Eprakone – ezoterika a spiritualita

Nedávno som vo Felixovi Wolfovi našla pasáž, ktorá mi urobila nesmierne dobre na moju pochybujúcu dušičku… A tak ju venujem všetkým hľadajúcim, ktorí tak ako ja majú pocit, že vypadli z rytmu okolitého sveta:

V tejto pasáži sa Felix Wolf vracia domov, do Nemecka, a ide navštíviť svojich rodičov. Roky predtým žil na Srí Lanke a cestoval po Indii, objavil Castanedovo učenie a ako samouk sa začal pretvárať silou vôle na bosoráka. Po chaotických podmienkach a biede a úplne inom vzťahu k životu a smrti, ktorý zažil v Ázii, prichádza domov a zisťuje, že v Castanedových knihách nestojí nič o tom, ako sa má bezchybný bojovník správať voči rodine, z ktorej vyštartoval…

“Práve som začal žiť nový svetonázor podľa nových hodnôt. V ňom bolo obsiahnuté žiť v priamom kontakte s úmyslom, riadiť sa udičkami osudu a nie vnucovať mu svoje vlastné predstavy. /…/ Môj záujem a pozornosť sa sústreďovali na tiché poznanie, intuíciu, znamenia, udičky, synchronicity a iné prejavy ducha.”

Uvedomil si, že sa o tieto veci nemá ako podeliť so svojimi nemeckými rodičmi vychovanými v nemeckej precíznosti, ale napriek všetkým predsavzatiam im to okamžite začal rozprávať. Narazil na bariéru nepochopenia, zdvorilé úsmevy, ale atmosféra hustla a jeho rodičia zjavne nechápali a nepovažovali za dôležitú jeho novú cestu, ale ho tlačili do meštiackeho spôsobu života.

“Individuálny úmysel je sila vyvierajúca z našich najosobnejších hodnôt. Je to sila, ktorá formuje našu realitu a náš život v komplexnej súhre s úmyslami ľudí okolo nás, s kolektívnym úmyslom a s úmyslom Univerza. Individuálny úmysel sa pri povrchnom pohľade spája s chcením, ale v podstate sú tieto dva impulzy hodne odlišné a niekedy dokonca protichodné. Ak napríklad na nejakej hlbokej úrovni verím, že peniaze ničia moju dušu, budem ich úmyslom držať ďaleko od seba. Súčasne však na úrovni mysle si môžem priať materiálny úspech. Výsledkom bude nevyhnutne problém. /…/ Úmysel možno považovať za vôľu srdca a chcenie za vôľu mysle. V ideálnom prípade by mali byť zladené.

Zladenie je kľúčový princíp sily úmyslu. Aj v prípade, že medzi srdcom a mysľou neexistuje konflikt, čím zladenejší je môj úmysel s úmyslom okolitej kultúry, tým jasnejšie sa zhmotní. Intuitívne to vieme a preto chceme, aby každý veril v to, v čo veríme my. Prirodzeným výsledkom je ešte viac problémov. Kolidujúce úmysly sú ako protichodné energetické polia.”

Takto popisuje, ako naňho vplývalo neporozumenie jeho rodičov:

“Keby ich úmysel bol býval dostatočne silný, mohol významne ovplyvniť moju navigáciu. /…/ Ich úmysel kmásal mojím úmyslom ako magnetické pole. Toto kmásanie sa prejavovalo ako nesústredenosť a príležitostne spúšťalo neistotu a sebaspochybňovanie. /…/

Podľa mojich skúseností je márne snažiť sa zmeniť presvedčenia iných ľudí. Ak chceme odstrániť rušenie protichodného úmyslu niekoho iného, je oveľa efektívnejšie vzdialiť sa z jeho poľa vplyvu, alebo ešte lepšie, stať sa menej prístupným. Často to znamenalo len počúvať viac a menej hovoriť. Nakoniec som zistil, že nie je potrebné zlaďovať niečí úmysel s mojím. Jediná rozumná stratégia, ako sa dostať von z problémov, bola v zladení môjho úmyslu s univerzálnym úmyslom. A toto je vlastne jadro umenia navigácie.”

Ja som sa kedysi tiež dostala do pnutia medzi mojím príbehom a príbehmi tých druhých. Rodinu som ošetrila tým, že som  len okrajovo povedala, čo robím (“som bosorka, vieš?”) a hoci to mame naháňalo spočiatku hrôzu, pretože som sa odchyľovala od “obvyklej dcéry”, neskôr mala zopár zážitkov, ktorú ju naučili prijímať moju novú tvár, ale radšej sa nikdy nepýtala – a ja sama od seba som jej nič nerozprávala. Proste to bola moja súkromná vec.

Párkrát som sa pokúsila otvoriť v prostredí iných ľudí na ezoterickej ceste, ale aj tak to nedopadlo dobre. Proste môj príbeh, postavený na mojom úmysle, kolidoval s ich príbehmi, a tak sa mi snažili neveriť alebo pretextovať moje výpovede ako niečo iné, čo by zapadalo do ich príbehu (napríklad že mi šibe 😉 ). Alebo sa pokúsili nasťahovať do môjho príbehu, pretože im prichodil taký výnimočný. 😦

Oba prípady mi ukázali jedno: môj príbeh si musím nechať pre seba a žiť si ho tak, ako ho dokážem najlepšie žiť. A navonok mlčať. 🙂 Je to hodne osamelý život… Ovšem keby som bola chcela kontakt, idem do kaviarne a nie na bosorácke chodníčky.

Wolf sa opäť vrátil k svojej niekdajšej práci turistického sprievodcu, ktorý sprevádzal prevažne nemeckých turistov na cyklotrasách popri Loire vo Francúzsku. Čoskoro však zistil, že práca, ktorú kedysi miloval, ho už nenapĺňala. Predtým sa dokázal ľahko zžiť so skupinou a práca ho bavila. Teraz však začal veľmi citlivo a ostro vnímať ne-bojovnícke správanie ľudí v skupine.

“Osciloval som medzi počestnosťou a pokušením a zúfalo mi chýbala múdrosť.”

Problémom jeho existencie sa stala sociálna súčasť jeho života a práce. Ľudia a ich prístupy ho rozčuľovali a mal tendenciu “upratovať” ich do správnych medzí, dokazovať im, ako veľmi sa mýlia…

“Môj život dostal zmysel a nemohol som si pomôcť, musel som posudzovať všetko, čo som robil, vzhľadom na tento účel. Časť zo mňa sústavne monitorovala, nakoľko mi to ide na ceste bojovníka, a časť zo mňa sa stále búrila a snažila sa vykrútiť. Ako celok som sa dostal do stavu bezvládia, v ktorom som zostal po mnoho rokov. Bol som vzdialenejší sociálnemu poriadku viac než kedykoľvek predtým, nebol som schopný akceptovať jeho ciele a hodnoty. Na druhej strane som sa cítil na míle vzdialený od bezchybného bojovníka, nieto ešte od muža poznania! V tých dňoch sa na mňa zo zrkadla pozeral zmätený a  osamelý šašo s maskou, ktorý sníval o tom, že je iný a mimoriadny. Ale obvykle som sa rozhodol nezaoberať sa touto časťou môjho zrkadlového obrazu a len som si upravil účes.”

Tak neviem, ako vy, ale ja si už odteraz neprichodím až taká “mimo”. 🙂 Múdrejší ľudia odo mňa prechádzali tou istou etapou. Takže jedno je, aká som – som na správnej ceste… 🙂