Ako si vyrobiť “okamih lásky”

“Možnože dnešok by mohol byť okamihom očisty, okamihom odpustenia a vďaka tomuto vyhojeniu aj okamihom lásky.” — don Miguel Ruiz

(Perhaps today can be a moment of cleansing, a moment of forgiveness, and through this healing, a moment of love.)

Priznávam, nikdy som nad tým takto nerozmýšľala, ale dáva mi to zmysel: Keď sa zbavím svojich človečích “ukrivdení”, keď na nich prestanem lipnúť, pretože už nepotrebujem, aby vytyčovali moje hranice voči zvyšku sveta, dochádza u mňa k “otvoreniu” aj pre iné pohľady na danú záležitosť. Je to proces hojenia starých rán – a väčšina týchto rán nie sú rany, ktoré nám niekto uštedril, ale sú to rany, ktoré sme si spôsobili my sami – tým, ako sme na nepriaznivú situáciu zareagovali. 😕

A teraz “necháme ísť” náš pocit krivdy, pretože sme sa rozhodli, že aspoň v tejto veci nebudeme už len Obeťou, ale súčasne aj Agresorom. No a keď sme zloduch i chudák súčasne, jedno automaticky vyruší druhé – a nie sme nič z toho. Čo bolo, bolo, už to nie je dôležité, pretože je to minulosť a emocionálne už nezasahuje do našej súčasnosti. Ani otvorene, ani skryto (napr. cez nejaké obmedzujúce presvedčenia). Hojíme rany a očisťujeme sa.

Nikdy som to doteraz nebrala ako proces očisty, skôr ako proces znovuuchopenia oprát do vlastných rúk: nikto iný nebude určovať, ako ja budem reagovať. To si určujem už sama. Ak sa chcem naštvať, tak sa naštvem, intenzívne si to prežijem a potom sa na to rovnako intenzívne vybodnem. Ľudsky ma to nepoznačí. Nie som svoje emócie. 🙂

A keď nie som svoje emócie, odrazu nemusím cítiť ani to, čo obvykle ľudia cítievajú v podobných situáciách. Nemusím byť zlostná, nemusím byť ukrivdená, nemusím byť poranená, nemusím byť menejcenná. Pred štyrmi dňami som mala slabý záchvev menejcennosti a trochu ma to zaskočilo – až do okamihu, kedy som si spomenula na Vigilovú a jej pramienky stekajúce nadol kopcom. Len čo došiel tento obraz, uvedomila som si niečo iné, čo ma napriek všetkým “záchvevom menejcennosti” 😛 nesmierne potešilo – a to to, že tentokrát to bolo už len celkom slabé… Už sme veľmi blízko k vrcholu. (Dúfam. Prajem si. Hodím sa o zem! 😆 )

V tom okamihu som pocítila obrovský príliv nehy sama voči sebe. Spomenula som si na časy, kedy mi komplex menejcennosti nedovoľoval dýchať, kedy som chcela so všetkým skoncovať. Ovládal ma, kontroloval moje myšlienky, prežívanie, prejavy. A dnes… je slabučký, zachveje sa a ja urobím čo? Ako v tej budhistickej meditácii si ho pre seba skomentujem… len ho neoznačím ako “thinking” (myslenie), ale ako “pocit menejcennosti”. A tíško sa začudujem, odkiaľ sa tu vzal, než ho prepustím a už sa ním nezapodievam.

Miesto toho sa zapodievam tým, že kedysi to bolo naozaj zlé, potom sme na sebe zamakali a dnes je to už naozaj v pohode. 🙂 A dostaví sa kratúčky, ale intenzívny pocit hrdosti na seba a sebalásky.

(Ja som potom ešte večer šla na kyvadlo a vyzvedala som, čo to všetko malo znamenať. To preto, že o pár hodín sa dostavil silný pocit malátnosti a depresie. Ihderael sa zasmial, že to mi len pukla obálka – a že sa s tým nemám viac zaťažovať. Nemusím nič robiť – ono sa to spraví samo. A Gabriel ma upozornil, že to bude pokračovať: keď odchádzajú samonastolené obmedzenia, organizmus sa s nimi potrebuje rozlúčiť. To je tá depresia. A potrebuje ich prepustiť z nášho energetického poľa preč – a to je to “pukanie obálky”. Myslím, že tá sebaláska, porozumenie voči sebe samému, je “záplata” na energetickú dieru, zaplnenie prázdneho miesta v energetickom tele niečím iným.)

Páči sa mi, keď vidím, ako má Miguel Ruiz pravdu. Páči sa mi, že jeho videnie sveta sa ukazuje byť platné. 🙂 Je to pekné videnie sveta. 🙂

One thought on “Ako si vyrobiť “okamih lásky”

  1. “Je to proces hojenia starých rán – a väčšina týchto rán nie sú rany, ktoré nám niekto uštedril, ale sú to rany, ktoré sme si spôsobili my sami – tým, ako sme na nepriaznivú situáciu zareagovali.”
    …a čím viac sme sa tým zaoberali, tým väčšie rozmery to nadobúdalo. Až raz praskne moja obálka, a ja si to zo srdca želám a budem pre to robiť, čo sa dá, to len bude “čierna diera”.
    Kedysi pred rokmi sa mi ponúkli v antikvariáte knihy od Miguela Ruiza za smiešnu cenu a ja som si ich vtedy nevzala. Len jednu, zo zvedavosti. Emanuel je neodbytný, ako vidím. Prichádza v rôznych podobách, až ho musím brať vážne 😀

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.