Všetci toltékovia sa večne vrtia okolo “tichého poznania”. Ja som taký ten definíciovitý typ a kým som nenašla zadefinované, čo to to “tiché poznanie” je, predstavovala som si pod tým kadečo a väčšinou mi to splývalo s koncepciou pamäti tela. Včera prišiel nový citát od Miguela Ruiza a ja som zasa o krôčik bližšie s poznaniu 🙂 :
Pravda je mĺkva. Pravda neprichádza so slovami. Je to niečo, čo jednoducho viem; je to niečo, čo viem pocítiť bez slov a nazýva sa to tiché poznanie. — don Miguel Ruiz
(The truth is silent. The truth doesn’t come with words. It’s something that I just know; it’s something that I can feel without words, and it’s called silent knowledge.)
Pre racionalistov ako ja je to dosť brutálna definícia (ako by povedala Matrioshka 😉 ), pretože každý si ju môže interpretovať ako “to, čo práve cítim, je pravda”. OK, pravda pre mňa. Je to pravda v mojom príbehu, tí ostatní majú svoje vlastné príbehy a ak sa niektoré čiastočne prekrývajú, potom to môže byť pravda aj v tom ich príbehu. Môže – ale nemusí.
Znamená to, že “pravda” neexistuje? To by som netvrdila… Existuje, len sa volá inak, nie zrovna “pravda” – volá sa “realita”. To, čomu my hovoríme “pravda”, je realita interpretovaná do nášho príbehu. V ňom vytvára “pravdu. “A platia všetky výhrady k našim príbehom z predošlého odstavca. Pravda v príbehu každého jedného z nás je vždy účelovo skreslená realita. Kým nepoznáme účel, nepoznáme ani mieru a vektor skreslenia.
A napriek tomu z času na čas každý zažívame okamihy, kedy sa dostávame do kontaktu s tichým poznaním. Je to fyzický pocit (a v tom je spoločný s pamäťou tela), ktorý nám hovorí – často navzdory všetkým našim myšlienkovým konštruktom – ako veci skutočne sú. Len čo sa ho pokúsime dať do slov, začneme nevedomky skresľovať. Ak sa ho nepokúsime dať do slov, nemáme ho ako preniesť na tých druhých a môžeme sa báť, že ho zabudneme.
🙂 Zabudnutie nehrozí, pretože pamäť tela. Všetko, k čomu máme prístup jedenkrát, je nám prístupné hocikedy znova – znamená to, že naše vnímanie je schopné dosiahnuť danú oblasť poznania a jediné, čo rozhoduje o tom, či ju práve dosahujeme alebo nie, je pozícia nášho kotviaceho bodu – teda naše momentálne mentálne, fyzické, psychické i emocionálne nastavenie. Keď dokážeme zreprodukovať svoje nastavenie z okamihu, kedy nám to tiché poznanie bolo prístupné, znovu sa nám sprístupní vo forme toho známeho pocitu.
Ale podvedomie má ešte jednu veľmi dobrú vlastnosť – ako nekonečne veľký harddisk nahráva všetky naše prežitky, teda aj kontakty s tichým poznaním. Možno sme ich nenaformulovali a sú len letmý pocit, ale môže sa stať, že v blízkej budúcnosti sa vďaka tomuto letmému pocitu niečo v našom správaní zmení, pretože naše podvedomie si pamätá a tiché poznanie si pamätá jasnejšie než hocičo iné – preto, lebo tiché poznanie má na nás oveľa väčší dopad než hocičo iné.
No a čo sa týka toho prenášania na iných… Don Juan kedysi Castanedovi hovoril, ž každý z nás je nastavený na istý stupeň vnímania. On to spájal s “osobnou silou”, teda schopnosťou vedome pohybovať kotviacim bodom. Vravel, že to isté vyjadrenie môže pre jedného byť nesmiernym zdrojom poznania, kým iný vďaka menšej osobnej sile z neho nedokáže vyťažiť takmer nič. Naše poznanie (aj to tiché) je produktom našej vlastnej osobnej sily. Možno tí druhí ľudia majú poznanie celkom iného charakteru, ale možno majú podobné tiché poznanie ako my. Vtedy aj nedokonalé vyjadrenie dokáže v nich rozozvučať ich vlastný “pocit” a pripomenie im situácie z ich vlastného príbehu, ktoré budú rezonovať s tým, čo hovoríte.
Alebo nepripomenie. 🙂 Ako Nemci hovoria: “es hat nicht sein sollen”. Nemalo to tak byť. Každý máme takú úroveň vedomia, ktoré je pre nás ekologická. Nastavovať nasilu niekoho na našu úroveň vedomia je vlastne akt násilia na ňom a jeho vnímaní. Takže ak sa “nechytá”, tak je preňho lepšie nerozumieť. A pre nás je lepšie rozprávať niekomu, kto sa bude “chytať”. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor