Tieňový tanec s Univerzom

“Energetické vnímanie nie je nič uletené. Je to jednoducho vnímanie skôr, než sa dostavia myšlienky. Je to prvý a priamy dojem z niekoho alebo niečoho, ktorý máme ešte skôr, než začneme pomenovávať, porovnávať, posudzovať a kategorizovať. Následkom našej vrodenej posadnutosti myšlienkami väčšina z nás zabudla, ako vnímať energeticky.

Navigátor, či už na mori vedomia alebo na skutočnom mori, používa na navigáciu udičky. Takýmito udičkami na mori môžu byť majáky, znamenia, bóje, morské prúdy, poloha hviezd, smer vetra či prítomnosť čajok. Na mori vedomia, pri navigovaní životom samotným, sú navigátorovými udičkami prvky vnímania, ktoré sa odlišujú spôsobmi presahujúcimi myslenie, rozum a kauzalitu. Takéto udičky sú nezávislé od sveta myšlienok. Vlastne, čím menej myšlienok, tým jasnejšie sú udičky. Cyklicity môžu byť takýmito udičkami. Iné, oveľa bežnejšie udičky sú synchronicity, čo sú dve alebo viacero udalostí, ktoré spolu dávajú zmysel bez toho, aby boli kauzálne prepojené. Často na synchronicity nahliadame ako na nevysvetliteľné, prekvapivé alebo prakticky nemožné súhry okolností.” — Felix Wolf

V čase, kedy vznikol tento článok, udiala sa mi úžasná synchronicita. Ono vlastne sa mi tie synchronicity dejú už aspoň mesiac a veľmi zreteľne, takže som si na ne navykla a už ich ani neregistrujem. Väčšinou sú to pesničky, ktoré ma vedú vnútorným prežívaním a pripravujú na udalosti, ktoré sú za dverami.

Keď čítate Castanedu, tak sa don Juan večne riadi nejakými udičkami. Vidí chlapca pri ceste – a vie, že treba z Castanedu vytriasť dušu. Vidí krkavca nad hlavou – a je to signál, že mu má prezradiť tajomstvo. Ak si dobre pamätám, tak aj La Gordu si do svojej skupiny vybral tak, že jej nad hlavou videl roj múch lietať v kruhu. Pre mňa to boli dosť nepravdepodobné situácie, nevedela som si predstaviť takú dôveru v niečo neoveriteľné, ale postupom času sa prepracovávam k čoraz väčšej dôverovacej dokonalosti. Nazývam to “tieňový tanec” a prvýkrát som si to celkom jasne uvedomila pri jednej indickej pesničke. Odvtedy sa to zosilňuje. Asi pred rokom mi kamoška spomínala, že si “adoptovala” nejaké černošské dieťa a prispieva mu mesačne na vzdelanie. Ona to urobila v Rakúsku a hoci som sa jej pýtala, nevedela mi povedať, ako na to na Slovensku. Pred týždňom mi ktosi z nejakého dôvodu poslal prospekty presne tej nadácie, čo to zabezpečuje u nás. Nevyžiadanú poštu vyhadzujem, ale túto som z nejakého dôvodu otvorila – a zistila som, že udička… Univerzum vedie a ja len nasledujem. Riadim sa udičkami už aj vtedy, keď to žiadne udičky nie sú a anjeli sa na mne kvalitne rehocú. Ale niekedy príde supermegagigaudica, ktorá vás švacne priamo medzi oči a vy viete, že to, čo vidíme, je len zanedbateľne malá časť reality…

Posledný mesiac-dva sú v mojom živote hodne zlé. Ale niečo vyše týždňa som si všimla, že som navyše aj v “smolnom” období. Dejú sa mi veci, ktoré sú zjavne “externé”  príkoria a nijako nezávisia od mojej interpretácie (to som skúmala ako prvé 🙂 ): okolo vás sa kazia veci, všetko vám padá z rúk, autobusy (štyri po sebe) vám ujdú pred nosom a podobne… Klasické Murphyho pravidlo: Čo sa môže pokaziť, to sa pokazí; a čo sa pokaziť nemôže, to sa tiež pokazí.

Chvíľu mi trvalo, než som si to uvedomila. V poslednom čase ma anjeli špičkovali až na takú vnútornú blaženosť, že mi tieto príkoria nevadili – a nevadia. Len už keď ich začalo byť priveľa a v jednom kuse, tak som ich zaregistrovala.

Do toho sa pridružili zdravotné problémy moje i mojej mamy. Lietanie od lekára k lekárovi, medzi nemocnicami, a do toho požiadavky na zvýšené pracovné nasadenie… Aby som ušetrila energiu, začala som púšťať nadbytočné činnosti. Prvé padlo za obeť počúvanie hudby. Ticho, kľud a pokoj. Druhé padlo za vlasť čítanie kníh. Len žiadne sústredenie! Tretia padla za obeť enkaustika. Nie, ja už nevládzem… A z tohto sa vytvorila moja nová mantra: “nevládzem”, “som unavená”, “už mám všetkého dosť” a “je mi nanič” (hoci vždy som musela okamžite po pravde priznať, že mi je fajn a len fňukám 🙂 ).

Uvedomovala som si, že začínam byť negativistická, ale veľmi som to nerozoberala. Až mi potom jedného dňa v rádiu zahrali pesničku, ktorá mi ukázala, že už som celkom… ale absolútne celkom… na dne… Skúste si ju pozrieť, hlavne jej koniec:

Najprv sa mi len páčila melódia, podľa hlasu som si tipla na speváka, išla som na YouTube a tam som vyhrabala video. No a keď som ho videla ťahať ten klavír do kopca, akosi to vo mne zarezonovalo. A keď som ho videla stáť s tým klavírom na vlakovom priecestí a závory sa spustili… vtedy správa došla: “si v koncoch so silami; ak s tým niečo neurobíš, tak si zrelá na čelnú zrážku s vlakom”.

A pretože som nevedela, čo tak asi s tým mám urobiť, tak som si len povedala “53 je rovnako dobrý vek na zomieranie ako každý iný” a pustila som to z hlavy. 🙂 Čo má byť, bude; kašlem na to. Qué será, será.

Dnes (čo je pre vás niekedy celkom inokedy) sa dostavila tá spomínaná supermegagigaudica. Z denníka:

Dnes v noci som sa budila v nejakom polhodinovo-hodinovom takte. Vedľajší efekt – pamätala som si, čo sa mi snívalo.

Bolo to niečo o čomsi ako vojna, kde mali prísť nepriatelia a zlikvidovať nás a my sme sa o tom vopred dozvedeli; tak som zorganizovala skupinu ohrozených a poslala ju preč. Bola s nimi aj moja mama. Bola na tom už veľmi zle, ale požiadala som ich, aby ju napriek tomu vzali so sebou a postarali sa o ňu. Ani nevedela, že sa lúčime, len s nimi jednoducho odišla. Urobila som plán, ako sa stretneme, postarala som sa o proviant a všetko, našla “vodcu” a vyšikovala som ich. Ostala som ešte niečo dozariaďovať  a nebola šanca, že to prežijem, ale z nejakého dôvodu so mnou zostali ešte dve kočky. Tak som sa začala starať aj o ne a odišli sme aj my tri za tými predošlými. V úteku nám pomáhala nejaká miestna kočka, ktorá bola nedotknuteľná a preto v bezpečí a vedela, kam ideme: cieľ bola rieka Mekong v Afrike, hoci celý čas som mala v duchu obraz Aljašky. 🙂

Nevedela som si ten sen veľmi rozobrať okrem zjavného, že maminu som dala do rúk iným a ja som sa nakoniec rozhodla prežiť. To bola aj moja nálada pri jednom zo zobudení – že sa ide bojovať znova a že sa zase začne nosiť prívesok Kuan Yin. 🙂

A potom som nemohla zaspať, tak som si otvorila knihu Felixa Wolfa a tam som sa dočítala presne v jednej línii s mojím snom. Bola to vetička v kontexte navigácie večnosťou – čo to je, ako to prebieha, a že nagual naviguje nielen svoj vlastný život, ale aj celú skupinu okolo seba prostredníctvom udičiek, synchronicity a preskupovania ľudí v skupine. Wolf popisoval svoje skúsenosti s Castanedom. A hoci sa Castanedove počiny vôbec nepodobajú na tie moje (a asi ani motívy za nimi nie sú rovnaké), v tom okamihu ma napadlo, že o tom bol celý sen – navigovanie skupiny iných na cestách – a že som sa zjavne dostala už až do tohto štádia. Vodca bez vedenia. 🙂 Zdá sa, že Gabrielova “sekta” je už na svete. 😉

🙂 Ja som vedela, že keď sa uvoľním a odovzdám im opraty, navedú ma na to, v čom som im najužitočnejšia. 🙂

Jo, a musím spracovať Wolfa. Je tam pekne o duálnych dušiach, prvýkrát vysvetlené tak, že som tomu aj porozumela. 🙂

Už sa mi stali všelijaké synchronicity. Keby to bolo naopak – najprv kniha a potom sen – tak si poviem “snívalo sa mi, čo som čítala”. Ale mne sa najprv snívalo a vysvetlenie som dostala hneď po zobudení cez čítanie niečoho, čo ktosi napísal pred rokmi… 🙂 Presne ten typ synchronicity, kedy už nemôžete pochybovať. Všetko nezmyselné odrazu dostáva zmysel a zapadá do jedného obrazu. To je jedno, čo bude na tom obraze; páči sa mi, ako veci do seba zapadajú.

A ono to ešte asi nekončí. 🙂

6 thoughts on “Tieňový tanec s Univerzom

  1. Sranda s tými pesničkami, aj ja som posledné dni prežívala dosť zle a v spomienkach my začala zvučať jedna pieseň s názvom Everything’s gonna be alright….

    Páči sa mi

  2. Nadväzujem na tvoj článok Heli aaa konštatujem, že je mi to zvláštne, ale pri tom už to zvláštne nie je 🙂
    2. mesiac chodím po lekároch aaa opäť som schudol 2 kilečká. Niekto by sa možno potešil a je viem, že sa nad tým nemám pozastavovať, lenže trochu ma to straší…z pôvodných 108kg, čo som mal ešte tak cca. pred 2,5 rokom, je teraz už iba 89….dnes keď mi bolo zle aj so zeleninovej polievky a žemľovky (čo je žalúdkarská diéta v 1. týždni po prasknutí vredu – čiže toto by na “beton” malo byť v pohode), som si o 18:30 išiel ľahnúť, lebo iné som aj tak nevedel čo so sebou. Bolo mi ľúto, že som nemohol ísť na skupinovú meditku, na ktorú som sa tešil už 3 týždne, ale nakoniec som si povedal, že budem s nimi aspoň astrálne. Opäť sa mi nič nepodarilo, čo som chcel 😀 ale opäť sa mi podarilo čo som nechcel 😆 aké to prekvapkanie 🙂
    Prišiel sen a v tom sne som spal na svojej posteli. “Zobudil” som sa na to, ako ma niečo-niekto bije do stehna. Boli to také údery, slabučké, ako keby od ženy (nič v zlom – len prirovnanie, resp. predpoklad :P). Otočil som sa, ale telo zostalo nepohnuté. Bol tam tieň človeka, ktorý keď si všimol, že ho sledujem, vždy zmizol, ale ja som sa robil, že som zase zaspal a on sa znovu vrátil a začal ma biť do stehna. Zúfalé údery. Slabé a ako keby volanie do vetra. Rýchlo som sa opäť otočil a chytil ho za ruku. Snažil sa utiecť, ale už som ho nepustil. Ešte chvíľu sme sa naťahovali, až som to zrazu chytil za tvár a začal som na to kričať “Milujem ťaaaa” a opakoval som to ako zmyslov zbavený. Tieň sa začal rozplývať. Vnútorne som ho ako “automat” posielal do svetla a vravel som mu že sa nemusí báť. Na vonok som stále kričal, že “to” milujem. Celkom ku koncu sa hlava tieňu zmenila na tvár….bola to moja tvár….na to sa úplne rozplynula a zablikalo belasé svetielko a objavil sa maličký žlto-biely plamienok po mojej ľavici a začal pekne horieť. Na to som sa zobudil…je mi síce stále zle, ale ten sen bol akýsi povzbudzujúci 🙂 Opäť som sa niekam posunul, resp. posunul som niekam svoj “tieň”….pocitovo to bolo niečo čo so sebou “vláčim”, už nejaký ten “deň”…konečne sa to dostalo z “môjho” zajatia?.
    SRT so mňa dnes dostalo nejaké nánosy/programy staré ako matuzalém, až sa mi chlpy na ruke s kyvadlom ježili a zimomriavky mi behali hore-dolu po celom tele. Mesiac svieti jasne a nádherne. Toto je taký trošku náročnejší kúsok cesty, ale ideme a ťaháme svoj klavír za sebou. Takto som to chcel. Akurát ten klavír je skôr balónik napustený héliom a ten úsek cesty je asi úplne jednoduchý 😆 a moje porúchané trávenie, je iba uzlík, aby som nezabudol do vtedy ťahať, až to bude hotové 🙂

    Páči sa mi

      • Paradoxné na tom je to, že vlastne áno. Pochopil som fakt, že zvracanie je “iba” zvracanie a keď sa mi po tomto “akte” uľavý, tak je to vlastne pozitívne 😀 Ak tam nieje krv, tak nieje dôvod na paniku a potom už duplom nie. Dnes som celý deň cvičil energetiku s priateľmi a išlo to ako po masle. Najlepšie na tom bolo, že v oblasti tráviaceho traktu som nepociťoval, žiadnu bolesť, alebo ťažobu, takže tá energetika je tam v poriadku a problémos bude niekde inde. Tak pátram ďalej 🙂 Ešte si počkám, čo povie CTčko a potom, sa odovzdám do prúdu a budem sledovať, čo sa bude diať. To som sa vlastne už odovzdal, takže ani to neriešim. Pripravujem sa ísť na seminár SRT a na REIKI, takže to sú moje najbližšie ciele, ktoré ale ešte netuším, kedy budem chcieť realizovať 😛 Jediné, čo mi trochu prekáža, je tá strata hmotnosti, ale na 2. strane je to dobré, lebo pri baskete som dynamickejší a rýchlejší, takže aj to má svoju výhodu :lol:. Akurát sa mi trošku tažšie bráni môj 150kg kamoš, lenže ten už nebol na tréningu asi mesiac :D, takže aj tam je to OK. Môžem si ja vlastne sťažovať? 😀 Veď mám úplne perfektný a dokonalý život. Milujem svoj život. 🙂

        Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.