Keď stalkujeme, často sa nám stáva, že nás ľudia okolo nás vytáčajú. Rozmýšľala som, že by som napísala niečo o tom, prečo nás vytáčajú a kedy nás vytáčajú… aby ste nedopadli tak ako ja 😛 – že ma ľudia vytáčajú sústavne…

Predstavte si dospelého človeka. Predstavte si ho ako chodiaceho snehuliaka: jedna guľa dole, jedna v strede a jedna navrchu. V prírode musí byť tá spodná najväčšia. V našom prípade je jedno, ktorá z nich je najväčšia – paseku dokážu narobiť aj tak!

Tieto tri gule predstavujú tri zložky ľudskej osobnosti. Tá spodná je Dieťa: pôvodná, obmedzeniami nemodifikovaná bytosť, ktorá keď je hepi, očakáva, že všetci sa budú tešiť s ňou; keď je namrzená, zinscenuje superdrámu, vyrobí tyátr a hádže sa o zem.

Stredná guľa predstavuje Dospelého – čisté rácio, ktoré chce, získa si potrebné dáta, rozhodne, naplánuje, urobí potrebné opatrenia a dosiahne cieľ. Toto je typické premýšľanie, ktoré programátori poznajú ako IF – THEN – ELSE a my obyčajní smrteľníci zas ako “ak – tak potom – inak”.

Horná guľa, ktorá u snehuliaka tvorí “hlavu”, tvorí aj náš prispôsobený, prevychovaný rozum, ktorý sa tvári ako “racionálny”, ale v skutočnosti je to len súhrn predstáv, hodnôt, posudkov, interpretácií a predpisov. Tejto časti hovoríme Rodič, pretože nás to sústavne vychováva: toto smieš, toto sa nerobí, na to treba ísť inak, ak nebudeš počúvať, nikto ťa nebude mať rád…

(Mimochodom, trochu mi to pripomína moju teóriu troch energií v človeku: mentálnej, vôľovej a emocionálnej. Mentálna by bol Dospelý, vôľová by bol Rodič a emocionálna by bolo Dieťa…)

Keď sa Dieťa narodí, je nepopísaný list papiera. Dostane sa do rúk Rodičovi a ten z neho vychová “dobrého človeka”: naočkuje mu všetky predstavy svoje a zvyšku spoločnosti o tom, ako “dobrý človek” vyzerá, správa sa, čo robí, čo si myslí, čo má rád, čo ho desí… A ako taký malý policajt stojí Dieťaťu večne za chrbtom a posudzuje každý jeho prejav, každú jeho myšlienku. Stáva sa Sudcom.

Rodič hovorí vždy v mene väčšieho celku. Sám je v tom celku stratený a nedôležitý, ale voči svojmu Dieťaťu je reprezentantom tohto celku. Má patent na múdrosť a právo odmeňovať alebo trestať. Nie preto, že je múdrejší, schopnejší alebo rozhľadenejší, ale jednoducho preto, že je “”starší” a “skúsenejší” – že je Rodič.

Dieťa je sprvu spontánne a robí si, čo ho napadne – hrá sa, spieva, vykríka, počuje len vtedy, keď počuť chce, celú svoju pozornosť sústreďuje len na to, čo ho zaujme, a keď sa mu niečo nepáči, švacne protivníka kýblikom cez hlavu. Rodič nad ním stojí a komentuje: toto smieš, toto nesmieš. Dieťa – ako aj inak – nepočúva. Rodič sa nahnevá a prestane si ho všímať. “Pozri, už ťa nemám rád,” hovorí. Dieťa sa zľakne a začne poslúchať, pretože potrebuje, aby ho mali radi. Potrebuje, aby si ho všímali; samo sa o seba nedokáže postarať a ak si  ho prestanú všímať, kto mu dá jesť? Kto sa oň postará?!

A tak sa Dieťa pozbiera a začne poslúchať. Vnútri sa cíti rozladené, že nemôže robiť, ako sa mu chce, ale musí sa podrobiť “vyššej moci”. Tá tu je stále a stále ho kontroluje a usmerňuje, aby sa správal, ako “sa má”. Dieťa by chcelo, ale netrúfa si. Cíti sa obmedzené a znevýhodnené. Mení sa na Obeť.

Ak Dieťa zostane v tejto pozícii, po čase sa stotožní s tým, čo hlása jeho Rodič (alebo aj škola, cirkev, ideológia, politika) a začne žiť samo podľa týchto zásad. Vyznáva ich a ak ich niekedy poruší, potrestá sa za to. Potrestá každé porušenie pravidiel, ktoré si pamätá. No a ľudia mávajú hodne dlhú pamäť – takže zakaždým, keď si na nejaké porušenie pravidiel spomenie, potrestá sa za ne znova.

Potom, jedného dňa, natrafí na niekoho slabšieho. To je jeho príležitosť opustiť rady Obetí a stať sa Sudcom! Jupííííí! A svet má o jedného Sudcu viac. Sudcu, ktorý je v svojej podstate len malá ukrivdená Obeť, ktorá náhodou natrafila na niekoho, koho identifikuje ako “slabšieho”. (Ak sa mýli a “slabší” vycerí zuby, preklopí sa okamžite do Obete a začne vykrikovať “ale veď ja len…”)

Ak z tohto začarovaného kruhu chce uniknúť, môže urobiť len jedno: preklopiť sa tak rýchlo, ako to ide, do Dospelého. Škrtnúť všetku emocionalitu, pretože cez emócie zostávame ukotvení v našich vzorcoch správania.

Jeden človek, tri reakcie

V každom z nás sa nachádzajú všetky tri zložky: Dieťa, Rodič i Dospelý. (Priznávam, u niektorých ľudí som toho Dospelého zatiaľ hľadala márne, ale to sa dá vysvetliť aj mojím sklonom vziať každého ksichta kýblikom cez hlavu. 🙂 ) Kedykoľvek hovoríme, hovorí z nás jedna z týchto troch zložiek. A má svoj typický jazyk.

Dospelého spoznáme podľa jeho typicky vecnej reči. Žiadne srandičky, žiadne pikle, žiadne poučovanie. Ak – tak potom – inak.

Rodič hovorí často neosobne (“má sa”, “treba”, “to sa nerobí”) a vydáva absolútne vyhlásenia (“to nie je dobre”, “to je hlúposť”). Snaží sa toho druhého nachytať pri chybovaní, aby mohol pohroziť prstom.

Niekedy, keď má dobrú náladu alebo natrafí na uplakané Dieťa, ochotne poľutuje a pofúka… ale vždy je on ten lepšie informovaný, schopnejší a dokonalejšie ovládajúci pravidlá. “A to si nevedel? To predsa…”

Vždy, keď s nami hovorí Rodič, vysiela nám signál, že stojí vyššie. Dokonca aj vtedy, keď nás ľutuje: “Dalo sa čakať, že to tak dopadne…”

Rodič rád polarizuje. Existuje “my” a “naši” a proti nemu stojí “oni” a “tí druhí”. Pritom naši sú “dobrí” a tí druhí sú “zlí”. Prípadne “spravodliví” a “nespravodliví”. A Svätá vojna.

Rodič má slovník ovládaný a zdanlivo neemocionálny. Tie emócie vrú pod povrchom a maskujú sa ako všeobecne akceptované vyhlásenia: “všetci dobre vieme, že…” alebo “veď je všeobecne známe, že…”

Dieťa je opakom Rodiča. Jeho jazyk je zážitkový, plný emócií a aktívnych slovies (u Rodiča sú časté pasívne väzby: miesto “spadol som” povie “sotilo ma”). Je hlasné a neberie ohľad na nikoho okrem seba. Je rýchle a zbrklé v prejavoch – rýchlo sa napáli a rýchlo zabudne. Obvykle nebýva zazlievačné. Obvykle, pretože ešte existuje aj verzia “prispôsobené dieťa”.

Prispôsobené dieťa sa navonok správa ako Rodič alebo Dospelý, ale vždy s vidinou vlastného prospechu. Niekedy, keď sa bojí, druží sa so silnejšími. Inokedy to zakrýva prehnaným sebavedomým slovníkom. Naučilo sa, ako veci “majú vyzerať”, a tak tento “výzor” produkuje – buduje si “výkladnú skriňu”.

Rodič i Dieťa sú emocionálne stavy človeka. Reagujeme z nich, keď okrem toho, o čo v prvom pláne ide, chceme uhrať ešte niečo iné – náš sebaobraz.

Ako prebieha komunikácia?

Pri každej hláške z nás hovorí jedna zložka nášho ega: Rodič (Ro), Dieťa (Die) alebo Dospelý (Do). Každá z týchto zložiek má istý predpoklad, kto bude na druhom konci počúvať a teda akú reakciu dostaneme: Rodič očakáva Dieťa, Dieťa očakáva Rodiča alebo iné Dieťa a Dospelý očakáva jedine Dospelého.

1. A: Mami, môžem ísť von?
2. B: Až si upraceš izbu, môžeš.
3. A: Ale ja som si ju už upratal! Pozri!
4. B: No tak dobre, bež.

Ako prebehol rozhovor? Spontánne Dieťa oslovuje Benevolentného Rodiča (1). Benevolentný Rodič reaguje a dáva podmienku (2). Očakáva, že na jeho podmienku zareaguje Spôsobné Dieťa. No a Dieťa, aby sa zatvárilo spôsobne, zamanipuluje a osloví Benevolentného Rodiča “Pozri, aký som dobrý! Že smiem?” (3) Každý zareagoval tak, ako to ten druhý očakával. Nedošlo ku konfliktu.

Čo sa však stane, keď jeden zareaguje inak, ako si to ten druhý predstavoval?

1. A: Môžem ísť von?
2. B: Až si upraceš izbu, môžeš.
3. A: Izbu som upratal už včera.
4. B: Nepapuľuj! Ja ti poviem, kedy je uprataná! Ak toto u teba vyzerá ako upratanie… A vynes smeti! Na to si zabudol, čo?!

Graficky znázornené to vyzerá takto:

1.

2.

3.

4.

Prvé dve repliky sú približne rovnaké, ale potom to už ide dole vodou. Čo sa stalo? V (2) Vychovávajúci Rodič očakával, že sa mu ozve Poslušné Dieťa. Miesto Poslušného Dieťaťa sa však ozval Studený Dospelý. Rodičova emócia sa nevybavila – a tak v (4) prechádza do útoku a mení sa na Spravodlivo Rozhorčeného Rodiča. Konflikt je na stole.

Pravidlo je: ak oslovujeme, predpokladáme, že nám z druhej strany zareaguje celkom špecifická časť z toho druhého. Ak to ten druhý neurobí, znepriatelí si nás. Jeho reakciu považujeme za osobný útok na nás – ale to len preto, že sme očakávali niečo iné. (Ruiz, tretia dohoda: “Nerob predpoklady.” 🙂 )

Alebo iný scenár:

1. A: Dobrý deň, mám lístok, že tu mám balík.
2. B: Aaaaaa… a čo pekné máme? Niečo na seba??
3. A: Ehm… ten balík…
4. B: (zagáni a odíde po balík a pritom si v duchu šomre “debil…” 😛 )

Zasa: Po balík prišiel Studený Dospelý. Nezaujíma ho nijaký vzťah s babou za prepážkou – on prišiel vyzdvihnúť balík a nič viac. Oslovuje Studeného Dospelého na druhej strane (1). Ale žena za prepážkou má nejakú dobrú náladu a miesto Studeného Dospelého z nej zareaguje Hravé Dieťa (2). Očakáva, že sa Studený Dospelý odstudení a pridá sa k zábave. Očakáva, že z neho odpovie druhé Hravé Dieťa. Ale omyl! Studený Dospelý nástojí na svojom a nie je ochotný pristúpiť na hru (3). Hravé Dieťa sa urazí (4) a zmení sa na Trucujúce Dieťa. Ten, kto príde po Studenom Dospelom, si to parádne odskáče. 😛

Úplne inak by sa situácia bola vyvinula, keby Studený Dospelý bol pristúpil na hru Hravého Dieťaťa:

1. A: Dobrý deň, mám lístok, že tu mám balík.
2. B: Aaaaaa… a čo pekné máme? Niečo na seba??
3. A: Nooo… a viete, že ani neviem? Ja som toho poobjednávala! Ale zaručene to bude niečo drahé a možno aj niečo obrovské, pretože som dnes výnimočne pešo a sama.
4. B: No, tak to vám teda nezávidím… Ale nie je to obrovské, to odnesiete v pohode… atď.

Rozdiel oproti prvému rozhovoru je ten, že A prijala hru, čím umožnila B odventilovať emóciu a napriek tomu zostať v očiach toho druhého “OK”.

Potiaľto to bolo výlučne o praktickej stránke komunikácie. Poďme sa však pozrieť na to, aké presvedčenia (“dohody”) sa v nás snaží ktorá časť vyvolať/osloviť:

Rodič:

• Som lepší ako ty.
• Ľudia sa delia na tých, čo vedia, a tých, ktorých treba poučiť.
• Keď sa držíš toho, čo väčšina, si správny človek.
• Nesmieš mať vlastnú hlavu. Musíš sa prispôsobiť, inak ťa nebudú mať radi a ostaneš sám.
• Ak budeš robiť, ako ti poviem, budem na teba dobrý.
• Keby iní vedeli to, čo ja, svet by vyzeral lepšie.
• Držím sa toho, v čo verím – a ten zvyšok sú len bludy.
• Mňa to tiež nik neučil.
• Všetci sme si rovní, len ja som lepší ako ty.

Dieťa:

• Svet je zábavný a povinnosti neexistujú.
• Keď zakričím, vždy niekto pribehne urobí pre mňa niečo.
• Svet je plný zázrakov a ja ich vidím. Vidíš ich aj ty?
• Keď nechcem, nebudem – a basta!
• Poďme sa hrať – ale do môjho revíru mi nelez!
• Tak by som chcel(a) – ale netrúfam si…
• Povedz, však ma máš rád?
• Ty si divný… nezaujímaš ma.

Dospelý:

• Keď platí A, tak potom B, inak C.
• Keď sa budem držať faktov, nemôžem neuspieť.
• Viem, ako na to, a tak to urobím.
• Keď to vyzerá tak, moje skúsenosti mi hovoria, že by sa to mohlo vyvinúť tak-a-tak.
• Každá príčina má svoj následok. Každý prejav má svoju príčinu.
• Veci majú riešenie. Všetko sa dá vyriešiť.
• Múdrejší berie.

To je tých pár, na ktoré som si spomenula.

Kto koho štve?

Tak toto je oveľa zaujímavejšia otázka. Ale nezabudnime: štvú nás dve veci:

1. keď niekto nezareaguje z tej pozície, ktorú sme oslovili (to je tá predchádzajúca časť)
2. keď niekto vidí seba očami, ktorými ho nevidíme my, a dáva nám to v reči najavo.

Rodič: Ak máme veľkého Rodiča v sebe, štve nás automaticky každý iný Rodič. Výnimkou sú situácie, keď si s iným Rodičom nájdeme nejakého spoločného nepriateľa, ktorého môžeme strhať pod čiernu zem. V bežných rozhovoroch je to daňový systém, politika, štátny aparát, ale aj “tá dnešná mládež” alebo helar… 😛

Ak sme však Rodič, rovnako nás štve príliš samostatné, “neskrotené” Dieťa. “To by tak nemal…” “To sa nerobí…” alebo “To bolo sebecké…” Absolútne úsudky, akoby jediný platný pohľad na vec bol práve ten Rodičovský.

Ale ani Dospelí pre nás nie sú príjemní partneri… Bojíme sa ich. Nedokážeme ich manipulovať. Neuznávajú našu nadradenosť. Majú schopnosť ísť si za svojím a nebrať ohľad na to, čo si myslíme alebo ako sa cítime… Sú to takí “odľudovia” a “prospechári”.

Dieťa: Ak sme jedno veľké Dieťa, štve nás len Rodič v zlom rozmare, keď nám niečo zakazuje. Ale pretože sa chceme hrať, nájdeme si spôsob, ako ho obľafnúť a mať veci po svojom. Vlíškame sa, predvedieme svoju “dobrotu” a “poslušnosť” a len čo sa nám otočí chrbtom, robíme si po svojom!

Štvú nás aj iné Deti – keď majú niečo, čo chceme my, a nechcú nám to okamžite a hneď a zaraz dať! Vtedy sa hádžeme o zem, chodíme žalovať, ukazujeme prstom a hľadáme nejakého nasprostastého Rodiča, ktorý toho ksichta pôjde vytrieskať miesto nás. Alebo zorganizujeme celú loveckú párty. Do prvého šíku pošleme niekoho iného, aby sme sa mohli tváriť spôsobne a “poslušne”, ak by to náhodou nevyšlo… a ak to vyjde, s radosťou si zakrepčíme na hrobe nepriateľa!

Dospelí nás neštvú. Nezaujímajú nás. Nič nám nerobia a nie sú pre nás zaujímaví partneri. Sú suchopárni; nie je s nimi zábava. Posmievame sa im. Ale pre istotu len za ich chrbtom, aby nás nejaký Rodič nenachytal, že sa správame nepatrične!

Dospelý: Dospelého neštve nikto. Teda, pokiaľ mu práve nestojí v ceste. Ak mu v ceste stojí, Dospelý okamžite zapne procesor a vynalezie postup, ako ho z tej cesty dostať. Vyzametá s ním kúty, dosiahne svoje a ide ďalej bez toho, aby situáciu ďalej rozoberal. Dospelý sa nezapodieva vzťahmi; Dospelý dosahuje.

Logické teda je, že ak nechceme vyvolávať v ľuďoch negatívne emocionálne reakcie, najbezpečnejšia je pre nás pozícia Dospelého. A ak nás ľudia nemajú štvať, tiež by sme sa mohli vnútorne naladiť na Dospelého a jednať s nimi z tejto pozície.

Čo nás štve?

Toto bude krátky zoznam toho, čo štve mňa 😛 . Keďže nie som jasnovidec, nemám ani len potuchy, čo štve vás… Hoci, no, potucha by bola, ale… špekulujte sami!

Takže mňa štve:

• keď mi niekto povie, že vie, čo si myslím alebo čo cítim alebo aké mám ambície alebo čoho sa bojím alebo čo je môj problém 🙂
• keď niekto zo seba súka absolútne výpovede bez ohľadu na to, že každá vec má viacero aspektov a viacero rôznych uhlov pohľadu
• keď sa mi niekto snaží vnútiť svoje videnie sveta
• keď niekto číta “medzi riadkami” alebo naznačuje “medzi riadkami”
• keď sa niekto schováva za široký chrbát nejakej skupiny, náuky, viery alebo ideológie, ale nepočujem od neho jeho vlastné interpretácie, len papagájovanie naučeného, a napriek tomu si prichodí ako nadradená inteligencia
• vôbec všetky signály nadradenosti ma štvú
• keď mi niekto siahodlho rozpráva, čo pre mňa neurobí
• keď si niekto prichodí ukrivdený (syndróm Obete)
• keď na mňa niekto huláka
• keď so mnou niekto chce hrať hru “áno, ale…” (to ma štve už len veľmi mierne, ale vyžrať mu to dávam tak-či-tak 🙂 ).

Čo by ste z toho povedali – kde obvykle som v svojej osobnosti usídlená? 🙂

Manipulácie

Mimochodom: dávajte v reči iných (i svojej vlastnej) pozor na zovšeobecnenia typu “nikto”, “každý”, “nikdy”, “všetci”. Za týmito slovami sa skrývajú najčastejšie potlačené emócie bez skutočného významu:

• “Nikto ma nemá rád.” Skutočne? Naozaj nikdy nikto ťa nemal rád? Ani jeden jediný tvor?
• “Všetci ma ohovárajú.” Naozaj úplne každý? Aj ten, čo ťa nepozná?
• “Každý sa stará len o seba.” Absolútne každý? Aj Matka Tereza?

Tieto vyjadrenia sú manipulatívne a bývajú len udičkami, ktoré sú určené na to, aby nás zatiahli do emocionálnej debaty a vsunuli do pozície buď Sudcu alebo Obete!

Ja takto viem odhaliť napríklad nástup depresie. Keď má človek smolné obdobie, tak má proste smolné obdobie. Ale keď sa mu v reči začínajú objavovať vyjadrenia ako “všetko mi padá z ruky”, je to už signál, že negatívna interpretácia všetkého prevládla a teda že za dverami stapuje kamarátka depka… 😕 A tak sa idú zháňať banány.

A poďme sa potrénovať – kto to hovorí?

Skúste si pozrieť nasledovné vety a zistiť, kto ich hovorí a čo je vlastná výpoveď. Môžete si pomôcť aj slovami Sudca alebo Obeť. Ak sú vyjadrenia emocionálne podfarbené, skúste ich povedať z pozície Dospelého. Pozor, nie sú všetky celkom jednoznačné!

1. Len tak pokračuj ďalej – uvidíš, budeš ľutovať!
2. Rozhodne si myslím, že by to mohlo vyjsť.
3. Kde zas máš svoje veci?
4. To by mohol o seba tvrdiť každý…
5. Ako to, že si nevedel? To sa nevieš spýtať?
6. Ale to nie je také ľahké, nerobiť predpoklady!
7. To je strašné, ako môžeš povedať niečo také?! To sa nehanbíš?!
8. Nikto mi nepovedal, že to tak má byť!
9. A vieš toto svoje tvrdenie doložiť?
10. Keby si sa lepšie učil, mohol si mať pod stromčekom lyže.
11. Niektorí ľudia miesto toho, aby sami niečím prispeli, len ohovárajú iných…
12. Že dnes nechodia vlaky? A to ti kto povedal?
13. Veď počkaj, aj na teba dôjde…
14. A prečo si ty myslíš, že to robíš dobre?
15. To by si nemala takto… to nie je od teba pekné.
16. Mali by sme sa všetci milovať a potom by bol svet hneď lepší.
17. Ani nápad! Rob si to sám!
18. Myslím to s tebou dobre!
19. S Bohom nemôže hovoriť len tak každý! Vy sa spájate nie s Bohom, ale s kadejakými nižšími bytosťami!
20. Veď som ti vravel…
21. Ja že som potreboval tvoju pomoc?! Nikdy!
22. Je to zlý človek.
23. Ale toho je dosť veľa, čo myslíš? Stihneme to ešte dnes… alebo to odložíme radšej na zajtra?
24. Za nič na svete!
25. Chcela by som sa spýtať, či by ste mi nevedeli povedať, či…
26. Asi si nečítala dosť dôkladne.
27. Nestíham autobus! Čo ja teraz urobím? To je strašné!
28. Hovorím vám to len preto, lebo vás mám rada.
29. Zožere ťa Peklo!
30. Predstav si, Júlia povedala o Karolíne, že… Tá jej dala!
31. Predstav si, Júlia povedala o Karolíne, že… No nie je to hrozné?!
32. Budeš konať dobro a všetci ťa budú ohovárať.
33. Viete, to by ste nemali…
34. Nikto mi nerozumie.
35. Ak sa nezačneš správať rozumnejšie, zablokujeme ti komentáre.
36. Skry to! Chytro! Nech to nikto nevidí!
37. (a môj osobný hit 😀 ): Poslala na nás čiernu mágiu!
38. Nehnevajte sa na trpaslíkov, že vám kopú do členkov. Oni vyššie nedosiahnu. ( 😀 autor: Miloš Zeman)

Ak chcete, napíšte aj vy nejaké vety, ktoré vás vytočili, a môžeme si ich rozobrať. Je dôležité, aby sme boli citliví na to, čo nás vytáča. Len čo sa naučíme rozpoznávať, kto s nami v tomto okamihu hovorí, budeme vedieť, ako sa zachovať, aby nás to nevytočilo. Ale o tom až nabudúce…