V predošlom článku som načala druhú lekciu “byť človekom”, ktorá pozostávala z toho, že celý náš život je jedno veľké zreťazenie lekcií, ktoré sa nám opakujú tak dlho, až kým sa ich nenaučíme a neposunieme sa ďalej. Niektoré lekcie sú krátke, iné trvajú aj za rámec jedného života. Niektoré lekcie sú príjemné a vyzerajú skôr ako “odmena” za dobré správanie, iné sú nepríjemné a ďalšie sú dokonca hrozné a bolestivé. Či sa nám to páči alebo nie – musíme cez ne. A pri tom sa učíme otvorenosti, voľbe, férovosti a milosti.
O otvorenosti sme hovorili minule, ešte nám zostali voľba, férovosť a milosť.
Voľba
Voľba je preskúmanie vlastných prianí a potom výber nejakej možnosti konať. V každom okamihu si volíme, či sa budeme držať našej cesty, alebo sa od nej odkloníme. Neexistujú neutrálne počiny. Aj to najmenšie gesto má v sebe isté nasmerovanie, ktoré ná privádza k cieľu buď bližšie alebo ďalej, a to aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Vhodné aktivity (napríklad čas strávený s milovanou osobou) náš privádzajú bližšie, nevhodné aktivity (ako trávenie času s niekým, koho nemôžeme ani vystáť, ale cítime povinnosť byť s ním) nás odvádzajú od našej pravdy. Každá voľba má svoju váhu.
Aj keď sa často zamieňajú, voľba a rozhodnutie nie sú jedno a to isté. Rozhodnutia sú produkt mysle a racionálneho, rozumového zvažovania okolností; voľby vychádzajú z nášho vnútra a sú v súlade s naším Vyšším Ja.
Ja som sa celý život pohybovala medzi rozhodnutiami a voľbami a vždy to dopadlo tak, že sa išlo cestou voľby a nikdy nie cestou rozumu… 🙂 Už som si prichodila ako deviant, keď som do rúk dostala túto knižočku a pochopila som, že moja “slabá vôľa” bolo vlastne len počúvanie tichého hlásku mojej duše. 🙂 Najhoršie lekcie svojho života som preskákala, idúc za hláskom svojej duše. Najkrajšie okamihy som zažila, idúc za hláskom svojej duše. Bolo to potešenie alebo utrpenie, ale zakaždým to bol život naplno. 🙂
Z času na čas sa nám podarí urobiť skutočné, autentické rozhodnutie, ktoré nie je skreslené naším rozumom, ale pramení priamo v našej duši. Často nás presne takéto rozhodnutie donúti čeliť našim obrovským strachom alebo predsudkom, čím náš život dostaneme do celkom nových koľají.
Kedy ste urobili takúto voľbu vy? Kedy ste poslúchli hlas svojho vnútra napriek tomu, čo vám hovoril hlas rozumu? Aký pocit to bol?
Pripomeňte si ten pocit – to je podstata života v súlade s vaším poslaním.
Férovosť
“Plakal som, pretože som nemal topánky, až kým som nevidel človeka, čo nemal nohy.” — Anonymný autor
Náš zmysel férovosti je očakávanie rovnosti – predpoklad, že všetky veci sú rovnocenné a že spravodlivosť vždy víťazí. Život však nie je “spravodlivý”. Jeden človek môže mať ťažšiu cestu ako iný. Každý má svoju vlastnú situáciu a každý sa potrebuje zachovať nejako inak. Ako sa posúvame k našej pravde, potrebujeme sa vymaniť z fázy nariekania “to nie je fér”, ak chceme dosiahnuť pokoj mysle.
Ak sa sústredíme na neférovosť okolností, začneme sa porovnávať s inými a ponárať do pocitov zatrpknutia a nevraživosti miesto toho, aby sme akceptovali našu jedinečnosť a naučili sa naše individuálne lekcie.
Kým sa porovnávame (=dualita), sústreďujeme sa skôr na to, čo nemáme alebo kde nevynikáme, a nevenujeme pozornosť tomu, čo nás robí jedinečnými. Ale práve toto je naše určenie – byť samými sebou a to, čo v nás je náš výrazný talent, rozvíjať do dokonalosti. Nemusíme sa obávať, že by sme sa stali dokonalými a napriek tomu so sebou niesli nejaký nedostatok; naša jedinečnosť nám umožňuje stále napredovať a tento ťah nás núti postupne rozpúšťať naše ostatné obmedzenia, až kým z nás už nezostane nič než naša žiarivá podstata.
Ktoré pocity nespravodlivosti držia v dualite vás?
Milosť
“Kŕmiš svoju dušu tým, že napĺňaš svoj osud.” — Harold Kushner
Milosť je jedna z tých nehmatateľných kvalít, ktoré nemožno popísať, ale dajú sa ľahko rozpoznať. Tí, čo stoja v milosti, idú životom zdanlivo ľahúčko. Vyzerajú, akoby z nich vychádzalo svetlo – a ľudia naokolo ich tak vnímajú.
Žiť v stave milosti značí byť naplno vyladený na svoju spiritualitu a na vyššiu silu, ktorá ťa vedie, nesie a drží. Milosť dosahujeme, keď sa dokážeme pozdvihnúť z nášho nižšieho ja, nášho ega, ktoré nám diktuje “správnu” cestu, a presunieme sa do oblasti “pre dobro a lásku všetkých a všetkého”. Začíname vnímať väčší celok a strácame našu koncentráciu na “ja” a jeho príbehy. V stave milosti chápeme, že Univerzum vytvára situácie, ktoré každého človeka navádzajú na jeho osobnú cestu a že všetko, čo sa deje, má zmysel, pretože je to súčasť vyššieho plánu. Ten plán nemusí nutne vždy vyzerať “Fero teraz pôjde za roh a zaľúbi sa do Anče” – na takejto elementárnej úrovni sa vyššie plány nepohybujú. Ale Fero dostane do vienka sadu schopností a vlastností a ak narazí na sadu schopností a vlastností s ceduľkou “Anča”, bude ho taká sada schopností a vlastností priťahovať natoľko, že sa zaľúbi… Ten najvyšší zákon má podobu tej najjednoduchšej rovnice. 🙂
Znie to dobre, však? 🙂 Lenže… ale ten stav dosiahnuť? Tým, že si budeme dennodenne pripomínať, že sme dostali sadu jedinečných vlastností, ktoré nám pomáhajú absolvovať lekcie potrebné na to, aby sme stav milosti dosiahli. Tým, že sa dokážeme ukotviť vo vedomí, že čokoľvek nás postretne, je pre nás to pravé nezávisle od toho, či sme to mali v pláne alebo nie.
V stave milosti dôverujeme sebe a Univerzu. Vieme oceniť talenty a schopnosti iných ľudí s tým, že vieme, že sú správne pre nich a že naše vlastné talenty a schopnosti a milosť čakajú za najbližším rohom práve na nás. 🙂
| Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom” |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor