Eprakone – ezoterika a spiritualita

Jedným z nástrojov stalkovania sa pre nás môže stať aj pohľad iného človeka na nás, naše konanie, presvedčenia a sebavnímanie – spätná väzba.

V stakovacej skupine sme sa tejto témy už dotkli. Nie je to téma príjemná, ja asi nepoznám človeka, ktorý by spätnú väzbu mal rád, ale keď som sa nad ňou zamyslela, prišlo mi, že je to vlastne výborná pomôcka pre toho, kto nevie, ako začať…

Čo je spätná väzba?

Myslíme si, že sa poznáme. Vieme o sebe možno viac než hocikto iný, ale má to jeden háčik: celý život sa vidíme len svojimi vlastnými očami. No a tie nám stále dávajú dosť podobný obraz. Ak na nás je niečo, čo si nechceme pripustiť, buď si to premaľujeme na niečo iné (nepriazeň okolia, nevhodnú situáciu, zásah zhora), alebo to v sebe potlačíme tak hlboko, že to zmizne z nášho zorného poľa. To nie je o tom, že by sme sa tvárili, že to nevieme; my to naozaj nevieme.

Niekedy nás život hodí do situácií, ktoré sú pre nás také otriasajúce a nečakané, že sa uvidíme v novom svetle. (Voľne interpretovaný don Juan: Emocionálny náboj situácie posunie náš kotviaci bod a umožní nám na chvíľu sa vidieť v novom svetle.) Ak je otras dosť silný, zmení sa naše sebavnímanie a naše zabehané predpojatosti o nás a svete naokolo sa začínajú pomaly drobiť. Najprv sa objavia len drobné puklinky, ktorými už ale kde-tu pod našu necitlivú škrupinu prenikajú aj signály o tom, že veci sú trochu inak, než sme boli doteraz presvedčení. Tieto pukliny sa časom rozširujú a z obranného valu sa začínajú vydrolovať celé kusy omietky. Potom spadne jedna časť valu, iná a iná… Je to bolestivý proces, pretože v tom okamihu sme nechránení, vyvrátení “tým mäkkým navonok” a sme zraniteľnejší ako kedykoľvek predtým… Ten val sa nenazýva totiž “obranný” len tak, pre nič, za nič…

Niekedy nám takú situáciu môže navodiť aj pohľad niekoho iného na nás. Tomuto pohľadu sa hovorí “spätná väzba” – niekto sa vyjadrí k tomu, čo od neho chceme/potrebujeme počuť. Zrejme nám vykreslí trochu iný obraz ako ten, čo sme si tak prácne vybudovali. Ergo, bude to bolieť.

Obvykle sa spätnej väzbe v živote dosť vyhýbame – práve preto, že nám pomyslenie na ňu nie je príjemné. Ešte nevieme, či dopadne “dobre” alebo “zle”, ale obávame sa, že nás môže zraniť. Nevyhľadávame ju, vyhýbame sa jej a tým sa udržiavame v starom stave.

Keď na sebe začíname pracovať, znamená spätná väzba pre nás dve veci: príležitosť vidieť sa očami niekoho iného a súčasne aj míľnik, ktorý nám ukazuje, kam sme sa až na našej ceste dostali.

Ak sa jej však vyhýbame a obávame sa jej, značí to aj, že s ňou asi nebudeme vedieť zaobchádzať. Nebudeme ju vedieť využiť na to, na čo ju potrebujeme – na náš rast.

Zásady prijímania spätnej väzby

Spätná väzba je pohľad niekoho iného na nás, na naše konanie, na naše prejavy, na hocičo, čo sa rozhodneme spracovávať. Nie je to nič viac a nič menej, len pohľad niekoho iného na nás.

Keď máme zlý deň a niekto príde a povie “dobrý deň”, tiež sa s ním nezačneme škriepiť, že to je vec zorného uhla. Proste vezmeme na vedomie, že on ten deň vníma ako “pekný”. Môžeme sa snažiť pochopiť, prečo ho tak vníma. Alebo sme príliš ubolení a kašleme na to, čo nám povedal.

So spätnou väzbou narábame presne tak isto. Je to tiež len názor niekoho iného na “vec”, ktorú obaja vnímame – na nás samých. Keďže ide o nás, môže sa nás spätná väzba dotknúť. A veru sa aj dotkne, ak sme najdôležitejšia osoba na celom svete a berieme všetko osobne. Ak sa nás dotkla, proste ju vezmime na vedomie s tým, že je to len to, čo to je – pohľad niekoho iného. Ten pohľad môže, ale nemusí byť reálny.

Ak sa nás však spätná väzba dotkne a my začneme reagovať na ňu a obhajovať sa, robíme sami sebe dvojnásobne zle. Po prvé, ten človek nám už druhýkrát spätnú väzbu pravdepodobne neposkytne (jedine ak by ho vytešovalo vadiť sa s nami). Po druhé, svojou obhajobou zo seba robíme Nespravodlivo Osočeného Nepochopeného Dramatického Hrdinu (NONDH) a vytvárame si len o to hrubší ochranný val okolo seba – ten val, ktorý by sme mali preskúmať a začať pomaly rozoberať, ak sa chceme pohnúť ďalej!

Takže zásada č. 1: Keď mi niekto dáva spätnú väzbu, neobhajujem sa, nedovysvetľovávam a neurážam sa. Vezmem na vedomie s tým, že to môže a nemusí byť reálny pohľad na mňa.

To mi pripomína stalkovanie na úrovni družiny Orla: Beriem na vedomie.

Fajn, nejako sme sa pochlapili, zdroj našej spätnej väzby sme síce neroznosili v zuboch, ale dozvedeli sme sa veci, ktoré nás vnútorne škrú. Čo s tým?

No, máme tri možnosti. Buď to odložíme ad acta a spoľahneme sa, že si to budeme pamätať a keď sa v budúcnosti vynorí situácia, ktorá by to potvrdzovala, otvoria sa nám oči.

Alebo vyhlásime spätnú väzbu za nezmysel a zlovoľný akt, ktorého cieľom bolo ublížiť nám. Nič sa nedeje. Síce sa nepohneme ani o milimetrík z našej doterajšej situácie, ale tam sme predsa boli celý život a dokážeme s tým žiť, takže čo také úžasné by sa stalo?!

Alebo tretia možnosť: začneme rozmýšľať, čo na nás a našom správaní mohlo v tom druhom vyvolať ten dojem, ktorý o nás má. Všimnite si: nepoložíme si otázku, čo v ňom vyvolalo uňho ten dojem, ale pýtame sa, čo na nás mohlo vyvolať ten dojem! Maličký posun s obrovským dopadom: kým v tom prvom prípade máme tendenciu zvaliť vinu na toho druhého, v druhom prípade začíname skúmať svoje prejavy. A čo je skúmanie svojich vlastných prejavov? Stalkovanie… Čiže len čo si položíme otázku, prečo na nás reaguje tak, ako reaguje, a začneme sa pozerať na nás a nie na neho, začíname stalkovať svoje správanie, presvedčenia a hodnoty za ním skryté a dohody skryté za týmito presvedčeniami.

Zásada č. 2: Keď dostávam spätnú väzbu, neskúmam stupeň demencie hovoriaceho, ale svoje vlastné správanie a prejavy, ktoré mohli túto spätnú väzbu vyvolať.

OK, potiaľto je to pekné. Dostanem spätnú väzbu a začnem skúmať, čo na mne je zdrojom toho, že ma ten človek vidí inak, ako sa vidím ja sám.

Ale treba to vôbec skúmať?

Nie všetci ľudia majú pravdu, keď o nás hovoria, čo o nás hovoria. Vyrastali v inom prostredí a v iných podmienkach. Majú iné hodnoty a iné presvedčenia. Sú pre nich dôležité iné veci ako pre nás. Ak sa pred ich úsudkom skloníme, vlastne sme prestali byť sami sebou a odovzdali sme kontrolu im.

Potom sú tu ľudia, ktorí nás chcú prostredníctvom spätnej väzby ovládnuť. Toto už nie je len “iné videnie”, toto je už vyslovene “zlý úmysel”. Chcú nám nainfikovať pocit nevyhovovania, aby nás dostali “pod seba” – aby si nás podrobili a ovládli nás. Ak sa im podvolíme, odovzdali sme im svoju kontrolu.

Ale sú tu aj ľudia, ktorí nám majú čo povedať a ak sa ich slovami budeme zapodievať, pohneme sa dopredu.

😕 Fajn. A ako zistím, o ktorý typ ide?

Zasa máme dve možnosti. Prvá z nich je, že poctivo a objektívne preskúmame, čo nám daný človek hovorí, či by to nemohlo byť opodstatnené. (Nie “pravda”, ale len “opodstatnené”.)

Napríklad nám niekto povie: “Vidím, že sa bojíš každého nového vzťahu a správaš sa k potenciálnym partnerom tak, že ich od seba odpudíš: si britká, ostrá, vieš všetko lepšie a vždy musíš mať posledné slovo.”

Tak toto rozhodne nie je taká spätná väzba, ktorú počúvame radi 😦 … Ale je aj pravdivá?

Pochybnosť č. 1: Hovoriaci používa slová “každý”, “všetko” a “vždy”. Je to jeho osobný slovník, alebo je to signál, že ide o manipuláciu môjho vnímania?

• Používa tieto slová aj v svojej bežnej reči hojne, alebo ich používa zriedka? Ak zriedka, je vysoká šanca, že má svoju vlastnú agendu, ktorú si uhráva. Beriem s veľkou rezervou tak jeho slová, ako aj jeho úmysel.
• Ak používa tieto slová bežne, patrí to k jeho bežnému vyjadrovaniu. No dobre, zovšeobecňuje, takže to nebudem brať ako absolútnu výpoveď, ale za preskúmanie to stojí.

Pochybnosť č. 2: Videl ma hovoriaci v spomínaných situáciách viackrát, aby mohol dávať opodstatnený úsudok?

• Ak ma videl len raz, možno ma zastihol v nejakej nezvládnutej situácii.
• Ak bol svedkom takýchto situácií viackrát, jeho slovo začína nadobúdať na váhe.

Pochybnosť č. 3: Čo je silná osobná hodnota tohto človeka? Je podobná na moje hodnoty?

• Ak máme rozdielne hodnoty, stráca jeho vyjadrenie na váhe, pretože sa porovnávajú jablká s hruškami.

Pochybnosť č. 4:  Ak ma videl viackrát v podobných situáciách, nezávisle od jeho hodnôt, ktoré moje prejavy v týchto situáciách sa dali interpretovať ako to, čo v tom videl on? Chcem tieto prejavy v svojom správaní ponechať alebo sa ich zbavím? A ak sa ich chcem zbaviť:

• v ktorých konkrétnych situáciách sa prejavujú?
• čo ich spúšťa?
• aké presvedčenie sa skrýva za ich spúšťačom?
• kedy toto presvedčenie vzniklo?
• na aké situácie sa viaže?
• s kým som túto dohodu uzavrela?
• môžem mu ju vrátiť?
• s akými inými dohodami je ešte prepojená?
• čím ju nahradím, až ju zruším?
• ako to zmení tie ostatné dohody?

Naša druhá možnosť je oveľa ezoterickejšia: spoľahneme sa na hlas našej duše, ktorý sa prejaví ako reakcia nášho tela.

Ako to ide? Jednoducho. Ak sa nás nepríjemná spätná väzba nedotkla alebo nás len zľahka zamrzela (všetci túžime byť dokonalí, takže to zamrzenie pri menej ospevnej spätnej väzbe asi pocíti každý), ale nevyvolala v nás nijakú divokú emóciu, nie je pre nás dôležitá. Naše telo nám hovorí, že to je niečo, na čo netreba míňať energiu.

Zásada č. 3: Ak sa nás spätná väzba dotkla hlboko a rozrušila nás, práve sme sa dotkli oblasti, ktorej je dobré sa venovať.

Emocionálna reakcia na spätnú väzbu je vždy signál, že v tomto okamihu sa nám otvára prístup k niečomu, k čomu sa obvykle nedostaneme. Je to tým, že informácie sa musia viazať na emócie, aby sme im uverili. (Tie emócie môžu byť pozitívne či negatívne, všetko jedno; kým sú emócie, dovtedy udržiavajú našu pozornosť na danej veci.) Preto veľmi bolestivé dohody, na ktorých spracovanie zatiaľ nemáme dostatočnú energiu, máme tendenciu zabúdať a vynegovať do tej miery, že o nich nakoniec už ani nevieme. Je to spôsob, akým sa naše ego bráni proti úniku energie.