Ako som sa naučila milovať svoje telo

Kedysi som svoje telo nemala rada. Zazlievala som mu 18 kíl podváhy, štruktúru kostí a málo vyvinuté tvary. Neskôr, pri chorobe, som sa naučila ho akceptovať – a už som myslela, že “lekcia naučená”. Hehe… úžasný omyl.

Včera som mala podivný deň. Ráno som sa zobudila a bola som v poriadku, len ma trochu pobolievala hlava. Deň predtým som sedela v prievane, takže som si povedala, že je to dôsledok. Ráno som ešte cítila energetický dotyk Gabriela, taký jemný, ubezpečujúci, ako “si pod ochranou”. Len čo však prešiel, bol s napojením koniec. A len čo som vstala z postele, bol koniec s pohodou.

Hlava bolela ešte len mierne, ale prišlo mi zle a zdvihol sa mi žalúdok. Odtackala som sa do kúpeľne, prehnutá v pravom uhle. A tým môj funkčný deň skončil.

Celý deň som preležala. Najprv som myslela, že je to len pokazený žalúdok, a tak som si dala živočíšne uhlie na žalúdok a paralén na hlavu. Nič z toho nezabralo. Na raňajky len trochu vody a suchý polkrajec chleba. Potom do postele. Triasla ma zimnica a potila som sa ako somár v kufri, ale nemala som teplotu. Bolo mi len zle… zle… zle…

Napriek tomu všetkému som nezostala hysterická ako inokedy, keď mi je zle od žalúdka. Uvedomila som si, že “dnes sa bude vracať”, čo je teda po písaní matematických písomiek moja druhá najmenej obľúbená činnosť, a snažila som sa ju čo najrýchlejšie vyvolať, aby sa mi uľavilo… Podarilo sa až o pol piatej poobede.

No a dovtedy som len tíško ležkala.  Zistila som, že neobsedím pri počítači a ani pri knihe.  Vnútri som bola nejako podivne vďačná: hlava ma bolela len trošku, hoci všetky ostatné symptómy by boli ukazovali na parádnu, odrastenú migrénu. A tak som mala jeden deň sama so sebou.

Bol to deň podivuhodných obrazov a zistení. Pracujem na čakrových mandalách a zahrčkala som sa na srdcovej čakre. Mala som zopár vizuálnych vnemov, ako ju riešiť. (Samozrejme, keďže som nemohla ísť hneď k počítaču, neviem, čo si z toho ešte pamätám.) Mala som zopár úžasných vhľadov na situácie môjho života, ktoré ešte asi spracujem (ak ich dovtedy nezabudnem). A uvedomila som si, že svoje telíčko som po celý čas nie “akceptovala”, ale “trpela”… rozhodne som s ním nemala “partnerský” vzťah, ako by sa patrilo na jedinú vec, ktorú na tomto svete skutočne mám!

Príklad? Veľmi jednoduchý. Sedím za počítačom ponorená do grafiky a telíčko vyšle signál “chcem na záchod”. Pretože som s telíčkom “kamarát”, vezmem na vedomie a poviem “hneď, hneď, len ešte dokončím toto orezávanie”. Po polhodine orezávania ešte potrebujem obrázok doretušovať. Telíčko chce znova na záchod. “Hneď, hneď, len ešte…” Po dvoch hodinách sa zdvihnem a idem na záchod. A telíčko sa práve naučilo, že jeho priania sú podradnejšie ako priania ega/záujmu.

To isté, keď som v teréne. Hovorím s ľuďmi. Máme harmonogram, máme prestávky. Telíčko by jedlo. No nemôžem na obchodnom rokovaní vybrať “zlepáka” a začať žviakať! Tak poviem “ešte trochu počkaj”. Potom by som už aj jedla, ale zákazník ma odchytí na chodbe a ešte čosi sa pýta. Telíčko je hladné. Po dvoch hodinách, kedy ja ošetrujem nejaké priania nejakého cudzieho človeka, mi pošle znova signál – tým, že ma rozbolí hlava.

Ráno treba ísť na služobku. Treba vstávať o štvrtej. Telíčko chce ešte spať. Napriek tomu ho “vykopem” z postele. Telíčko sa naštve a pošle bolenie brucha. Aby to neskončilo behaním po záchodoch, urobím protiopatrenie a nejem a nepijem.

Telíčko zasa prehralo.

Ľudia, to nie je akceptácia… to je nevoľníctvo!

Po stole liezla mucha. V poslednom čase sa okolo mňa hodne hemžili… Kedysi som na šamanskej ceste zistila, že upozorňujú na veci, ktorých sa treba zbaviť alebo vzdať, pretože sú v našom živote už “odpad”. Chvíľku som s muchou rozprávala, bola som jej nesmierne vďačná za to, že tam je a robí mi spoločnosť. Poprosila som ju, nech to zlé odnesie preč. Sadla na mňa, lozila mi po pleci a nakoniec mi začala nalietať do vlasov.

Moja hlava si to pospájala. Telo a myšlienky. Myšlienky sú postoj. Keď si kúpime nové auto, chodíme okolo neho dobreže nie po špičkách, pucujeme každý fliačik, počúvame každý pazvuk motora a okamžite skúmame, či niečo netreba opraviť. Keď svieti červená kontrolka, že nemáme olej, dopĺňame olej. Keď bliká benzín, ideme tankovať. A keď sa auto opotrebuje, tak ho predáme a kúpime nové.

Naše telíčko nemôžeme predať a kúpiť nové, ale napriek tomu kašleme na blikajúcu kontrolku, na suchoty benzínovej nádrže, na škrípanie prevodovej páky… a robíme si to, čo nás zaujíma viac. Ale telíčko nie je bezbranné: má svoje spôsoby, ako nás donútiť venovať sa jeho potrebám. Jedna z nich je choroba. Alebo stavy ako ten môj.

Keď mi to došlo, spomenula som si na Gabrielov nečakaný energetický dotyk ráno. Vedel, čo sa bude diať, a potreboval ma dostať do stavu, kedy sa nebudem vzpierať a nebudem obviňovať celý svet… Preto som bola taká pokojná a odovzdaná! Preto som dostávala rôzne informácie a vhľady! Potreboval udržať moju pozornosť na rozoberaní veci, nie na tom, ako sa cítim.

🙂 Zakliklo. Bolo pol piatej poobede. 🙂 Už sa mi bolesť hlavy zhoršila a celé to začalo vyzerať na migrénu. Tak som sa spýtala telíčka, či si môžem vziať prášok. Použila som na to kyvadlo. Telíčko súhlasilo. Spýtala som sa, či si mám dať Brufen alebo Paralen. Ja som bola za Paralen, aby som nedráždila zbytočne žalúdok. Telíčko si vybralo Brufen.

Dala som si Brufen a ešte som ležala, kým nezaberie. Telíčko chcelo na záchod. Ležalo sa mi dobre, ale keď už som ho pochopila, radšej som povedala “OK” a išlo sa na záchod. 🙂 Okamžite.

A odteraz sa dáva väčší pozor na to, čo si telíčko praje. Nemôžem mu vyhovieť zakaždým, ale môžem mu vyhovieť zakaždým, keď mu vyhovieť môžem. 🙂

A ešte k tej migréne… Do pol hodiny prešla. Spomenula som si znova na Gabriela. Kedysi som mala hnusný záchvat migrény a lieky mi nezabrali. Poprosila som Gabriela, aby niečo “s tou bolesťou hlavy” urobil. Cvak! V okamihu bola hlava v poriadku. Ovšem všetky tie ostatné príznaky: nevoľnosť, napínanie na zvracanie, zvukoplachosť a svetloplachosť zostali a sklátili ma. 😦 Odvtedy Gabriel odmietal liečiť moje migrény a posielal vždy Rafaela s jeho jemnejšou energiou.

Zrejme až do včera. 🙂

Ale ľudkovia, ani vám neviem povedať, ako mám od včera svoje telíčko rada. Koniec nevoľníctva! Partneri forever. 🙂

23 thoughts on “Ako som sa naučila milovať svoje telo

  1. hm, … to s tým záchodomm, to je môj bežný problém, … nikdy nejdem aj ked môžem kedy je treba, lebo nikdy ešte nie je treba … a potom sú tam problémy … a ja som sa na toto takto nikdy neppozrela, … dakujem …

    jo, myslím, že akceptovať svoje telo nie je len o tom, že akceptujeme že máme krivé nosy, obrovské zuby či malé škulavé očká ( ty to je príklad čo? 😛 😆 ) … ale práve tá akceptácia je tuto v najobyčajnejších veciach

    Like

      • 😆 no čo ti na to? kuknem na seba a vidím, nie? šak sme všetci jedno predsa 😆 … a ak mám byť až tak nepríjemne, priam až nechutne úprimná 😆 … tak pred rokom mi vyrašil pri nose akýsi podivný útvar, vyzerá to ako bradavica, či kieho 😛 … a rastie mi z toho chlp, … a tá akceptácia znamená prestať používať pinzetu asi, čo? .. .no amen dolores, ozaj pre ostatných 😛 😆 …

        Like

  2. Presne takto som so sebou/ svojim telom zaobchadzala ja. Velmi dorazne varovanie som dostala vlani v novembri, ked som priserne chora cestovala Holandsko – Londyn – Milano – BA … pracovne. Vtedy som sa rozhodla, ze viac uz otrokom nebudem a podarilo sa mi zmenit okolnosti v praci tak, aby som uz cestovat nemusela. Uz ziadne vstavanie o 4 rano, uz ziadne ponocovanie…Dalsie lekcie prisli v marci, ked som zase bola “nenahraditelna” az dokym som nedostala uder priamo do hlavy. Co sa mi podarilo zmenit v pracovnom zivote, este zdaleka nebolo v poriadku v osobnom zivote. Tento mesiac som sa ocitla na pokraji vyhorenia, a tak som z poslednych sil zrusila vsetky svoje e-mailove ucty, odinstalovala skype a vsetkym, ktory mi v adresari zostali som napisala, ze uz tu nie som. Zrusila som takmer vsetky akcie okrem tych, kde si budem liecit telo a venovat svojej dusi. Vdakabohu, neochorela som uplne. Sice este pretazujem chrbticu, hlavu a oci, ale aj na tom pracujem. A hlavne – ucim sa venovat sama sebe. Posolstvo ocelota 🙂 A co vsetko mi pritom docvakava …. mam temy na minimalne 4 zasadne clanky 😆

    Like

  3. Hm, veru som sa aj ja v článku našla. Moje večné nedospatie cez pracovné dni sa potrebuje niečím vyventilovať. Bolesťou hlavy napríklad 😦 A na potvredenie mi tu dnes dalo aj náhodný článok : Ruženín – kameň bezpodmienečnej lásky 🙂 Idem sa obzerať v zrku a chváliť za každú prkotinku 🙂

    Like

      • a keď sa hladkáme sami seba a dávame si akoby že sebalásku,dávame tým aj signál okoliu že sme hodný lásky a dotykov 🙂

        Like

      • napísal som si na Maslo 😀 aatina.. niekedy je tuhé, ale keď ho dobre rukami zohrejem …tak sa dá natrieť aj na chleba 😛 😀

        Like

      • 😀 Rukami ma zohreješ? 😀 Čiki, ty nezbedník, bol si u mňa a ja si to zas nepamätám? Či ako? 😛
        Mno, a nik na ženskú napchatú v tvojej chladničke žiarliť nebude? 😛 😀 😀 😀

        Like

  4. Ja už som sa ako tak naučila telíčko počúvať, po pár prepleskoch ako alergický záchvat, ktorý končil infúzkou v nemocnici, ale so srdcom som mala problém 😦 😳
    Chúďa malé, dlhodobo zavreté, zatlačené rozumom do kúta už nevedelo, čo robiť, tak som dostala pár klepnutí zhora a konečne mi to začalo docvakávať…ale kým som ešte premohla ego a všetky strachy a dohody 😳
    Ale včera som urobila niečo, na čo som sa dlho odhodlávala a nechala svoje srdce prehovoriť a aj keď neviem, ako to celé skončí, tá úľava je božská 😆

    Like

  5. zistila som,ze ak nam telo signalizuje nejaky,akykolvek problem,potrebuje nam dat spravu tym ze nam vysle istu mieru utrpenia.ked teda nechceme trpiet,mame konat.vsimla som si ale,ze uplne najpohodlnejsi a najrychlejsi sposob ako sa tomu utrpeniu vyhnut je odist svojim vedomim z tela do mysle.myslienky su velmi silne anestetikum.ked sa venujes myslienkam naplno, nemas ako venovat sa signalom,ktore ti vo forme utrpenia posiela telo.a nastava suboj kto z koho.telo prida,mozes aj ty.takto to moze zajst hodne daleko.smutne na tom je,ze to nase telo nas rado ma.neni tak blbe jak my,vie ze ked nam ublizi ide len same proti sebe.preto sa nase telo snazi pouzit len take donucovacie prostriedky,ktore su nevyhnutne a ktore sposobia co najmensiu ujmu.bude to radsej skusat aj sto krat,sto krat nam da tu sancu neposrat to.a my len preto,lebo vieme ze nase telo predsa nepojde proti nam,je casto posledna entita,ktora pride na rad v tom dlhom rade ziadatelov,ktorym doverujeme pochopitelne menej.az na to,ze hranica je vzdy.ked si nevsimneme,ze sme uz presli cez,sme zarazu v pruseri prekvapeni.no….pisem tu mnozne cislo,ale mam skusenost len sama so sebou,tak to berte len tak ze sa mi nechce teraz to cele opravovat na 1.osobu j.c. a idem sa radsej napit 😀

    Like

    • Matrioshka, aj ja mám takú skúsenosť. Je to super, že má naše telo schopnosť sa regenerovať, či si to uvedomujeme, alebo nie. Inak by sme sa asi dožívali len máličko rokov 🙂

      Like

  6. tak a aby ste vedeli aka som blba napriek mojmu mudrovaniu som sa prichytila ako namiesto napit sa otvaram dvere na balkon a idem si zapalit cigu.tak som sa zvrtla,napila sa vody a az potom vykrocila na balkon (ironicky si tleskam).cakala tam na mna asi 5 kilova mucha.ta mi dala rovno uz standing ovations a odletela.

    Like

    • 😆 ty si ale číslo, očuj … to standing ovations je asi takto? .. .radostné zatlieskanie ručičkami, že ju máš na svojej dlani? 😛 😀 .. áno? koľko si tlieskala? teda, ako dlho si tlieskala? 😀 😀 😀

      Like

      • 😆 … no ale pozrime sa, aká si ty len pozorná … a trpezlivá … a dokonca vieš aj oceniť odvahu … bóóóže .. čistá dokonalosť … 😀 ( si skvelá, naozaj .. dobre som sa zasmiala, a to si ja velmi cením, vieš? 😀 )

        dobrú noc prajem Tebe a všetkým 🙂

        Like

  7. jo toto je moja oblubena tema,preto dam este nieco.poznam sa a viem ako dokazem svojmu telu nalozit,aj ked aby som si zase nesypala len popol na hlavu,mam to aj o dovere,myslim to tak ze dokazem svojmu telu pomoct aspon tym ze mu plne verit ze “to da”.aspon si myslim,ze ta dovera ma aj svoju pozitivnu stranku.problem bol,ked som otehotnela.zrazu som si nevedela poradit s tym ze v mojom tele je podnajomnik,ktory moze mat na veci uplne iny nazor a ja o nom a jeho predstavach neviem vobec nic.tak som sa chcela vyhnut zodpovednosti rozhodovania za niekoho ineho aspon tym,ze som hrdinsky napisala mojmu podnajomnikovi list,v ktorom ho prosim,aby mi v pripade,ze mu moje spravanie bude sposobovat neprijemnosti dal vediet,najlepsie tym ze mi bude zle,lebo to sa tazko ignoruje.vysledkom bolo,ze som 5 mesiacov pregrcala.kazdy den,hocikedy,niekolkokrat za den.no sodoma gomora 😀

    Like

    • 😀 Moja podnájomníčka sa so mnou rozprávala pomocou “záhy” (neviem, ako je to spisovne).A, veru, celé tehotenstvo so mnou vykecávala od rána do rána. Aj teraz v tom pokračuje, vo vykecávaní 🙂 ,záhu už chvalabohu nepoužíva. Pomohla som jej naučiť sa hovoriť 😛
      No, čo si spomínam, pre mňa bolo tehotenstvo zvláštne obdobie. Chvíľu som bola šťastná a tešila som sa na bábo, tak smejkavo mi žiarili oči, čuch sa mi zlepšil (vtedy mi žiadne jedlo neprihorelo 😀 ) a chvíľu som sa na seba nemohla ani pozrieť. Všade ma bolo veľa. Mala som pocit, že je moje telo ako bublina a každú chvíľu prasknem 🙂

      Like

  8. aj ja som odkladal odchod na záchod a potom sa pridalo vysedávanie na studenej dlážke a zápal ako hrom…teda že liečiky našťastie zabrali ale tak že som si to zapamätal 😦
    ach tá migréna…za tie roky som sa už naučil že lieky musím užiť ešte skôr ako sa rozvinie naplno,inak môžem čakať ktorá doktorky ma zas na pohotovosti bude presviedčať 30 minút že som nadrogovaný(tak totiž presne vyzerám vtedy) a lieky mi nezaberú 😦

    Like

  9. tak ale ja musim povedat, odkedy som zacala riesit moj zivt, co bol hore nohami a vsetkym pripadal v poriadku a spravne, len mojemu telicku nie xixixi lebo z toho statia na hlave malo tiez nonstop migreny ixixixi
    a teraz, ked ja som konecne nohami na zemi, moje migreny prestali, poriesila som kopec veci a aha ho, migreny zacali mat ludia okolo mna , takze je to asi neschopnost akceptovania reality v ktorej sme ako mi povedali a neriesenia zivota, tieto migreny 🙂
    tak ale ja musim povedat, ze uz mam rok s nimi pokoj a to som na bitevnom poli hned v prvej linii 🙂
    a moje telicko je spokojne a ja sa staram ako diva on xixiixi

    Like

  10. Dlho som bola mimo inetu, co mi v celku aj prospelo, haha, no aby som sa aj ja k tejto teme vyjadrila, tak moje telicko odmieta maso a uz aj vajicka mi zacinaju smrdiet, tak som zvedava, co bude dalej 🙂 dufam, ze syry moje telicko bude nadalej akceptovat, lebo neviem, co by som uz potom jedla :- D No uvidim, co bude dalej, cim ma este prekvapi.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.