V prvom rade ti chcem podakovať Aniel. Ďakujem za tvoju priamočiarosť, nekompromisnosť keď ide o tvoje vnemy a HLAVNE trpezlivosť a dôveru.

Keďže sme v nedeľu preberali u Hely stalkovanie (hlavne pomocou prvej dohody), tak sa s vami podelím o pár dohôd, ktoré som mohla rozpustiť. Už som šla napísať, že som bola nútená, ale nie, nikto ma k tomu nenúti – JA môžem na sebe pracovať. JA chcem na sebe pracovať. Aj keď je v niektorých momentoch nepríjemné priznať si, čo všetko sa vo mne odohráva a čoho som si ešte stále neni vedomá. A to si hovorím, že neustále pracujem na stopovaní myšlienok a slov a žijem poväčšinou vedome.

Čo sa mi z toho vykĺzlo, sú emócie. Dlho som nevedela emócie pomenovať, niekde v detstve alebo puberte som ich zahnala do železnej ohrady a namiesto emócii nastúpila sila všetko zvládnuť a nad problémami mojimi alebo iných sa len usmiať, priam uškrnúť – veď tým sa dá všetko do poriadku. Ale čoby dá sa všetko do poriadku, ono to JE všetko v poriadku. To len vám / mne sa zdá, že nejaké ukazovatele sa hlásia k slovu. Na čo riešiť? Všetko easy, všetko oukeeej, hoď úsmev a ideš ďalej. Prinajhoršom ešte pridaj nejakú prejavenú emóciu k tým druhým do železnej ohrady a radšej tam daj ešte jeden zámok, lebo veď – NIE ŽE SA VYNORIA!

S týmto nastavením som žila asi tak 20 rokov. Ako som sa dala na cestu práce s energiou, sledovaniu aj iných ako hmotných vecí, postupne zo mňa liezli jednotlivé vrstvy, ktorými som tú železnú ohradu obalila, až ma jedného dňa dostala moja neschopnosť odpovedať na otázku: „Čo pri tej chorobe cítiš?“. Išlo o vec, s ktorou som bola dávno vyrovnaná, postarala som sa o všetko, čo sa dalo robiť, a zobrala na vedomie, že do konca života budem v tomto stave. Opísaná situácia nastala, keď som z nedostatku iných potiaží na seminári liečenia s energiou pri vzájomnom cvičení nahodila túto, pre mňa vtedy už vyriešenú tému choroby. Cvičenie malo svoj efekt, úplným kladivom som si uvedomila, že emócie neviem, a hlavne NECHCEM pomenovať a ani ich precítiť. BUM. UF. JA??? DO KELU…

Odvtedy som na sebe trošku popracovala, s veľkou opatrnosťou som odomkýňala jeden zámok za druhým a pomaly si uvedomovala, ktoré emócie som poschovávala a učila sa ich pomenovávať. Pri uvedomovaní si sa jednalo poväčšinou o veľké veci, zásadné zmeny v mojom živote, kedy som dovolila ohlásiť sa aj emóciam a snažila som sa ich precítiť a uvedomiť si kde a ako ich cítim telesne a duševne. Takto som si prešla aj celý môj doterajší život, spätne som si uvedomovala čo som pri akej situácii cítila a dovolila som to precítiť, spoznať, pomenovať, poďakovať sa. Nepotrebné pustiť.

Už som si myslela, aký som ja macher – že jupíííí – už viem precítiť hento, emočne cítiť iné. Fáza veľkých zmien prešla, ocitám sa v bežnom živote – a čo sa mi podarilo – dostať sa do podobného vzoru správania sa. Je veeeľmi pohodlné, zakryť vlastnú neistotu, nevoľnosť v situácii alebo kritiku úsmevom. Tým pádom nemusím reagovať inak, nemusím sa zaoberať emotívnymi reakciami môjho systému. A ak mi náhodou proťajšia strana povie, že „Tak teraz to tebou dobre pohlo, čo sa deje?“, som schopná ju ešte presviedčať, ako sa mýli, čo si vôbec o mne myslí, že mnou niečo pohlo, veď som úplne oukej – a ja tomu v tom okamihu naozaj aj sama verím. ÄÄÄÄÄTSCH. Dooosť to škríípe. Dvierka na železnej ohrade len tak ohýba, už sú otvorené a ja ich znova zatváram.

Vďaka Anielovi, ktorý sa nenechá len tak oblbnúť mojimi ách tak racionálnymi dôvodmi a mne nepríjemnými otázkami ma dostane až do stavu, keď si uvedomím, čo robím, a hlavne prečo to robím a odkiaľ ten vzorec pochádza. A hlavne, pomocou jeho otázok a reakcií sa mi darí pootvoriť železné dvere ďalej a uvedomiť si aj emócie pri situáciach, ktoré by som ja nezaradila do situácií, kedy to mnou pohne.

Aniel ďakujem, že pred tebou môžem byť tým kým som a že môžem objavovať naďalej kým vlastne som. Ďakujem, že mi pomáhaš dostať sa k mojej podstate a postupne rušiť dohody, o ktorých som ani len nesnívala, že by vo mne mohli existovať.

Článok nájdete aj na duchovne.