Naposledy som rozoberala prvú lekciu tohto pravidla, porozumenie (alebo aj “súcit” pre tých, čo majú mäkšie srdce ako ja). Dnes idem na druhú lekciu – lekciu o odpustení.
Odpustenie je vlastne vymazanie emocionálneho dlhu, ako to definuje Chérie Carter-Scottová. V prvej lekcii sme si pre “vinníka” vytvorili porozumenie, ktoré nám otvorilo srdce pre človeka, čo nám “urobil zle”, a teraz sa od porozumenia pomaly presúvame k odpúšťaniu, teda vedomému zbavovaniu sa nevraživosti a zazlievania. Pretože odpúšťanie nie je zrovna moja najsilnejšia schopnosť, budem sa držať silno Carter-Scottovej:
Ak to, čo sa nám v minulosti prihodilo, vnímame ako “chybu”, tak tým súčasne niekoho obviňujeme z neregulérneho správania a očakávame, že sa bude hanbiť, pretože jeho povinnosťou je cítiť sa previnilo. Kým si hovieme v tomto uhle pohľadu, nepohneme sa nikam inam – zostávame na mieste.
Existujú štyri druhy odpustenia. Prvé je “odpustenie sebe pre začiatočníkov“, kedy odpúšťame sami sebe. Sú to okamihy, kedy sme sa podľa nášho vlastného hodnotenia nezachovali optimálne, cítime sa preto zle a obviňujeme sa z plného alebo čiastočného zlyhania. Napríklad sa s niekým dohodnete na stretnutí v neznámom prostredí a cestou na stretnutie zablúdite. Robíte všetko možné, aby ste sa tam dostali načas, ale napriek tomu zmeškáte a musí na vás dlhú dobu čakať. Ak si to budete zazlievať, budete sa danej osobe v kuse ospravedlňovať a postavíte sa do podriadeneckej pozície – a možno v nej zostanete už do konca svojich dní. Lepšie je ospravedlniť sa, pochopiť, že snaha bola, len nevyšla, a situáciu odovzdať Univerzu (alebo hocikomu inému, kto o takéto situácie vo vašom svetonázore stojí).
Druhý typ odpustenia je “odpustenie inému pre začiatočníkov“. Niekto urobí nejaký mierny priestupok – a my mu odpustíme. Napríklad ten, čo na nás musel vyčkávať a vyčkávať, sa nenapaprčí a nezrýpe nás pod čiernu zem, ale prijme ospravedlnenie a potom to celé pustí z hlavy a neoplieska nám to o uši pri budúcom a každom nasledovnom stretnutí. 🙂 Veľmi často sme toho schopní, keď v pochybení toho druhého nevidíme úmysel alebo ľahostajnosť. To značí, že ak nedokážeme inému odpustiť, musíme hľadať za tým našu interpretáciu – teda že do možno náhodného pochybenia vinterpretovávame úmysel. A pretože interpretácie slúžia na udržanie nášho sebaobrazu, tak nám asi niečo parádne pošramotilo sebaobraz v oblasti, kde sme na to citliví.
Takže “odpustenie inému pre začiatočníkov” sa môže stať veľmi výdatnou lekciou poznatkov o sebe. 🙂
Ak nám ten, čo nás čakal, nie je schopný odpustiť, nezávisle od toho, že seba stavia do roly obete a cíti sa zle a podvedene, stavia do roly obete aj nás – jeho obviňovanie len prehlbuje náš zlý pocit. Je to začarovaný kruh výmeny negatívnej energie: my cítime spočiatku previnenie, on to ako previnenie interpretuje a začne sa cítiť ako ukrivdený, tým prehĺbi náš pocit previnenia a keď vidí, že nás to ničí ešte viac, začne obvykle podozrievať, že ešte nepozná celý rozsah podrazu. 😛 To ho ešte viac napaprčí a… atď.
Ale keď je to vlastne všetko o negativite, prečo to ľudia robia? Pretože niekedy im robí dobre, keď môžu toho druhého obviniť zo zlyhania. Vtedy sa cítia nadradení a “lepší”, pretože sa pozerajú zvrchu na vinníka, ktorého nachytali na hruškách. Ale samotné zazlievanie požiera priveľa energie – a to na veci, na ktorých už aj tak nič nezmeníme. Keď sa dokážeme našej viny a zazlievania a zatrpknutosti zbaviť, uvoľní sa nám množstvo energie a my ju môžeme presmerovať na veci, ktoré nám robia dobre a radosť.
Tretí typ odpustenia je “odpustenie sebe pre pokročilých“. Toto je odpustenie závažných prešľapov, za ktoré sa veľmi, ale skutočne veľmi hanbíme: keď sme porušili naše vlastné hodnoty alebo pocit “správneho”, je to vlastne poškvrnenie našej ľudskej integrity. Tieto veci sa odpúšťajú veľmi ťažko a priepasť medzi hodnotou a naším skutočným správaním treba čo najrýchlejšie uzavrieť. To neznamená, že odteraz si už nič nepripustíme ako naše pochybenie a budeme sa oháňať tým, ako dokonale si vieme odpustiť (a akí sú tí druhí blbci, že nám zazlievajú 😉 ), ale príliš dlho zotrvávať v pocite viny a slabošstva nám tiež nič neprinesie. Navyše, ak sa prestaneme cítiť zodpovední za dopady našich slov a skutkov, pretože sme “veľmajstri v odpúšťaní si”, začneme naše vlastné hodnoty a štandardy podbiehať čoraz častejšie a tým len zväčšíme priepasť medzi tým, čo by sme chceli byť, a tým, čo skutočne sme. A nech už to priznáme alebo nie – naša duša to bude vedieť.
“Pamätaj si: tvoje svedomie nie je tvoj nepriateľ; je tu na to, aby ťa udržalo v správnych koľajach a aby ťa viedlo k životu v súlade s tým, v čo veríš. Len zaregistruj pocit, ktorý ti posiela, nauč sa lekciu a pohni sa ďalej.”
Tak, predsa len mám niečo z “pokročilého odpúšťania” aj v svojom repertoári 😛 . Včera (čo je pre vás hociktorý deň do okamihu, kedy to čítate) som sa zasprávala v protiklade s tým, čo od seba očakávam. Nebolo to vážne porušenie dohôd; urobila som zo seba vola a bolelo to. Mala som chuť vybehnúť s osobou, vďaka ktorej som urobila sama tú chybu (krásna ľudská logika, čo? 😉 ), ale nejako sa mi podarilo zabrzdiť sa ešte v štartovacích jamkách a uplatnila som budhistické “sit with it” (vyseď to). Mykalo ma racionalizovať. Povedala som si “neracionalizuj, bolo to tak-a-tak a urobila si zo seba vola”. Mykalo ma hodiť to celé na tú druhú osobu. Povedala som si “nes svoju časť viny a bolo to tak-a-tak a urobila si zo seba vola”. Nakoniec som už mala chuť ísť sa pásť, ale sedela som v tom pocite tak dlho, kým som neakceptovala, že som zo seba tentokrát naozaj a v plnom rozsahu urobila vola – a nezačalo mi to byť jedno. Múúúú… a čo?
Len čo som akceptovala zodpovednosť za svoju vlastnú reakciu (=”urobenie vola zo seba”), pocit hanby sám od seba zmizol. Ale trvalo to asi 20 minút. 😕 Hnusných, ohavných 20 minút. 😀 Ale ustáli sme to. Hepi. 🙂
Štvrtý typ odpúšťania je najťažší – je to “odpustenie inému pre pokročilých“. Väčšina ľudí zažila prípady, kedy im niekto morálne, citovo alebo aj fyzicky ublížil, niekedy v takej miere, že sa odpustenie zdá nemožné. Na druhej strane však nás naša nevraživosť a fantázie o odplate len držia uzavretých v roli obete. Len odpustením dokážeme túto rolu zrušiť a napáchané zlo zmazať.
No, tak aj k tomuto mám nakoniec svoj príbeh. Ktosi mi kedysi urobil psychicky a emocionálne hoooodne, hodne zle. S mojou neodpúšťacou povahou mi trvalo vyše 20 rokov a viacnásobný “redizajn osobnosti”, než som zistila, že som konečne prestala zazlievať… V dňoch tesne po ublížení som bola schopná vraždiť a len čiastočné ochrnutie mi v tom zabránilo. Keď som sa dostala fyzicky do poriadku, od vraždenia ma zdržiavala len nechuť zbabrať si ešte aj zvyšok života pobytom za mrežami – a nevedela som vynaliezť nijaký postup, kedy by mi na to “neprišli”. 😕 Keďže v takom bese sa žiť nedalo a ja som potrebovala pokračovať, začala som babrať svoju psychiku. Rozobrala som ju na kúsky a pozliepala som späť len to, čo sa mi hodilo. Neviem, kde zostal ten zvyšok, ale zrejme ho ešte stále vláčim so sebou, zabalený v hajzláku a tváriaci sa, že “ja tu ani nie som”.
Pri týchto mojich pokusoch na sebe som však urobila jednu chybu: zareagovala som ako slaboch zo seriálu Kung Fu. Príbeh bol o dvoch chlapcoch, ktorých mnísi z kláštora poslali kúpiť potraviny do dediny. Po ceste stretli starčeka a ten ich varoval pred lupičmi pri ceste a ukázal im skratku cez les. Tam ich chytili lupiči a ozbíjali. Keď sa chlapci vrátili do kláštora, mnísi sa ich pýtali, aké poučenie si z toho všetkého berú. Jeden z nich, ten “slaboch”, povedal, že už nikdy v živote nebude veriť cudziemu človeku. Na to musel opustiť kláštor. Chlapec, ktorý smel zostať, povedal: “Vždy budem očakávať nečakané.”
Takže späť k mojej story – zareagovala som ako slaboch a povedala som si, že toto sa mi už nikdy viac stať nesmie. Už nikdy viac k sebe nepripustím ľudí tak blízko, aby mi dokázali ublížiť týmto spôsobom. Na to som si urobila program, a keďže som perfekcionista, vybavila som ho Asraelovou bariérou: v prípade, že by sa hocikto (vrátane mňa) pokúsil program vysadiť, zmeniť alebo preprogramovať, organizmus reaguje smrťou. O dvadsať rokov neskôr ma to skoro zabilo a stálo ma hodne vnútornej sily, aby som mechanizmus Asraelovej bariéry aspoň zastavila. (Ale pri robení tej bariéry som odviedla dokonalú prácu; drží. Už ju nedokážem zrušiť. 😕 Môžem babrať čokoľvek, ale Asraelovu bariéru musím nechať funkčnú, inak znova onkológia. Poučenie pre ostatných: keď už si babrete svojpomocne psychiku, nerobte si uzávery, ktoré odstavia od neskorších korekcií ešte aj vás.)
Takže máme štyri druhy odpúšťania, pár nie zrovna najveselších historiek a otázku: čo s tým? Chérie Carter-Scottová navrhuje:
- odpustenie sebe pre začiatočníkov: prejavte si porozumenie, že s danými zdrojmi, v danej situácii a danom nastavení mysle ste nedokázali urobiť nič múdrejšie; urobte potrebné korekcie a hoďte to za hlavu
- odpustenie inému pre začiatočníkov: skúste sa postaviť do topánok toho druhého, aby ste pochopili jeho motiváciu, prečo urobil to, čo urobil, a potom s porozumením pozadia celej veci hoďte vec za hlavu
- odpustenie sebe pre pokročilých: pochopte, prečo k tomu došlo, zachráňte na situácii to, čo sa ešte zachrániť dá, a potom si v svojom srdci nájdite dostatok sily, aby ste vec nechali za sebou a nerozoberali viac (ak sa k tomu budete stále vracať, tak vlastne sa nútite celú záležitosť znova a znova prežívať)
- odpustenie inému pre pokročilých: precíťte plne a do posledného zbytku svoju bolesť alebo hnev, aby ste ich mohli nechať odísť, a potom začnite na situáciu nazerať ako na potrebný stupienok na vašom spirituálnom raste. (A nenechajte sa chytiť. 😛 )
A tuto je ešte rada stará nejakých 40 rokov, ale stále rovnako platná 🙂 :
| Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom” |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor