Dnes je tu tretia zo štyroch videolekcií Crack Your Egg. Dnes to bude o tom, prečo je také ťažké to vajíčko puknúť.
Začína to pekným osobným príbehom, ktorý nejdem spracovávať celý, ale hlboko sa ma dotkol, pretože som si uvedomila, že aj u mňa to je tiež tak nejak podobne. Autor (Henk čokoľvek) rozpráva, ako si pred časom prichodil ako zajatec, uväznený v nejakom väzení. Život bol preňho boj. V noci nedokázal zaspať, ráno sa mu nechcelo vstávať. Ako keby sa musel každý deň potýkať s nejakým typom frustrácie – bolesťou, hnevom, strachom, vinou, nevraživosťou alebo príkorím (toto mi pripomenulo moje posledné týždne) a aj keď nič také nebolo, zasa ho niečo iné vyviedlo z rovnováhy. A hoci sa snažil vylepšiť to, akýkoľvek cieľ si stanovil, nezávisle od úsilia ho nedosiahol:
“Cítil som sa chytený v pasci. Vlastne som sa cítil chytený v pasci tak dlho, že som sa už v istom bode nedokázal rozpamätať na to, aké to bolo “byť voľný”.”
Samozrejme, okamžite som začala rozmýšľať, že či si to pamätám ja – a prekvapivo som zistila, že len veľmi neurčito… 😕
Henk si na to jedného dňa spomenul, na ten pocit.
No a tým vlastne začína celá lekcia. Najprv sa opakuje, čo to vajíčko vlastne je a akým spôsobom funguje. A potom Henk prišiel s niečím, čo vo mne rozozvučali všetky nitky: že nebude hovoriť o tom, čo máme/nemáme robiť, ale nám poskytne informácie o tom, čo robil on, nad čím sa zamýšľal a čo zistil – a ak to použijeme, tak to musíme použiť vzhľadom na našu vlastnú situáciu, pretože každý z nás je unikátny a neplatí “jeden prístup pre všetkých”. Toto je presne to, čo cítim aj ja a čo ma vždy na všetkých návodoch rozčuľovalo – hovorili, čo presne treba urobiť, ale málokedy vysvetľovali, prečo. Tak sa na to skúsme pozrieť, či Henk to prečo zvládne… 😉
Problém s obvyklými návodmi nie je ten, že by boli nanič. Naopak, sú užitočné – ale nezaberú pre každého. Väčšinou sa zameriavajú totiž len na jeden kúsok skladačky. Spomínam si na svoj seminár automatického písania v Brne. Prichodila som si na ňom ako debko. 😦 Všetci “automaticky písali” a šlo im to – a mne sa ruka ani nepohla! Uzmierená s tým, že som truľo a drevo na n-tú, som sa odplazila domov a o pár dní som sa pristihla, že sedím pri počítači, v duchu hovorím s Yovmielom a zapisujem si to. 🙂 Môj unikátny spôsob, vlastný mne. Žiaden truľo a debo a drevo, ale človek, ktorý reaguje na niečo iné než tí, čo na seminári sedeli. Keby som bola bývala jediný účastník, bude sa mi lektorka venovať individuálne a rozchodí ma; takto sa orientovala podľa väčšiny a ten zvyšok bol môj problém. 🙂
“Pokiaľ stále skúšate rôzne veci s rôznym fokusom bez toho, aby ste vedeli, ako zapadajú do veľkého obrazu, alebo ako sa v skutočnosti môžu výsledky z týchto vecí zablokovať, tak nerobíte nič iné než náhodile sa pokúšate a mýlite a môžete len dúfať, že sa nejaký výsledok dostaví.”
Preto nás náš pokrok často rozčaruje a máme pocit, že robíme krok vpred a dva kroky vzad (heeej, nebol to Lenin? 😉 ). Všetko je náhodilé, nepoznáme veľký obraz.
OK, takže ale čo je ten veľký obraz?
Veľký obraz je to, čo berie do úvahy dva navzájom nezávislé aspekty:
- naše unikátne potreby
- spôsob, akým ľudský mozog obvykle funguje.
Začnime tými unikátnymi individuálnymi potrebami. Každé individuálne vajíčko pozostáva z nasledovných prvkov:
- základné obmedzujúce presvedčenia, ktoré sme do seba dostali, keď sme zažívali okamihy veľkej nepohody
- každé zo základných obmedzujúcich presvedčení je spojené s nejakou základnou obavou, ktorá podmieňuje náš spôsob myslenia, cítenia a konania
- pretože základné obavy v nás vyvolávajú stres, vytvorili sme si nejaký spôsob zvládania, aby sme sa tomu nepríjemnému stresu nevystavovali
- vďaka spôsobu zvládania sa však sústreďujeme väčšinou na veci, ktoré sú pre nás nepríjemné a desivé – a teda nepodporujú úspech (“energia nasleduje pozornosť” a na čo sa sústreďujeme, to si priťahujeme), ktoré sa obvykle prejavujú ako sústavne sa vracajúce negatívne myšlienky/pocity
- tým opakovaním sa dostávame do akéhosi začarovaného kruhu podvedomého, nutkavého myslenia, cítenia a konania
- a vytvárame si falošnú identitu, ktorú potom predvádzame svetu, pretože niekde vnútri cítime nutkavé podpichovanie, že “skutočnosť nie je dostatočne dobrá”, a táto falošná identita sa snaží zamaskovať všetky naše vnútorné stresy a nepohody (napríklad tým, že “cítim” premenuje na “necítim”, ako to urobila u mňa).
Všetky tieto veci sú unikátne, individuálne a ak chceme niečo v svojom živote zmeniť, potrebujeme popracovať na najhlbšej úrovni obmedzujúcich presvedčení a základných obáv a nepohôd. My sme si túto štruktúru vajíčka vytvorili, my ju potrebujeme rozobrať a zrušiť. Každý sám za seba. Neexistuje “univerzálne platný postup”.
Takže potrebujeme systém, ktorý nám pomôže identifikovať naše vlastné obmedzujúce presvedčenia. Nestačí ich prepísať niečím iným, pretože sa vetvia a majú svoje nadstavby a tie sa “prepísaním” neošetria (ako napr. pri EFT alebo afirmáciách). Potrebujeme ich zrušiť od koreňa s celou ich nadstavbou. To má byť popísané vo videu 4.
Druhý aspekt je spôsob, akým funguje ľudský mozog. Mozog nie je len centrum myslenia, ale súčasne je aj filter toho, čo mu posúva našich 5 zmyslov. Ak je tak nastavený, dokáže vyfiltrovať čokoľvek, čo by sme sa mu snažili podsunúť a on by nemal program pre “prepustenie” danej informácie. Krásnym príkladom sú pozitívne afirmácie. Keď je raz mozog nastavený na neprepustenie pozitivity, tak afirmáciu zruší zakaždým, keď uňho príde na vstup. To som kedysi čítala u Very Birkenbihlovej a zaslzila som, pretože som sa v tom našla: existujú vraj ľudia, ktorí už nie sú schopní prijať pochvalu. Majú mozog a filtre nastavené tak, aby k nim prinášali len tie negatívne veci. Neskôr si na to musel zvykať môj kolega, že ma nesmie pochváliť. Ak odvediem dobrú robotu, musí sa mlčať, lebo inak dostávam záchvat hysterickej paniky, čo zlé sa na mňa ide zviezť… Nedokážem spracovať pochvalu. Nedokážem prijať pomoc. Nedokážem si iného človeka pustiť “na kožu”. Proste to tak je. Takže hoci to možno znie nepravdepodobne, ale z vlastnej skúsenosti viem, že keď je raz nádoba puknutá, už nikdy nebude “nepuknutá”. 😕
Video pokračuje tým, ako mozog filtruje. Máme pravú a ľavú polovičku mozgu. Ľavá je logická a spája sa s analytickými, verbálnymi a písomnými schopnosťami ako dedukcia, usporiadanie, linearita, detaily a fakty. Pravá je “umelecká”, sídlo predstavivosti, a spája sa s pocitmi, emóciami, informácie prijíma ako “široké celky” a pracuje s rytmom, formami, kreativiou, komplexným videním a multitaskingom.
Tak jedna, ako aj druhá polovička mozgu podliehajú štruktúre nášho vajíčka a to, čo je akceptovateľné pre jednu polovičku mozgu, nemusí byť akceptovateľné pre tú druhú, pretože každá polovička spracováva informácie iným spôsobom. (Nejako ma pri tomto napadá Musaši a jeho “nedá sa bojovať len na povrchu, rovnako ako sa nedá udrieť len vnútrom”.)
Čiže ak len jedna polovička mozgu akceptuje niečo, napr. určitú afirmáciu, ktorá z nejakého dôvodu nie je pre tú druhú polovičku akceptovateľná, tak mozog afirmáciu jednoducho vyfiltruje a ona nikdy nedorazí do nášho podvedomia.
Inými slovami: ak chceme, aby naše podvedomie niečo akceptovalo, musia to akceptovať obe polovičky mozgu – alebo musíme obe polovičky mozgu nejakým spôsobom obísť. 🙂
Poučenie: či náš mozog niečo akceptuje alebo nie, je dané jedinečnými črtami nášho individuálneho vajíčka. Mozog prepúšťa len informácie, ktoré zapadajú do nášho zakoreneného systému presvedčení, a vykresľuje nám len taký svet, ktorý je v súlade s týmto systémom presvedčení.
Video pokračuje cvičením, aby sme pochopili fungovanie filtračného systému. Poznáte ruské matriošky? To sú tie maľované drevené bábiky, ktoré sa vkladajú jedna do druhej – menšia do väčšej. Predstavte si, že ste jedna z nich. Takáto matrioška má “viacero vrstiev”. Otvoríte veľkú a vnútri nájdete jej menšiu verziu. A takto pokračujete, až sa dostanete k tej najmenšej.
Presne takto aj naše vajíčko pozostáva z viacerých vrstiev. Tá najväčšia, vonkajšia, je naša “výkladná skriňa”, ktorú ukazujeme svetu. Je to naša “vajíčková identita”, falošná identita založená na štruktúre nášho vajíčka, ktorá filtruje naše vnemy na základe našich presvedčení, na ktorých je postavená.
Pod ňou sú ďalšie vrstvy a tieto majú do činenia s rôznymi obmedzujúcimi presvedčeniami a s nimi súvisiacimi základnými obavami.
Teraz si predstavme sami seba, ako ideme cez tieto vrstvy hlbšie a hlbšie k ten najhlbšej. Vizualizujme si to. Prechádzajme týmito vrstvami hlbšie a hlbšie, ako keby sme ich pukali jednu za druhou. Choďme tak hlboko, až dosiahneme tú najmenšiu verziu nás samých, ktorá bude pravdepodobne malá, naivná a neprogramovaná. Mnoho ľudí ju vníma ako seba vo veku 5-6 rokov. To je naša základná identita, skutočné “ja”. Všetko okolo sú vrstvy vajíčka, ktoré takmer neprepúšťajú. Akú šancu má afirmácia, že dosiahne naše skutočné “ja”?
Výsledok: strokrát opakovaná lož sa nestane pravdou ani vtedy, keď k nej pridáme patričnú dávku pozitívnej emócie – ak ju náš mozog vyfiltruje.










Povedz svoj názor