Hovoriť alebo nehovoriť o negatívnych myšlienkach?

Na blogu Misy Hopkinsovej som našla článok na tému, ktorú sama v sebe nemám ešte celkom rozlúsknutú, a tak si aspoň hlavné myšlienky prenesiem aj sem, nech sa o tom môžeme pobaviť a ja si viem zastabilizovať aspoň aký-taký názor… 🙂 Ide o úvahu, či je škodlivé hovoriť o negatívnych myšlienkach – či ich hovorením o nich neposilňujeme.

Spôsob, akým hovoríme o negatívnych emóciách, im v podstate dokáže dodať na sile. Poďme si predstavovať:

Predstavme si negatívnu emóciu ako inú osobu, ktorá je s nami v jednej miestnosti. Môžme jej dať meno, osobnosť, nejakú podobu – hocičo, čo nám pomôže ju v danom okamihu vnímať ako niečo iné než sme my sami.

Misa svoju sadu negatívnych myšlienok napríklad nazvala Bossie (označenie komandovačného človeka). Moja vlastná by sa asi volala “Miss Perfect” 😕 .

Misa pokračuje: Predstavme si Bossie, ako sedí s nami v jednej kancelárii a ticho premýšľa o tom, ako jej negatívne myšlienky obmedzujú jej život. Veľmi rýchlo sa jej úvahy zmenia na zlostné obviňovanie ľudí, ktorých poznáme. Potom sa zmenia na znechutené komentáre na našu vlastnú adresu. Je rozpajedená a na vine je každý a všetci. Kancelária odrazu pripomína ťažký čierny mrak.

Keď sa jej na to spýtame, odpovie nám, že sa len ventiluje, aby veci dostala zo seba, ale pritom vidíme, že vôbec nič nenecháva odísť. Miesto toho je každým okamihom naštvanejšia.

Nakoniec jej navrhneme, aby sa ponorila do svojho srdca a hovorila zo srdca, ak ju máme počúvať. Namosúrene sa ponorí do svojho srdca. Odrazu začne plakať a vylievať si srdce. Kedy-tedy vybuchne od hnevu a my ju s porozumením počúvame. Teraz totiž hovorí o svojej bolesti a smútku, ale nie je to jed namierený proti niekomu.

Ona hovorí a my s porozumením (alebo súcitom, ak to radšej chcete tak 🙂 ) počúvame. Ak začne obviňovať seba alebo nás, poprosíme ju, aby sa vrátila späť do svojho srdca a hovorila z neho. Keď to urobí, obviňovanie sa stratí a na povrch sa zasa dostanú frustrácia, zmätok, ľútosť, bolesť, strata, pocit nevyhovovania a podobné pocity.

Povieme Bossie, aby sa k svojim pocitom postavila s porozumením. Aby bola sama k sebe úprimná a otvorene pomenovávala svoje pocity – zo svojho srdca. Postupom času sa začne vynárať hlbšia pravda a Bossie začne rozumieť sama sebe o kúsok lepšie.

Nakonci už nezostane nič okrem porozumenia pre seba i pre ostatných ľudí v jej živote.

Takže: je škodlivé hovoriť o negatívnych myšlienkach? Nie nevyhnutne – najmä ak sme voči sebe úplne úprimní. Potláčanie negatívnych myšlienok ich len internalizuje – podľa slovníka definícií z nich “robí neodlučiteľnú súčasť našej osobnosti”. Ups 😕 . Takže si ich prisvojíme a budú v nás zahnívať a otravovať celé naše vnútorné prežívanie – myseľ, telo i ducha.

Takže prikrmovanie negatívnych myšlienok o nás alebo o ľuďoch okolo nás len stupňuje svetabôľ a nevraživosť, čo pociťujeme – to, čo sa skrýva za nejednou chronickou chorobou. Je absolútne legitímne cítiť hnev alebo ľútosť. Je však nebezpečné, keď ich prikrmujeme, akoby sme prikladali polienka do ohňa.

Ak sa cítime, ako od hnevu a zúrivosti prechádzame do stavu ubolenosti a skľúčenosti, tak vysoko pravdepodobne prikrmujeme naše negatívne pocity a tým znižujeme svoju schopnosť vyhojiť ranu, ktorá ich navodila. Miesto vyhojenia sme chytení v slučke obviňovania. Obviňovanie a hľadanie viny/vinníka nás drží zavrznutých v negativite… a teda dáva negatívnym myšlienkam čoraz väčšiu silu nad naším životom.

Kľúčovým krokom je teda rozpoznať svoje pocity, otvorene si ich priznať a vyhnúť sa obviňovaniu, skôr nájsť v sebe pre ne porozumenie.

Toľko rada od Misy. Moja vlastná skúsenosť mi ešte hovorí jedno: veľmi mi pomohlo, keď som “krivdy” dokázala vnímať nie ako vlastnosť toho, kto mi “krivdí”, ale len ako situáciu, ktorú sme my dvaja nezvládli optimálne. Tým toho druhého prestávam “démonizovať”, pretože situácia je síce spackaná, ale najbližšiu riešime zasa s čistým stolom – a možno úspešnejšie. Tým pádom necítim ani povinnosť hľadať vinníka – pretože situáciu to aj tak nezmení, rozumné je len pozrieť sa na “energetické transakcie”, ktoré v nej prebehli, a ako som mohla vopred zistiť, že nastanú.

Misa potom navrhuje riešenie – tentokrát s našimi vlastnými negatívnymi myšlienkami. Pozrime sa, či im vieme dať “osobnosť”, teda “hmotu”. Čo by táto osobnosť hovorila? Vieme ju podnietiť k tomu, aby vyjadrila svoje pocity, kým my budeme počúvať s porozumením? Čo nastane, keď si negatívne myšlienky a pocity vypočujeme, keď im umožníme prejaviť sa a keď porozumieme, prečo sú také, aké sú?

16 thoughts on “Hovoriť alebo nehovoriť o negatívnych myšlienkach?

  1. Na mňa keď občas príde “obviňovanie sveta” za vlastný neúspech, snažím sa postupne pospisovať si všetky tieto pocity na papier. Ticho sedím a píšem všetko, čo ma jednoducho štve 🙂 . Asi tak v polovici celého svojho zoznamu (vytváram si striktne body, aby som sa nenechala príliš uniesť 😀 ) prídem na to, že je to totálna hlúposť a ja si len nechcem priznať vlastnú zodpovednosť 😛 . Takže papier putuje v malých kúskoch do koša 😛 .

    Ďalším dobrým spôsobom je mať človeka, ktorý nás schladí hneď na začiatku nášho výlevu a vráti späť do “reality” . 🙂 Tento spôsob milujem, lebo dostať studenú sprchu hneď ako skrivím úsmev je k nezaplateniu 😛 . Aj keď prvú pol minútu cítim malú krivdu, že nie som vypočutá a pochopená, aspoň zabudnem na svoje sťažnosti a do ďalšej pol minúty som rada, že to takto dopadlo a ja som opäť vo svete, ktorý mám rada 🙂 .

    Ak môžem povedať, podľa mňa obviňovanie všetkého a všetkých nás oslabuje. A veľmi. Stávame sa nesvojprávnymi osobami, ktoré nedokážu prijať zodpovednosť za svoje skutky. Tým akoby sme nad sebou chceli nejakého vodcu, rodiča, ktorý bude usmerňovať a viesť naše kroky. Potom sa stávame väzňami svojej vlastnej slabosti a strachu. Takže asi podľa mňa radšej to ani nepúšťať v podobe slov, lebo majú veľkú moc, ale vyfúkať tieto negatívne pocity zo seba ako vánok niečoho, čo sa rozplynie 🙂 .

    Páči sa mi

  2. Ja skusam fungovat tak, ze ak si myslim (predpokladam), ze to situacii pomoze, teda je to konstruktivne, tak o negativnych myslienkach hovorim. Aj priamo s ludmi, ktorych sa negativne myslienky tykaju, alebo sa vystazujem niekomu blizkemu 😉 ; mne verbalizovanie problemu pomaha najst odstup. Nekonstruktivne je podla mna neustale vyplakavanie alebo hnev ohladom situacii, s ktorymi nic neurobime, lebo sa neda alebo nechceme. Mam kolegu, ktory sa stale lutuje (a chce aby ho lutovali aj druhi), ze sa mu zhorsuje zdravotny stav. Ked mu ale poviem, aby prestal fajcit, isiel normalne jest, neponocoval a isiel k lekarovi, ani jedno z toho.. On ma totiz radost z tej (seba)lutosti a ani o tom asi nevie.. Ked som mu to povedala, samozrejme sa nastval 🙂

    Páči sa mi

  3. Myslim, ze mi neprislucha rozhodovat o tom ci je nieco negativne alebo pozitivne, inak ako vramci mojho vlastneho sveta. To co ja vnimam ako negativne moze niekto iny vnimat ako pozitivne, teda je to relativne. Emocie (emotion – E-motion – pohyb) beriem ako prejav zivotnej sily, ktora sa derie cez informacne bloky tela. Ak tej “negativnej” emocii nedam ziadny pribeh (nenakrmim ju pozornostou), teda nezacnem ju popisovat, rozmyslat o nej a jej vyzname (ako sa to deje v klasickej psychologii) tak zistim, ze je to obycajna kontrakcia svalov a ta sa da uvedomenim uvolnovat.

    Ak mi niekto rozprava o prezivani druheho cloveka tak od prveho momentu viem, ze klame, lebo hovori iba o svojej predstave/skusenosti s tym clovekom. Teda prezentje svoj vlastny pohlad na vec a tak ho aj beriem.

    Páči sa mi

      • pozorujem svoje podlamujuce sa kolena, svoj znizeny svalovy tonus a radujem sa z bytia, lebo je to len odraz mojho bytia nech je v akejkolvek podobe.

        Páči sa mi

      • hmm…tak to asi nepoznam, ja pri emociach nedokazem nejak komplikovane rozmyslat a radost z bytia a odraz bytia to su take zlozitejsie konstrukty, na to pri emocii nemam moc kapacitu…tebe to tak spontanne prepne na radost hned ako si vsimnes podlamujuce sa kolena? ako je mozne ze ta vtedy napadne ze je to odraz bytia, to fakt? kokso nemozem tomu uverit. Ma napadol priklad ze idem na bycikli dolu kopcom a zistim ze mi nefunguje brzda. Viem si predstavit ako mi od strachu slabost obleje telo. Ale pokladam ze takmer nemozne aby ma vzapati napadla myslienka *jeeee ved je to odraz bytia to je super* a strach by vystriedala radost….nuz ak mam byt uprimna, ja tomu takmer vobec neverim…ale pripustam ze je vela toho co este nepoznam, tak mozno sa mylim.

        Páči sa mi

      • V prvom rade chcem povedat, ze ja ta o nicom nepresviedcam, je mi jasne ze je to o vlastnej skusenosti. Asi sme vsetci tak nejak vytrenovany ze strach, hnev ziarlivost, priputanost je nieco zle a skarede ale to im nebrani sa prejavit. Skor to beriem tak, ze citim strach tak si poviem aaa pan dolezitiy ma zase nas*ane v gatiach a pobavi ma to, lebo je to vo vacsine iba naucena reakcia. Samozrejme keby som sa rutil z kopca tak nebudem rozmyslat vobec ale budem sa snazit to uhandlovat aby som sa neprizabil zeano, ale zase naco si vobec sadat na bycikel kde nefunguju brzdy a pustat sa snim z kopca ?

        Napadol ma taky obraz s tym byciklom, – mozno ze vsetci sa rutime dole z kopca tak preco si tu jazdu neuzit – kde budu tie strasne dolezite emocie ked zomriem?

        Páči sa mi

  4. hm, pekný článok … keď si spomeniem, koľko krát sa ma syn pýta .. ” a mamíííí? 🙂 ty sa prosím ťa s kým na tom balkóne hádaš? 🙂 ” .. reku chlapče, keby si ty vedel, že v takýchto chvíľach mám nie jednu miss perfect, ale je ich hneď niekoľko .. 🙂 … a všetky sú rovnako ako ja rovnako sarkastické a hnusné a vzťahovačné a zlostné a potom je tam aj najväčšia chudera zo všetkých, ktorú´nik nemá rááád .. buuue ( hollywood a aj s ich produkciou môže ísť do kelu veru .. ja to zvládnem všetko sama … no héérečka, čo už 🙂 … sa divím, že sa ten balkón ešte nepreboril pod toľkými ľuďmi 🙂 )

    .. mno .. pomáha to a dosť .. treba to dostať zo seba von … inak to začne hniť … viem, že to čo cítim je základ … viem, že toto nie som ja .. že preto mám toľko osobností, pretože som to len dovolila aby žili .. kto iný za toto v skutočnosti môže ak nie ja sama? … základom pre mňa bolo naozaj pochopiť, precítiť, že všetko je z toho istého materiálu ako ja .. a teda? ak je to ozaj tak, prečo by mi mal niekto dôvod robiť zle, napr: … takže ak to tak nie je .. a nik mi zle v skutočnosti nerobí, .. lebo každý koná a žije len podľa toho ako vie .. tak? prečo potom toto? prečo potom tieto pocity, emocie vlastne mám? .. kto mi ich ponúka? ja sama, .. moja myseľ, moje vzorce, moje predstavy o “správnom” fungovaní sveta … už keď si to takto rozkúskujem a rozmením na drobné, netrvá to potom tak dlho, aby som sa ustálila a tú divokú cicu vo mne aj z láskou prijala … a čo som zistila? ona tá cica vo mne viee aj priasť … asi jej bolo vnutri mňa, v tom hnijúcom prostredí zima, atd .. každý a všetko potrebuje svetlo a slobodu, ..

    lebo ak by niekto chcel ťahať za uši moju cicu perfect von .. hm, hm, .. neviem, čo by bolo veru .. 🙂

    Páči sa mi

  5. Taká jedna poznámka. Kedysi dávno som čítal E. Haichovej Osvietenie a dostala ma jedna veta, ktorú som v tom čase chápal ako intenzívny extrémizmus, aj keď som na ňu nezabudol. Haichová napísala také niečo že “a začala som teda sledovať všetky svoje pocity a myšlienky v každej situácii” (mala jógické obdobie).

    Neskôr som sa presvedčil, že je to úplná pravda. Navyše by som k tomu pridal aj vysledovanie pôvodných a prebiehajúcich zámerov, energetické artefakty ktoré sa na nás pripojili a pod.

    Inými slovami prikrmovanie takých alebo onakých myšlienok je jeden alebo dva levely nad tým, kde sa nachádza ich pôvod alebo koreň. Je dobré niekde začať, ale možno nezabudnúť pokračovať ďalej až do hlbín študákovej duše …, kde sedí žaba na prameni … a dať tam novú pozitívnu zmenu / situáciu / program.

    Páči sa mi

  6. ja mam tiez slecnu perfektnu, Lady Justice, Jana Drevorubaca, rozmaznanu slecnu Superstar, Pana Mnenicnevadi, pani Ubohu, maleho Zmrda Prefikaneho, Teliatko Naivne, starsiu sucharku Premudrelu a ostatni sa momentalne az tak nedozaduju byt menovani….je s nimi sranda 😀

    Páči sa mi

    • ha-ha… riadna skupina :-)….ja som sa prestala obviňovať, keď cítim emóciu hnevu, beriem ju ako svoje “dieťa” (ja som ju vytvorila) a nie je nič iné, ako “nepochopenie”, tak sa ju snažím upokojiť ako ufňukané dieťa a pošepnem zopár súcitných slov, napr: to nevadí, že si sa vytočila, aj mňa vytáčajú veci, ktorým nerozumiem, ale to nevadí, porozumieš možno neskôr, a ak nie, to už vonkoncom nevadí, nemusíš predsa všetkému rozumieť:-) , nič sa nedeje, všetko je v poriadku)….mne tento prístup naozaj pomáha….

      Páči sa mi

  7. ďakujem za článok aj komentáre. Presne to som teraz potrebovala. Prekonala som dnes pár negatívnych situácií a zase som skĺzla, kde som nechcela. Tak ste ma správne nakopli. A tiež zdvihli náladu :):)

    Páči sa mi

  8. Hovorit o negativnych myslienkach si myslim nie je ziaden problem, ide len o to,ako je clovek naliaty emocne v danych myslienkach. Ak pocituje emocie pri tychto myslienkach, tak samozrejme nedokaze takmer nic zhodnotit a ani nedokaze nic vyriesit, ale ak bude hovorit o negativnych myslienkach v stave pokoja (kludu resp. bezemocnom stave teda s nadhladom) tak by to nemal byt ziaden problem. A dokonca si myslim,ze hovorit o takychto myslienkach v bezemocnom stave je konstruktivne, nakolko clovek vtedy dokaze triezvo zhodnotit a najst moment,kde sa stala skutocne chyba a coho sa do buducnosti vyvarovat. Takymto sposobom rastie sam clovek a dokaze sa orientovat vo svojej osobnosti. Podmienka ale je vzdy bez emocii. Usudok sfarbeny emociou je vzdy sfarbeny usodok 🙂 ci uz prijemnou emociou alebo neprijemnou.

    Páči sa mi

  9. Celý život v sebe potláčam negatívne emócie, preto sa bojím predstaviť si ich ako osobu, bála by som sa byť s ňou v jednej miestnosti, neviem, či by to bol vôbec človek.

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.