Eprakone – ezoterika a spiritualita

Uvedomenie si nestálosti vecí a používanie smrti ako poradcu sú ústredné stavebné kamene v učení dona Juana a v práci Castanedu. V žiadnom prípade nejde o intelektuálne či filozofické cvičenie. Nestálosť (po česky by to bolo lepšie: “pomíjivost”) treba chápať a cítiť na úrovni buniek. Musí byť skutočne hmatateľná a skutočne prítomná, aby ovplyvnila naše prežívanie. Tým, že potláčame realitu a konečnosť smrti, sami seba programujeme na sen, na virtuálnu realitu, v ktorej nič nie je konečné, kde sa správame, ako keby sme mali žiť naveky, kde slová a skutky v sebe nenesú hrozbu toho, že by mohli byť prípadne naše posledné.

V našich moderných kultúrach sa virtuálna realita bez smrti stala štandardom. Skutočná smrť sa skrýva; telá zosnulých sa upravujú a mejkapujú, aby vyzerali ako živí alebo prinajhoršom ako spiaci. Na druhej strane, nepravá smrť, virtuálna smrť sa sústavne ukazuje a oslavuje. Kiná a televízia sú plné smrti, a to najmä tej násilnej. /…/

A ak toto všetko nestačí na to, aby to zbavilo našu smrť reálnosti a definitívnosti, všade sa potkýname o náboženské špekulácie o nejakej forme znovuzrodenia a osobného života po smrti, ktorým celkom uniká pointa. Vďaka radikálnemu neporozumeniu posvätných textov a spirituálnej múdrosti starých čias sa večný život vysvetľuje ako život po smrti, nie ako prebudenie sa do života v tu a teraz, kde prestáva čas existovať. Toto neporozumenie je ľahké, pretože naša predstava o večnosti je nedokonalá. Väčšinu života som “večnosť” považoval za nekonečne dlhú dobu. Nanešťastie to vo mne vypestovalo celkom nesprávnu predstavu. Pretože som si nevedel predstaviť nekonečne dlhú dobu, tak som večnosť začal považovať za extrémne dlhý časový úsek a nie za totálnu absenciu času. A kvôli tomuto musela byť večnosť za horizontom našej svetskej existencie. Musela prichádzať po živote. Len čo som si uvedomil, že večnosť musí v skutočnosti značiť absenciu času, večný život nadobudol tiež celkom nový význam: život mimo zažívania času, život v tu a teraz, život ako zažívanie prítomného okamihu.

Keď som si do života vpustil plnú realitu a konečnosť smrti, paradoxne mi to ukázalo jedinú cestu, ako ju prekročiť: držať sa tu a teraz, vylúčiť čas zo svojho vnímania života.

Dala som to sem celé ako preklad. Nič, čo by som k tomu dodávala, by nebolo lepšie ako to, čo píše Wolf. Takto nejako to cítim aj ja.