Nedávne debaty pri článku K Otcovi patrí matka, mi poriadne vŕtali včera večer v hlave a podnietili ma akosi k napísaniu tohto krátkeho článku a dúfam, k otvoreniu diskusie.
Mám vnútorný problém sa stotožniť s konceptom, ktorý hovorí o tom, že sme Boh, alebo že sme mu rovní, ale zároveň rozumiem druhému názoru. Je to asi preto, že som si prešla dlhšiu cestu od tvrdého ateizmu k viere a na celú túto problematiku sa teraz pozerám s veľkou pokorou.
Nie som teologicky podkutá a nemám ešte ucelený názor, ale priblížim, ako sa na to teraz pozerám.
V mojom ponímaní sa ten koncept dá zjednodušiť a prirovnať napríklad k človeku. Ak sa na teologickú dišputu pozrieme napríklad z pohľadu kožnej, teda epitelnej bunky, dajú sa nájsť viaceré paralely. Kožná bunka, spolu s ostatnými bunkami, ktoré sa spájajú do orgánov, tvorí telo človeka. V ponímaní kožnej bunky, v širšom slova zmysle, teda je časť človeka, je človek. Aj keď nie sama, ako malé indivíduum, ale ako súbor ostatných dielčich častí človeka. Teda aj my, ako ľudia sme súčasť Boha, veľkého celku, ale sami osebe, v užšom význame, Boh nie sme. Tak ako kožná bunka nemáme kontrolu nad celým systémom, avšak máme v rámci neho nejakú dôležitú parciálnu úlohu. Kožná bunka môže rovnako veriť, že je pre človeka nepostrádateľná a len s ňou je celistvý, ale to vplyv na rozhodovanie človeka mať nemusí 🙂 Bunka žije podľa naplánovaného softvéru, na ktorý nemá veľký dosah. Prečo teda kožná bunka nie je človek vo všetkých významoch? Medzi kožnou bunkou a celým človekom je totiž obrovský rozdiel a to je vôľa, zámer, s následným činom, ktorý má v sebe človek.
Tak si predstavujem aj fungovanie Boha, pretože ak sa človek napríklad rozhodne odrezať si nejakú časť tela keď je ohrozený na živote, a tým odreže aj epitelnú bunku, v rámci tohto zámeru sa časti tela svojím rozhodnutím zbaví. Rozhoduje sa v súlade s vlastným zámerom, ktorý tá bunka asi nikdy nepochopí, pretože nemá predstavu o zložitosti celého systému a súvislostí.
Preto ja osobne vidím rozpor, ak berieme Boha len ako nejaké kolektívne vedomie, uzatvorený systém, alebo jednoduchý jin/jang. Verím na existenciu kolektívneho vedomia a rovnováhy jin/jang, ale stále mi tam niečo chýba.
Práve ten softvér, jednotiaci zámer, vôľa, ktorý podľa mňa musí stáť mimo tohto systému a zároveň je systém jeho súčasťou. Veď si len predstavme, že by sa kolektívne všetky bunky tela mali rozhodnúť o ďalších krokoch, vývoji systému zvnútra. Nastoliť “spravodlivosť”, karmu, zabezpečiť rovnováhu. Toto je pre mňa logický lapsus a preto vždy skončím v úvahách pri nejakej riadiacej jednotke, akoby zvonku, teda pri šedej kôre mozgovej, ktorá riadi prostredníctvom centrálneho nervového systému. A tou je pre mňa Boh.
Preto ja v užšom ponímaní nie som rovná Bohu, ani nie som Boh. Nemám na to silu, kapacitu, ani potenciál. Nie je to moja úloha. Som jeho kožná bunka 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor