Tento citát je tu pre mňa. Keď som ho čítala, cítila som sa, ako keby mi niekto do rúk vkladal kľúč k večnosti, ale zatiaľ sa mi nepodarilo rozkódovať si ho, takže tu bude obchendovať, až kým nedoklikne:

“Až keď ju pozorujem, správa sa hmota tak, ako to od nej očakávam.” — Mircea Ighisan George

Citát mám z pasáže, ktorá ilustruje experiment s fotónovým delom a platňou s jednou štrbinou a dvoma štrbinami. Keď fotónové delo strieľalo fotóny na jednoštrbinovú platňu, na doske za ňou sa vykreslil obrazec jednej štrbiny.

Keď delo strieľalo fotóny na dvojštrbinovú platňu, za ňou sa nevykreslili dve štrbiny, ale viac štrbín… Úvaha hovorí, že fotón sa prestal správať ako gulička (=častica) a začal sa správať ako vlna.

Potom chceli pomerať, ktorý fotón letí ktorou štrbinou a tak na dosku so štrbinami pripevnili merák – a za štrbinami sa objavil obrázok dvoch štrbín… Fotón zmenil správanie späť z vlny na guličku, len čo tam bol prítomý merák (=”pozorovateľ”).

Fyzika hovorí, že pozorovateľ je rozhodujúci pre kvalitu pozorovania. Možno majú pravdu, možno nie; skutočnosť je taká, že prítomnosť meráka (ktorý mohol vytvárať nejaké pole okolo seba) je rušivý prvok v situácii, ktorá bola bez meráka, a tak sa fotón správal inak. Merák interagoval s fotónom spôsobom, ktorý dnes nevieme odhadnúť.

Možno aj keby tam bol človek, vytvára okolo seba nejaké pole, zasahuje tým do situácie a ovplyvňuje správanie všetkých prvkov, aj keby sa ani len nepohol. Možno stačí už len dýchať. Alebo len to, že nám chodí krv v žilách. Čo ja viem.

Ovšem, nebola by to ezoterika, keby sa aspoň raz nedopustila nejakého hrubého prešľapu voči svojim vlastným postulátom:

“Naše vedomie (pozorovateľ/merák) definuje povahu reality.”

Vážení… figu. Naše vedomie definuje len povahu našej reality, “nášho príbehu”, ale nikdy nie reality ako takej… Začnite už konečne bezchybne narábať so svojimi slovami, potom sa všetci (aj tí neezoterici) rýchlejšie dostaneme k skutočnému poznaniu…

Asi už tušíte, že od istého času ezoterikov nemusím. 😦