Ďalšie z cvičení Victora Sáncheza podľa Castaneovho popisu učenia dona Juana. Toto cvičenie je určené nie na šetrenie našou energiou, ale na jej zvyšovanie. Sánchez doplnil Castanedovu techniku praxou domorodých mexických kmeňov, s ktorými má rozsiahle skúsenosti, a tak dostala konkrétnejšiu podobu. Samozrejme, pri čítaní som hneď objavila jednu dosť podstatnú nekongruenciu (
vraj je vhodné pre východ slnka i pre západ slnka, ale popisuje sa len technika pre východ slnka 😕 ), takže časť zostane na našej intuícii a improvizácii, takže nakoniec ešte aj precítime “spoluautorstvo” tejto techniky… 😛
Aby táto technika zabrala, potrebujeme mať už istú úroveň vlastnej energie a potrebujeme si vedieť zvoliť ten správny okamih na spojenie sa so Slnkom.
Pre dona Juana mal okamih, keď deň prechádza do noci, z hľadiska energie nesmierny význam. Je to najvhodnejšia doba, kedy sa dá zachytiť energia zo Slnka do vlastnej energie. Technika funguje rovnako dobre pri úsvite i za súmraku, ale najlepšie vtedy, kedy je to pre nás prirodzenejšie. (No, u mňa je úsvit niečo tak nepravdepodobné, že to som doteraz asi zakaždým zaspala… 😆 )
Sánchez uvádza tento postup:
- Začíname postojačky. Ak cvičíme zrána, začíname ešte za tmy; ak večer, začíname tesne pred súmrakom. Nájdeme si širokú voľnú krajinu a miesto, odkiaľ vidíme priamo na Slnko. Uprieme uvoľnený a sústredený pohľad na slnko. Ramená máme spustené voľne popri bokoch, dlaňami obrátené k slnku. Dýchame zhlboka a vedome.
- V okamihu, kedy začína slnko vychádzať, začneme zľahka klusať na mieste, pričom vedome prispôsobíme dýchanie zvýšenému pohybu tela. Ako Slnko stúpa, stúpa aj intenzita nášho klusania i dýchania.
- Postupne zdvíhame paže s dlaňami obrátenými k slnku a sústreďujeme sa na pocit tepla. Ako Slnko stúpa, náš pohyb sa zrýchľuje. Keď je Slnko už celkom nad horizontom, naše paže by mali byť narovnané a zdvihnuté a dlane celkom otočené k Slnku. Naše nohy by sa v tomto okamihu mali pohybovať tak rýchlo, ako vieme, a kolená by sme mali dvíhať tak vysoko, ako to dokážeme.
- Cvičenie končí vtedy, keď dostaneme od tela “signál” – máme pocit vnútorného výbuchu, očisty, vyčerpania, horúčavy bez bolesti, extázy a pod.
- Zastaneme a zotrváme na mieste, až kým sa dýchanie a životné funkcie nevrátia do normálu.
V tejto technike vytvárame sprepojenie medzi naším energetickým poľom (telom) a Slnkom.
No a ja mám svoju vlastnú formu, ako “chytám” energiu zo Slnka. Obvykle si sadnem do záhrady na lavičku :-P, uvoľním sa a obe dlane natočím priamo na slnko. A potom preciťujem, ako energia “putuje” telom.
Ale keby som chcela byť “superechtovná”, tak by som povedala, že žamžungové “odrážanie lopty” je presne to cvičenie, ktoré by sa dalo kombinovať s chytaním energie zo Slnka. Dlane sa tam totiž natáčajú od hlavy a tým by mohli zachytávať energiu Slnka… 🙂
| Článok je súčasťou projektu toltéckeho rastu | ![]() |











Povedz svoj názor