Na blogu Aine Belton sa objavil šikovný článoček o troch pascách nášho ega:

1. Perfekcionizmus

Perfekcionizmus je iluzórny svätý grál ega.

Keď sa snažíte byť perfektní, vždy skončíte s pocitom prehry a neúspechu. Je jedno, ako dobre niečo urobíte, ako sa vám darí a čo všetko dosiahnete, nikdy sa to nebude cítiť ako “dosť”, pretože to nikdy nebude dokonalé a tak to nikdy neuhasí nenásytnú túžbu po dokonalosti. Miesto toho sa budete cítiť prázdni a nevyhovujúci.

Perfekcionizmus nás robí slepými voči našej vrodenej hodnote, znižuje naše kladné stránky a nafukuje naše menej kladné stránky.

Máme zaostrené na chyby, nedostatky a nedokonalosti a nevšímame si schopnosti, talenty a výsledky a všetku tú krásu, čo “tam vonku” je.

Perfekcionizmus nám neumožňuje dosiahnuť lásku, akceptáciu a ocenenie života. Stanovuje nedosiahnuteľné štandardy a očakávania a neposkytuje nijaké plody, pretože mu chýba pocit úspechu, víťazstva a oslavy.

Márna snaha po dokonalosti je kompenzácia presvedčenia, že nestačí to, čo sme. Snaha po dokonalosti je vlastne snaha zbaviť sa pocitu nevyhovovania, hanby a bezcennosti – ale nanešťastie práve tieto pocity posilňuje…

Ak sa snažíte byť dokonalí, nedokážete sa milovať za to, čo skutočne ste.

Život nie je o dokonalosti; život je o bytí sebou samým.

Čím viac sa akceptujete a máte radi takí, akí práve ste, o to ľahšie sa vzdáte predstavy byť niekým, kým nie ste, a zažijete svoju skutočnú magickú podstatu.

Perfekcionizmus vás dokáže aj paralyzovať, pretože sa príliš začnete strachovať o svoje správanie a voľby zo strachu, že by mohli byť “nesprávne” alebo “nedokonalé”… aké oni vždy nutne budú…

Je vhodné snažiť sa o dokonalosť či majstrovstvo, ale perfekcionizmus je pasca ega. Spája sa s vyššou úrovňou strachu, kontroly, pocitu nepatričnosti a nedostatku sebaprijatia.

2. Súdenie

Keď sa “súdite”, zatracujete sami seba za svoje omyly, nedostatky, slabosti alebo zlyhania. A to isté robíte aj iným ľuďom.

Všetci máme nárok mať názor, zorný uhol a predstavy, ale “súdenie” je iná energia: spočíva v tom, že niekomu alebo sebe citeľne ubližujeme.  Ak súdime sami seba, tak čím biednejšie sa cítime, tým menšiu šancu na vyhojenie máme, tým menej sa dokážeme zmeniť a zažiť našu skutočnú, milujúcu podstatu. A to sa týka aj tých druhých.

Ak sa však dokážeme akceptovať takých, akí sme, vieme o to ľahšie pustiť predstavy, ktoré nenapĺňame.

Súdenie zhoršuje to, čo súdime (na sebe alebo na iných), znásobuje a posilňuje to a drží nás v zajatí presne tých čŕt – a naprogramovaných na budúce zlyhania a pochybenia.

Láska, porozumenie, odpustenie nám, naopak, umožňujú posunúť sa preč z predstavy, kto by sme mali byť, ktorá nám nijako nepomáha, pretože len posilňuje našu orientáciu na negatívne videnie a priťahuje negatívne zážitky, negatívnych ľudí a negatívne situácie do nášho života.

Čím viac sa bezvýhradne máme radi, tým viac sa v našom živote objavuje šťastie, pekné zážitky a úspech.

Prestaňte sa súdiť a skúste sa miesto toho ceniť a akceptovať – a váš svet sa zmení k lepšiemu. Možno budete musieť vyštartovať tým, že si udelíte dovolenie mať sám seba rád.

Ak cítite, že vás iní ľudia súdia a sú k vám posudzovační, pozrite sa na spôsoby, akými súdite sami seba.

Ak sami seba v svojej mysli alebo svojím správaním trestáte a kritizujete, je v hre vaše negatívne ego, nie vaša duša.

Všetci chybujeme. Pri tomto pomáha odpustenie, očistí a osvieži nás a umožňuje nám vyštartovať znova – a možno lepšie.

3. Vina

Vina je forma sebatrestania. Keď sa cítite vinní, zavrzli ste v bažine sebaobmedzovania a vaša schopnosť priťahovať k sebe pozitívne veci sa rapídne znižuje. Je pravdepodobné, že ak už nebudete úspech priamo sabotovať, tak ho aspoň budete odďaľovať.

Vina navodzuje scenáre Obeti a Trestu. Ak sa vedome či inak nepotrestáte sami za vinu, ktorú pociťujete, pritiahnete si potrestanie podvedome – vo forme ľudí a situácií, ktoré si do života pritiahnete.

Vina nemá očistný účinok. Keď sa cítite previnilo, neslúžite tým tomu, voči komu previnenie pociťujete, a neslúžite tým ani sebe. Vina nie je ani ušľachtilá, hoci veľa ľudí si to mylne myslí. Priznávať vinu pred sebou a ostatnými sa môže považovať za prejav toho, že vám na nich záleží, ale mať svedomie a riadiť sa ním a konať v súlade s ním nepredpokladá pocity viny na konci snaženia.

Vina vás drží zavrznutých v minulosti a bráni vám opraviť “pochybenie” a ísť ďalej. Popravde, čím väčšiu vinu niekto cíti, o to vyššia pravdepodobnosť, že to “nepatričné” správanie bude znova a znova opakovať.

Vina vás môže viesť aj k odporu voči osobe alebo situácii, voči ktorej ste sa “previnili”. A zasa to neslúži ani vám, ani ostatným. Miesto pocitov viny uznajme, čo sa stalo, odpustime si, poučme sa zo situácie, prípadne sa ospravedlňme a prejdime do stavu, kedy budeme trochu iní, múdrejší, láskyplnejší a zodpovednejší.

Vina môže byť aj arogantná, keď vám dáva pocit prílišnej zodpovednosti za iných a tým vás robí dôležitejšími.

Všetci robíme chyby. Je to súčasť nášho “človečenstva”. Vina je pasca ega, vedie k sebatrestaniu a tým nám neumožňuje mať sa radi a znižuje aj našu schopnosť milovať iných. Keď si to uvedomíte, dostávate možnosť zatrhnúť ju v zárodku.

Vaša výchova do vás mohla naočkovať pocity viny – dokonca možno pocit viny za to, že žijete (možno podvedome) a náboženstvá tiež vytvárajú pocity viny tým, že delia veci na správne a nesprávne.

Môžete sa rozhodnúť necítiť vinu. Dovoľte sami sebe prestať s pocitom previnenia. Môžete sa kontaktovať s inými, milovať, byť zodpovední a konať v súlade so svojím svedomím a tým vôbec nevytvárať príčinu pre pocity viny.