Princíp smrti ako najspoľahlivejšieho poradcu je v Castanedových knižkách veľmi výrazný. Zasa som po čase vzala do rúk jednu z dávnejšie čítaných knižiek. Otvorila som na mieste, kde Castaneda popisuje jednu zo svojich návštev u dona Juana, keď ho don Juan vzal von do buša. Castaneda si všimol, že don Juan vôbec nie je fragilný starík, ako by sa dalo predpokladať. Dokonca pocítil z jeho prítomnosti istú obavu a keďže v tom čase sa don Juan zastreľoval na jeho sebadôležitosť, tak Castanedova nervozita len rástla.
Povedal som, že podľa mňa sme natoľko rozdielni, že nevidím spôsob, ako by sme vedeli spolu vychádzať.
“Jeden z nás sa musí zmeniť,” povedal s pohľadom upretým do zeme. “A ty vieš, kto to bude.”
Začal si pobrukovať mexickú ľudovú pesničku a potom odrazu zdvihol hlavu a pozrel na mňa. Jeho oči boli tvrdé a plamenné. Chcel som sa odvrátiť alebo zavrieť oči, ale na svoje veľké počudovanie som sa nedokázal odtrhnúť od jeho pohľadu.
Spýtal sa ma, čo vidím v jeho očiach. […] Povedal som mu, že by som mohol prisahať, že som v jeho tvári videl črty sokola.
No a potom Castaneda začne spomínať na bieleho sokola (on mu to vlastne don Juan napovie a Castaneda sa až po tejto nápovedi rozpamätá). Najprv ho vyzval, aby mu porozprával o tom “smiešnom vtákovi”, na čo Castaneda zareagoval dosť zlostne. Potom don Juan zmenil výraz a povedal, nech porozpráva o tom “zvláštnom vtákovi” – a Castanedova nálada sa odrazu zmenila na smútok. Spomenul si, že ako chlapec lovil bieleho sokola, ktorý kradol sliepky z farmy jeho starého otca. Bol to chytrý vták a Castanedovi sa nepodarilo ho chytiť, ale starý otec ho podpichoval, aby ho ulovil, tak sa dva mesiace naháňal za bielym sokolom. Nakoniec ho na nejakej odľahlej čistinke objavil. Zacielil naňho, ale nemal dobrú ranu, takže potreboval čakať; keby sa bol viac hýbal, sokol by bol odletel a Castaneda vedel, že je naňho príliš rýchly. Tak tam ležal v tráve a cielil a čakal. Odrazu ho zamrazilo (my tomu hovoríme “preskočila ho smrtka” 😛 ) a znenazdania sa akosi zdvihol a odkráčal, dokonca sa ani neobzrel, či sokol odletel alebo nie.
Bola to divná príhoda a Castaneda na ňu celkom zabudol, kým ju z neho nevydoloval don Juan.
Povedal, že takýto biely vták je znamenie a že jediná správna vec bola nestrieľať naňho.
“Tvoja smrť ti poslala drobnú výstrahu,” povedal s nádychom tajomstva. “Vždy to prichádza ako zamrazenie.”
Sebaistota dona Juana vyvolala v Castanedovi zasa záplavu emócií, hlavne odmietania. Don Juan mu povedal, nech sa obráti a pozrie na kameň po svojej ľavici – že tam stojí jeho smrť a pozoruje ho.
Castaneda sa obrátil a zazdalo sa mu, že zahliadol nejaký letmý tieň. Vyvolalo to uňho priam fyzický šok, úder, zamrazenie.
“Smrť je náš večný spoločník,” povedal don Juan smrteľne vážne. “Je stále naľavo, vzdialená na dĺžku paže.”
A tu, pri týchto riadkoch, ma zas raz 😛 zamrazilo (a nepreskočila ma smrtka! 😀 ). Od malého decka som vedela, že mám smrť “za krkom”, že mi pozerá cez rameno… cez ľavé rameno. Nikdy som nevedela, prečo to tak cítim, ale odjakživa bola tam. Cítila som ju. Vedela som o nej. A teraz som dostala vysvetlenie, že presne tam mala po celý čas stáť…
Trvalo to len nejakých 50 rokov. 🙂
Don Juan potom pokračuje:
Ako sa môže niekto cítiť tak veľmi dôležitý, keď vieme, že smrť je nám na stope? … Keď začneš byť netrpezlivý, len sa obráť doľava a vypýtaj si radu od svojej smrti. Podstatná časť tvojej malichernosti z teba spadne, len čo smrť urobí drobné gesto tvojím smerom. … Smrť je jediný rozumný poradca, ktorého máme. Kedykoľvek cítiš, že sa všetko kazí a že už nevládzeš ďalej, len sa obráť k smrti a spýtaj sa jej, či to je skutočne tak. Tvoja smrť ti povie, že sa mýliš; že nie je dôležité nič okrem jej dotyku. Tvoja smrť ti povie: “Ešte som sa ťa nedotkla.”
🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre terrafina Zrušiť odpoveď