Pred chvíľkou som dostala nový citát Miguela Ruiza a hodne sa mi hodí do môjho vlastného rozpoloženia i k téme stalkovacej skupiny:
“Robíme predpoklady o tom, čo si iní myslia alebo robia – berieme to osobne – a potom ich obviňujeme a reagujeme tým, že vysielame emocionálny jed cez naše slová.” — don Miguel Ruiz
(We make assumptions about what others are doing or thinking–we take it personally–then we blame them and react by sending emotional poison with our word.)
A to mi pripomenulo Lujana Matusa a jeho “úmysel je hmotný a cestuje na chrbte našich slov“. 🙂
Ten mechanizmus je popísaný úžasne trefne: Nie sme v bezprostrednom kontakte s realitou, ale len s našou interpretáciou reality, ktorá sa vytvára v našej mysli na základe našich vstupných kanálov, výchovy, zážitkov z minulosti, hodnôt, túžob a priorít – teda “dohôd”, ktoré ovplyvňujú, ako vnímame svet a seba v ňom. To značí, že v našej mysli nie je reálny svet, ale len náš príbeh o svete tam vonku – niečo, čo sme postrehli, pomenovali (cez slová, ktoré máme k dispozícii) a priradili sme tomu nejakú hodnotu.
No a potom niekoho stretneme a zachováme sa rovnako ako so zvyškom sveta – premietneme si ho do nášho príbehu, tam mu vytvoríme “avatara” a tomuto avatarovi priradíme isté hodnoty, správanie, úmysly… čo nie sú skutočné hodnoty, správanie a úmysly daného človeka, ale len naša interpretácia všetkého tohoto, ovplyvnená naším spôsobom vnímania, našimi vlastnými hodnotami, správaním a úmyslami. Ktosi kedysi povedal “v mysli si nevytvoríš nijaký alebo len nesprávny obraz” – a mal pravdu! Človek je bytosť komplexná, ale náš mozog nie je schopný spracovávať komplexity vyššieho rádu – a tak ich okresá na niekoľko málo zovšeobecnení. Zrodili sa prvé predpoklady.
Predpoklady sú vždy osobné. Nie preto, že by sme boli paranoidní, ale jednoducho preto, lebo naše vnímanie, o ktoré sa opierajú, je osobné. Jednoducho sme osoby a máme osobné vnímanie a iné osoby obzeráme cez naše vlastné okuliare. Keďže sme ústredným hrdinom vlastného príbehu, len čo sa niekto doňho dostane, začína byť v nejakom vzťahu k nám. Náš príbeh je “relatívny” – a tým pádom je o vzťahoch. 🙂
No a vzťahy polarizujú. Buď je niečo v dobrom vzťahu k nám, alebo to je v zlom vzťahu k nám. Tak je to buď dobré alebo zlé. A to zlé potrebujeme “zlepšiť” – často cez kritiku, pomenovávanie, vnucovanie našej predstavy niekomu inému. (Myslím, že na nedeľu je k tomuto naplánovaný článok.) To sa deje cez naše slová a je to ten “emocionálny jed”, ktorý Ruiz spomína. Pritom je to taká zbytočná vec! Spomeňme si, že daná osoba, ktorú v “našom príbehu” máme, nie je skutočná osoba, ale len náš príbeh o tej osobe. Ak sa pokúšame zmeniť skutočnú osobu, jednáme s niekým, koho 1. ani poriadne nepoznáme a 2. nemáme šancu meniť. Jediné, čo môžeme zmeniť, je naša interpretácia danej osoby v “našom príbehu” – čiže príbeh, ktorý si o danej osobe rozprávame.
🙂
Ale na to si potrebujeme najprv pripustiť, že nejaký “náš príbeh” existuje.
Z tohto pohľadu všetko umóresňovanie, kritizovanie, osočovanie, ohováranie a podobné veci vyzerajú odrazu trochu inak. OK, je to jed. Ale kam je ten jed nasmerovaný? Neopúšťa nikdy náš príbeh, pretože jeho adresátom je osoba, ktorá v tejto podobe žije len v našom príbehu. Čiže všetok jed, čo prskneme do sveta, otravuje len a jedine… nás.
A tu nastupuje pravidlo z mágie – čo vysielaš, vráti sa ti s trojnásobnou silou. To preto, lebo to nikdy neopustilo hranice tvojho príbehu. 🙂
Ak niečo v svojom príbehu nechceš mať, nesmieš si to doňho pustiť, pretože tvoj príbeh je “uzatvorená nádoba” a čo si doň naťaháš, to v ňom zostane – tak dlho, kým si nevynájdeš spôsob, ako to vypustiť von. Ty sa rozhoduješ, čo v svojom príbehu budeš mať. Akých ľudí, aké situácie, aké emócie. To preto, že energia nasleduje pozornosť a čo si budeš na sebe a tých druhých všímať, to si do svojho príbehu naťaháš.
A jediné miesto, z ktorého nikdy nedokážeš uniknúť, je práve tvoj príbeh.
🙂
Pre mňa téza “náš príbeh” znamenala vstup do sebarozvoja celkom novými dverami, za ktorými som objavila šesťprúdovú diaľnicu… Nemôžem povedať, že by som sa bola dostala ďaleko, ale s pripomínaním si “nášho príbehu” som schopná urobiť veci, ktoré som nebola schopná urobiť podľa Castanedu.
Lenže najprv som tiež potrebovala dozrieť do štádia, aby som tézu “nášho príbehu” vôbec bola schopná akceptovať. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre nik Zrušiť odpoveď