Príbeh o moste v džungli

Tento príbeh vznikol vďaka Nikovi a jeho komentáru, hoci úmysel napísať ho som so sebou nosila už chvíľku, ale… chýbal popud. Nik ma “popudil” 😛 a tak som celá “popudená” 😀 sadla a idem napísať príbeh o moste, ako ho vidím ja:

Kde bolo, tam bolo, v jednej hustej džungli uprostred vysokánskych stromov a zelených lúk bolo úzke, hlbočizné údolie a na jeho dne tiekla rieka. Tá rieka tu tiekla už nesmierne dlho a každým dňom sa zarezávala hlbšie a hlbšie do zeme, takže roklina sa zdala každým dňom hlbšia a hlbšia.

Cez roklinu viedol úzky visutý most z lán a bambusu. Nikto nevie, kto ho tam urobil, ale hoci bol most rozkývaný a obrastený machom, predsa len spájal jeden breh rokliny s druhým… a tak ľudia k nemu chodili a opatrne po ňom prechádzali na druhú stranu.

Most tam len bol. Videl nadšené alebo vystrašené alebo sústredené tváre tých, čo prichádzali, a potom videl ich chrbty, ako sa vzďaľovali, keď prešli na druhú stranu.

Prišiel k mostu starček o palici. Bambusová plocha mosta nevyzerala najspoľahlivejšie a už vôbec nie pohodlne, ale starček bol slabý na nohy a najbližší most bol o dobrý kus ďalej, tak si len zaklesol palicu pod rameno a pomaly, klátiac sa z boka na bok, sa prešuchtal na druhú stranu. Keď stúpil na pevnú zem, uľahčene si vydýchol: “Predsa len je dobré, že tu ten most je.”

K mostu prišla banda rozjarených detí. Nahrnuli sa naň, rozkývali ho a zisťovali, kto si na koľko trúfa a ako rýchlo sa dostane na druhú stranu. A keď boli na druhej strane, odrazu sa im zachcelo zopakovať si zážitok a tak sa vrátili späť. Behali zo strany na stranu, veselo na seba pokrikovali a dokazovali si, kto je šikovnejší a odvážnejší. A keď ich ich hra omrzela, pobrali sa späť domov, ale naposledy sa obzreli na most a povedali: “Ale bola to fajn sranda, že?”

Okolo išiel chlapík na koni. Chcel sa dostať na druhú stranu, ale most sa mu nezdal pohodlný – musel by zosadnúť a viesť koňa za uzdu a nebodaj by ho musel ešte aj ukľudňovať. Tak ho radšej popchol a išiel hľadať most, po ktorom bude môcť prejsť v sedle.

Prišiel k mostu staviteľ mostov. “No, ja by som ho bol teda urobil celkom inak, ale keď si pomyslím, z akých úplne základných materiálov je urobený a koľko už vydržal… tak tíško žasnem, akí zruční museli byť tí, čo ho postavili,” povedal si a prešiel na druhú stranu a uvažoval, že možno v budúcnosti aj on postaví niekde taký visutý most.

Išiel okolo kupec s tovarom. Potreboval svoj náklad dostať na druhú stranu a ponáhľal sa, takže veľmi opatrne viedol svojho koňa aj s vozom po klzkých priečkach. Na druhej strane sa otočil, spokojne pozrel na most za sebou a povedal si: “Tak toto som zvládol úplne perfektne. Som šikula.”

Prišiel bohatý panský synček na koni v sedle zdobenom zlatom. Pozrel znechutene na most a vyhlásil: “Ty si teda nepodarok! To čo tu robíš?! To čo za babrák ťa postavil?! Pozri, ako vyzeráš – samý mach a prehnité laná… Si nechutný, klzký, škaredý… Prečo nie si ako ten most o míľu ďalej, pevný, kamenný, široký a dobre udržiavaný?! Aké právo máš ty vôbec existovať?!” A keď takto mostu povedal, čo si o ňom myslí, išiel prejsť po tom druhom, kamennom moste pohodlne na druhú stranu.

Za panským synčekom nasledovala jeho armáda na koňoch. Kým panský synček mal času dostatok, jeho armáda chcela napadnúť susedov na druhej strane a preto nemohla ísť mostom, po ktorom armády obvykle chodievajú – tak si vybrala tento zabudnutý, machom obrastený most. Opatrne, so sústredením v tvári, sa po ňom plížili a len ťažko držali svoje kone na uzde. Jeden po druhom vstupovali na most… ale most nebol stavaný na túto záťaž, začal sa triasť a vibrovať a vojaci aj s koňmi popadali do rieky.

A takto denne ľudia chodili po moste – niektorí ľahostajne, s pozornosťou upriamenou na svoje vlastné veci, iní sa v strede pristavili a vychutnávali si vyhliadku na zelený porast, strmé skalnaté svahy a belasú stružku vody pod nimi, ďalší zas s tichou vďakou, že majú ako prejsť na druhú stranu, opatrne kládli nohu pred nohu a prechádzali, hoci sa niekedy aj dosť báli.

Most stál a stál. Ale zub času zahlodal aj na ňom. Vlhko, mach a opotrebovanie zapríčinili, že sa laná začali strapkať a priečky sa kde-tu poprelamovali. Náhodní okoloidúci proste dieru prekročili a opatrnejšie šli ďalej. Domáci, ktorí po moste chodili často, si však dieru všimli a keď mali trochu voľna, prišli a vymenili priečku za inú, novšiu a pevnejšiu. Laná opravili a omotali novšími, ktoré na túto príležitosť urobili. A tak sa starali, aby most bol použiteľný ešte dlho po tom, ako už jeho životnosť dávno skončila. Bolo im jedno, aký je a či je prekrásny a reprezentatívny; pre nich to bol ich most, ktorý im umožňoval ľahšie žiť v podmienkach džungle a dostať sa na druhú stranu, ak tam bolo niečo, čo potrebovali.

🙂

Každý z nás je oboje – aj most, po ktorom prechádzajú iní, aj človek, ktorý na svojej ceste niekam prechádza po rôznych iných mostoch. Ako most proste sme – sme sebou samými a je nám jedno, či sa niekomu páčime alebo nie – sme most, ktorý spája dva body poznania navzájom.

Ako pocestní sami zodpovedáme za to, či len prejdeme, či si vychutnáme výhľad, či budeme musieť zápasiť so strachom, či budeme musieť zmeniť zvyklosti, aby sme sa dostali na druhú stranu, alebo či budeme hľadať iný most, ktorý bude pre nás schodnejší a vhodnejší.

A ešte posledná poznámka: po kamennom moste sa nedostanete do toho istého miesta ako po tom visutom bambusovom… aspoň nie hneď… a možno nikdy. 🙂

Ale ani ako most nie sme sami. Budú tu tí, ktorí prejdú s vďakou, možno niekde inde postavia podobný most ako ten náš a možno sa vrátia a našu chabú konštrukciu vylepšia tým, čo priniesli odinakiaľ.

A ako most si musíme pripomínať, že najprv vidíme ich tváre, potom cítime ich kroky a nakoniec vidíme ich miznúci chrbát. Nikto z tých, čo po nás prechádzajú, nám nepatrí. Nie je na nás, aby sme sa ich snažili zadržať. Ak sa oni rozhodnú z nejakého dôvodu vrátiť, bude to výlučne len ich rozhodnutie a bude to ich vzťah k nám, ale nie náš vzťah k nim, čo o tom rozhodne. Ako most sme tu pre všetkých, ktorých unesieme. Nevyberáme si “milších” a “nemilých”. Sme.

Sme presne tam, kde nás je treba. 🙂 Pozorujeme, dozvedáme sa, silnieme alebo slabneme a keď sme užitoční, postarajú sa, aby sme fungovali a aby sme sa vylepšili a fungovali lepšie aj pre iných. 🙂

7 thoughts on “Príbeh o moste v džungli

  1. pekná myšlienka 🙂 … a keď sme tým mostom, prosto iba sme? .. plníme si svoju úlohu dobre? .. sme láskavý a úctivý, a zároveň sami sebou .. nie je dôvod pochybovať o tom, že presne tak ako prišli domáci opraviť ten most, … tak aj k nám sa blízky vrátia .. ale nebudú chodiť nad roklinu keď je búrka však? .. aj opravy sa lepšiie vykonávajú za svetla a slnka …

    Páči sa mi

    • 😀 Ako most sa nemusíme starať o nič. Každý most niekam vedie; niet mosta, ktorý by končil vo vzduchoprázdne. Je jedno, aká si – stačí, že si. Spájaš dva body poznania. A komu sa hodí spojiť tieto dva body poznania, ten po tebe prejde. A keď ťa búrka poničí, vždy sa nájde niekto, kto chce na druhú stranu a tak ťa “opraví” a zasa si. Ani si nevieš predstaviť, ako často mňa už “opravovali” ľudia, čo sem chodia. Aj ničili… ale to nie je také zaujímavé ako to opravovanie, pretože ničenie je vždy podľa toho istého vzorca: zažiješ jedno a zažila si všetky… kým “opravovanie” je zakaždým iné, nové, a napĺňa ťa/ma/nás úžasnou vďačnosťou a pocitom, že nie sme zbytočne na tomto svete. 🙂

      Páči sa mi

      • Je ešte jeden typ bytostí, používajúci most spôsobom, podobným ako z tohto vtipu, ktorý svojho času rozprával Labuda v relácii Vtipnejší vyhráva: “Dobehla Marienka domov a s plačom hovorí mame. Mama! Peťko týra kaprov! Majka moja, ako ich týra? Prekvapene sa pýta mama … Marienka vraví – vieš, postaví sa na most, spustí soplík až tesne nad hladinu a keď ho chcú kapry prehltnúť, vytiahne ho hore … 🙂

        Inak, niečo mi povedalo, nech sa sem odbehnem pozrieť a pozrime, aký milý článok, aj keď som chvíľku dobromyseľne hľadal, čím som to pri svojej neškodnosti popudil … 😀

        Páči sa mi

  2. Jeden z mostov: Som tichý, stvorila ma príroda, vyrástol som sám, konáre stromov ma utkali. Som jediný prírodný most v okolí, som začiatok a koniec, vedomie stromov spájam. Najprv prechádzali zvieratá malé, aj veľké, neskôr ma objavili ľudia, ktorí prechádzajú s úctou po mne . Voda, vietor, oheň, zem ma nezničí, som súčasťou prírody. Vietor ma nerozkolíše, voda ma spevňuje, slnko hladí moje lístky a zem ma vyživuje. Som stvorený pre všetko a pre každého, moja láska každým dňom rastie, moja konštrukcia čoraz viac silnie. Som most stavaný v Jednote a v láske.

    Páči sa mi

  3. Paci sa mi. Ale 🙂 je to taky zvlastny most, ktory podla mna nielen JE, ale svojim bytim sa meni a pripadne opravuje aj sam. Cize nie len pasivna existencia, na ktoru vplyvaju ti, ktori nim prechadzaju, ale akosi svojou existenciou moze menit svoju strukturu ci kvalitu.

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.