Včerajšia debata ma vyprovokovala ísť hľadať článok, kde som na minigrimi kedysi písala o bielych tigroch. Článok je už starý vyše roka, ale moje poznanie sa odvtedy nejako výraznejšie neposunulo a tak je pre mňa ešte stále platný. Aspoň časti z neho vytiahnem teda aj sem – myslím, že sú to veci, ktoré možno opakovať aj donekonečna a vždy sa nájde niekto, komu niečo dajú…

Problémy so sebavedomím a pocitom sebahodnoty (toto druhé označenie mám oveľa radšej) stoja za všetkými našimi limitujúcimi presvedčeniami, vnútornými mantinelmi vnímania. Keď sa rodíme do tohto sveta, naša výchova nás väčšinou učí “zakotviť sa” v tom, ako nás hodnotia iní. Potom žijeme svoj život “navonok”, budujeme pre ostatných “výklad”, aby si nás vážili a aby sa nám v ľudskom spoločenstve žilo ľahšie. (Nezabúdajme, že na Slovensku platí – ak ťa majú radi, dostanú ťa ku korytu. 😛 )

Bojovník na ceste za poznaním sa, naopak, musí zakotviť vo svojom vlastnom vnútre, aby nepodliehal tlaku prostredia. Nepotrebuje nijaké vnútorné mantinely a prispôsobovať sa tomu, čo si o ňom myslia iní. Potrebuje ísť svojou vlastnou cestou – a nie je to vždy ľahké, pretože máme rodiny, známych, kolegov a širšie okolie a to po pár dňoch nášho “odľudštenia sa” začne dvíhať obočie…

Tu preskočím a modifikujem text, aby sa neodvolával na pesničku, ktorá je v pôvodnom článku. Tuto ju už medzi pesničkami dávno máme. 😛 Niektoré veci sa u mňa proste tak rýchlo nemenia.

“Nad nikoho se nevyvyšuj, před nikým se neponižuj!”

Spomínate si na českú rozprávku Pyšná princezná? “Pamatuj, ševče – nad nikoho se nevyvyšuj, před nikým se neponižuj!” Byť sebou samým nie je o egu, ale o sebavedomí a schopnosti stáť na vlastných nohách (s inými alebo bez nich). Viem, kto som, a preto sa nepotrebujem nad nikoho vyvyšovať (aby som sa urobil dôležitejším) ani pred nikým ponižovať (aby som získal jeho priazeň, lebo jeho ego sa cíti poctené tým, že v mojich očiach je viac ako ja). Kedysi mi anjeli povedali – a mňa to absolútne zaskočilo 😕 – že znižovať sa je rovnaká lož ako hovoriť, že som niekto iný. Z tohto pohľadu je jediná a skutočná pravda byť sám sebou, v neskreslenej podobe, bez umelých “výkladných skríň” alebo umelého “křoví” 🙂 .

Toto je bod, nad ktorým ja ešte stále laborujem. Pred pár dňami som sa od Gabriela dozvedela, že nadchádza doba, kedy budem musieť ísť s kožou na trh a zaujať jednoznačné a pravdivé stanovisko – byť tým, čím skutočne som… Doteraz som sa vždy skrývala za potláčanie a odškriepenie. Nebrala som to ako lož, len ako snahu mať svätý pokoj od mudrlantov. Lenže teraz začínam mať temné tušenie, že tento rok nebude až taká prechádzka ružovým sadom… ale dobre… 😛 Zatiaľ zakaždým, keď som visela za ruku zo skaly nad priepasťou a jačala o pomoc a oni len okolo mňa postávali a so záujmom sa prizerali, len čo som sa strepala, zistila som, že to moje jačanie bolo o ničom… Takže už som nachystaná strepať sa znova, zbaliť kufre a odkráčať zo scény. 😛 Tento život je jeden z najzábavnejších… 🙂

Nie je jednoduché žiť podľa “som, kto som”. Pokiaľ vzájomná dohoda ľudského spolunažívania predpisuje prispôsobovať sa a nastavovať sa na očakávania iných, každý pokus byť sám sebou vyzerá ako pohŕdanie hodnotami, ktoré tí druhí vyznávajú. Ľudia si budú ťukať na čelo. Niektorí budú kritizovať. Iní sa začnú vyhýbať. A ešte iní budú tak silno zasiahnutí v svojom pocite bezpečia, že na nás priamo zaútočia (alebo zorganizujú “loveckú párty”). Je to preto, že tým, že sa presúvame do bodu našej vnútornej sily, prestávame byť pre nich kontrolovateľní.

Vtedy som to nazývala “vnútorná sila”, na tejto stránke to už nazývame “osobná sila” – ale je to to isté. 🙂

Na druhej strane (a v súlade s LOA) k sebe začneme priťahovať práve ten typ ľudí, ktorý nás nechce ani kontrolovať, ani manipulovať, ani od nás neočakáva, že mu budeme potvrdzovať jeho vlastnú hodnotu. Ľudí, ktorí podobne ako my majú sami seba v úcte a preto nepotrebujú iným nič dokazovať. Vypočujú vás, buď s vami súhlasia alebo nesúhlasia, ale vezmú váš názor do úvahy ako ďalší možný pohľad na vec a podľa toho s ním aj narábajú. Neposudzujú, neodsudzujú, ale skúmajú. Alebo sa na to vykašlú, vezmú na vedomie a neskúmajú. 🙂 Nepotrebujú s vami mať spoločné hodnoty a spoločného nepriateľa, pretože sa nepotrebujú cítiť spolupatriční k vám – sú sami sebou a nemusia (ale môžu) byť nutne súčasťou nejakého celku so zdieľanými hodnotami. Takíto ľudia prechádzajú vaším životom, prídu a odídu; vy sa ich nesnažíte k sebe pripútať (pretože nie ste zakotvení v ich náklonnosti, ale v sebe samých) a tým ich neobmedzujete. (Kto ste čítali Castanedu, viete celkom presne, o čom hovorím.)

No a tigre… a cesta bojovníka

Kedysi som jednému chlapíkovi liečila komplex menejcennosti prirovnaním k bielemu tigrovi. Kým je biely tiger v kŕdli hnedých pruhovaných tigrov, vyzerá inak. Cíti sa inak. Všetci naňho divne pozerajú, sám sa cíti nepatrične, niektorí ho bijú a odháňajú, iní frfľú, že musia loviť i na neho… Nakoniec to už nevydrží, nechce byť ten odháňaný, kritizovaný, “iný”, zanechá bezpečnosť tigrieho klanu a ujde sám do džungle.

V džungli je len sám sebou. Nezáleží na jeho farbe, ak si napriek nej dokáže uloviť korisť. Miesto vonkajších parametrov začnú rozhodovať vnútorné – či je schopný uživiť sa, ubrániť sa a prípadne sa rozmnožiť. Kým je sám, nie je “divný” či “iný”. Je proste tiger a je biely. Nevýhoda, ktorá sa dá kompenzovať napríklad lepšou schopnosťou kryť sa.

Takto si tiger žije v džungli. Jedného dňa ide okolo iný biely tiger, ktorý podobne ako on ušiel od iného tigrieho klanu, pretože medzi nimi bol “divný” a “iný” a sám si tak prichodil… a odrazu vidí iného tigra presne takého ako on sám!  V tú ranu pochopí, že nikdy nebol “nepodarok”, len sa viditeľne odlišoval od ostatných.

Je na tom tigrovi, čo s novým zistením urobí: či sa pridá k svojmu dvojníkovi a budú pokračovať spolu, alebo pôjde džungľou sám s vedomím, že je absolútne v poriadku, len vyzerá trochu inak… Keby sa pridal k druhému bielemu tigrovi, možno by si po čase vzájomne ťažkali, nadávali by na hnedých pruhovaných tigrov a pestovali by si komplex obete, lebo by mali spoločné hodnoty a spoločného nepriateľa. Ak sa nepridá, nič z toho mu nehrozí. Neskĺzne z koncentrácie na svoje schopnosti do koncentrácie na to, ako ho vníma jeho okolie. (A navyše je pravdepodobné, že jeden biely tiger sa v tej istej džungli uživí ľahšie, než keby v nej lovili dvaja. Toľko blbých a slepých zverov totiž nie je na kope snáď v žiadnej džungli! 😛 )

Ale vie, že keď bude mať niekedy ťažký deň, tak v tejto džungli nájde niekoho, s kým sa bude môcť porozprávať, pretože ten druhý ho oveľa ľahšie pochopí.

(A prosím, neopravujte ma, že tigre nežijú v svorkách… To ja viem; ale ako podobenstvo je to dobrá story! 😛 )

Tak si z toho vezmite, čo sa pre vás hodí. 🙂