Na blogu Female Warrior som našla komentár, ktorý si sem okamžite dávam:
“Keď sa naučíme zotrvávať vo vnútornom tichu po dlhšiu dobu a premeníme zvyšok nášho vnútorného monológu tak, aby sme vylúčili z neho sebadôležitosť, naše vnímanie sa oslobodí a budeme zažívať život a svet v jeho čerstvosti a nebudeme pozerať viac len na svoje vlastné projekcie.
Potom uvidíme, že naše spolublížne magické bytosti sú stále ešte tak chytené v svojich projekciách, že nás možno vôbec ani nevnímajú. A samozrejme nás to neunaví, pretože nerozmýšľame v kategórii sebaľútosti, ale len naďalej vidíme.” — albertlauer
Ľudia, konečne niekto, kto netvrdí, že vnútorný monológ je nepriateľ a treba ho totálne a všemožne zakillovať! Pre mňa je vnútorný monológ od istého času vychovávateľ, ktorý mi ukazuje, ak niekde podbieham pravidlá, podľa ktorých sa učím žiť. Kamarát, ktorý ma bez irónie a s nekonečnou trpezlivosťou nakopáva, aby som bola to, čo chcem byť, a nie to, čo je v danom okamihu jednoduchšie byť…
Mám pocit, že možno najpresnejšie zo všetkých, čo som doteraz čítala, popísal mechanizmus, akým skutočne začíname po toltécky vidieť.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor