Neviem, či je toto dôležité alebo nie – a nie je ani na mne, aby som to rozhodla… Jednoducho to dávam k dispozícii a ak vám to niečo napovie, o to lepšie. 🙂
Dnes ráno som si musela už dať prášok proti migréne a potom som si ešte ľahla a trochu som „poňopoňovala“ 😉 . Bola som nejako podivne hepi a než som sa nazdala, stála som na svetelnom lúči a cítila nesmierny ťah von z tela (v posledných pár dňoch sa mi nedarilo urobiť si šamanskú cestu nikam 🙁 ). Zrazu mi napadlo, že už som dávno nikam neletela – a odrazu som bola labuť, odrazila som sa od svetelného mosta a už som bola vo vzduchu.
Podo mnou ležala krajinka. Svietilo slnko, všetko bolo zelené, červené strechy vidieckych domčekov a žiarivolesklé vlakové koľajnice.
Pozrela som nahor na oblaky a hľadala som medzi nimi „prechod“. Zbadala som svetlejšiu škvrnu, kde boli tenšie, a vletela som do nej. Videla som pred sebou Bránu, ale tentokrát som sa ani len nezastavila a ani som nezbierala silu, aby som sa cez ňu „prepasírovala“. Jednoducho som si pomyslela, že je to len obraz v mojej mysli a tým pádom to síce vyzerá ako Brána, ale nič pevné tam nie je – a nezmiernenou rýchlosťou som preletela cez ňu.
Ešte pár mávnutí krídlami a bola som pri Gabrielovom kopci, zabrzdila som a celkom nelabuťovsky som pristála na pevnej zemi.
Gabriel mal dobrú náladu, ale aj ja, a tak ma okamžite vzal niekam – a stáli sme pri Otcovi. Chvíľku sme sa rozprávali o tom, ako ďaleko som, čo treba a čo už netreba. Dozvedela som sa, že si potrebujem uvedomiť, že som jedno s Gabrielom. Nie že „som Gabriel“, ale že som „neodlúčiteľná súčasť Gabriela“. Že doteraz stále fungujem v režime, kedy silou vôle a mysle modelujem istý svet, ale ešte sa vnímam ako „jedinec“ a tým pádom sa bojím, že by som o nich mohla prísť. Otec povedal, že o nich nemôžem prísť, lebo sme jedno a o seba nemôžem nikdy prísť, ale že to síce chápem, ale ešte necítim. Smial sa, že mám niekde ešte také drobné strachy a síce som ich výdatne zadupala a stále po nich ešte dupem, ale že stále ešte existujú, kým sa nezačnem s nimi cítiť ako jedno.
Nejako sa mi do toho zaplietol Efniel, pretože som namietala, že ale Gabrielovi sa môže niečo stať tak ako vtedy Efnielovi a môžem oňho prísť. Proste že jeho energia už nebude potrebná a tak ju Otec rozpustí. Otec však povedal, že Efniel bol v inom čase, keď veci fungovali inak, a že nemá v úmysle rozpúšťať Gabriela.
Neviem, ako sa rozhovor potom odvíjal ďalej, ale v istom bode naňho pozerám a čosi mi došlo. Mám anjelov, mám Gabriela a mám Otca. Tak som sa naňho pozrela a priamo sa spýtala, že prečo máme Otca, ale nemáme Matku…
Ešte som nedopovedala a už prišiel obraz: nejasný, komplikovaný a popletený, ale predsa sa ho pokúsim dať do slov:
My sme „Matka“. My, duše snívajúce svet do existencie v jeho bohatosti.
Vypleštila som oči a Otec prikývol.
Takže toľko výsledok môjho celkom mimovoľného zisťovania. Čo s ním urobím, to veru neviem… 😕 Ešte asi nie som pripravená domyslieť to do konca. Ak by to platilo, ako by to zmenilo môj terajší „svetonázor“?
Pridaj komentár