Nedávno som sa stránke The Toltec Path našla článok o kotviacom bode. Autorka píše, že sa na ňu obracajú ľudia s prosbou, aby im ho vysvetlila, a ona sa odvoláva na knižku Castanedu The Fire From Within, kde sa nachádzajú najkomplexnejšie informácie o kotviacom bode. A potom prechádza na vlastné skúsenosti:

Ľudia si obvykle volia vnímať tú istú realitu z dvoch príčin. Prvá a dôležitejšia je tá, že nás naučili, že daná realita je vnímateľná a “normálna”. Druhá je, že náš kotviaci bod túto realitu vyberie a pripraví na každodenné použitie.

Autorka zo svojej praxe zistila, že ak chce pomôcť niekomu posunúť jeho kotviaci bod, potrebuje nejaké výrazné rozptýlenie. Raz sa jej jeden žiak pýtal, či by mu nemohla s niečím pomôcť, keď sa vrátia z vychádzky po stepi. Spýtala sa ho, že prečo nie hneď, a on zaprotestoval, že veď na to potrebujú šalviu, perá a hrkálky… Stálo ju vysvetľovania, že to všetko sú len pomôcky, ktoré majú jedinú úlohu – pomôcť nám sústrediť sa na to, čo ideme urobiť. Vysvetlila mu, že ona ich nepotrebuje a používa ich len na to, aby vytvorila fokus pre svojich študentov. Pre ňu že sú bezpredmetné.

Tu som sa musela začať usmievať. Spomínam si, ako som do “mágie” vyštartovala – nie raz, ale hneď niekoľkokrát 😛 : najprv s Kraigom a Bucklandom a Fortuneovou a Cunninghamom a Silver RavenWolfovou a bola som z toho nešťastná, pretože mňa proste nebavilo behať po lese a zháňať byliny a žalude a šiť vrecúška a vyrábať si athamé a prútik a kalich… Ja som proste nikdy nebola wicca a sviečky a kadidlá a elixírčeky a voodoo bábky mi proste nič nehovoria. A potom prišiel Cooper a chaos magick a odrazu som bola ako ryba vo vode: kašlať na umelecké rituály, sústrediť sa, vybudiť energiu a vyslať na emocionálnej vlne svoje prianie – a zdekovať sa a nezavadzať… 😛 Ešte dnes, keď pálim kadidlo, tak nie na to, aby som dosahovala “magickú náladu”, ale pretože mi dobre vonia. 🙂

Rituály a zaklínadlá sú v každom prípade potrebné v istom bode cesty bojovníka. Slúžia však len na to, aby odlákali našu prvú pozornosť od sebaubezpečovania, ktoré udržiava náš kotviaci bod pevne zafixovaný na jednom mieste.

Nutkavé upínanie sa prvej pozornosti na sebaubezpečovanie alebo rozum je silne obmedzujúce a rituálne správanie vďaka svojmu opakovaniu núti prvú pozornosť uvoľniť aspoň trochu energie, čím sa zmenšuje pevnosť ukotvenia nášho kotviaceho bodu.

Ak chceme posunúť kotviaci bod, potrebujeme množstvo energie alebo pomoc od bezchybného naguala. Za posunutie totiž zodpovedá energia. Ak sa kotviaci bod pohne zo svojej zafixovanej pozície, ak nie ste bojovník, tak si začnete myslieť, že prichádzate o rozum. Ak ste bojovník, viete, že ste nie-normálni 🙂 , ale trpezlivo čakáte. Kým je totiž kotviaci bod pevne ukotvený, značí to, že sme telesne i duševne zdraví. Keď sa pohne, stávame sa doslova vyšinutými.

Bezchybní bojovníci však nepustia do gatí. Zostávajú dištancovaní. Bezchybní bojovníci možno v jednej chvíli vidia desivé a nepochopiteľné svety, ale v druhej chvíli už vtipkujú a smejú sa s priateľmi i neznámymi ľuďmi.

Keď sa bojovníkov kotviaci bod pohne a posunie, má dve možnosti: buď akceptuje, že je “mimo” a začne sa správať vyšinuto, reagujúc emocionálne na tie divné svety, ktoré teraz vníma. Alebo ostane nečinný, nedotknutý a pripomína si, že kotviaci bod sa vždy vracia do svojej pôvodnej pozície.

No, zasa sa smejem… hoci trošku cez slzy. Spomínam si, ako sa začal kotviaci bod pohybovať mne – a to som nebola žiaden bojovník! (Tvárila som sa, že som, ale figu borovú som bola, a nie bojovník. 😕 ) Začalo to ešte pred zasvätením do reiki. Môj vnútorný tlak bol taký strašný, že som si musela dávať pozor, kedy čo  komu hovorím, aby som neskončila na psychiatrii. Zasvätenie reiki a príchod anjelov mi dali posledný štuchanec, ktorý ma prehodil cez okraj priepasti… Odvtedy som sa naučila s tým žiť (=stala som sa bojovníkom, aj keď k bezchybnosti to má ešte hooodne ďaleko) a smiať sa na tom, ale ten údes nezabudnem do smrti. Ateista v družnej konverzácii s Bohom. Viac hovoriť netreba. 😕

Mne pomohlo niečo, čo som sa naučila dávno v minulosti, keď som si “prerobila” svoju psychiku od základu. Vtedy som trpela samovražednými sklonmi a bála som sa, že som cvok. Tak som si zohnala knižku o psychóze. Bolo to dosť riziko, pretože keď čítate zdravovedu, nájdete na sebe väčšinu príznakov toho, o čom práve čítate… Ale toto nebola lekárska kniha, skôr populárna, a poctivým odfajkovávaním položiek som zistila, že na psychózu ešte ani zďaleka nemám. 🙂 Ale najprevratnejšia bola pasáž, kde písali o tom, ako v Poľsku zaobchádzajú so schizofrenikmi: nezatvárajú ich do blázincov, ale ich učia, že ich vnútorný svet je ich vlastná vec a kým sú medzi ľuďmi, aby sa správali podobne ako ostatní ľudia. Keď sú sami so sebou, môžu vidieť a počuť čokoľvek, ale medzi “zdravými” nie.

Tento prístup mi pomohol dostať sa bez väčších škôd cez moje vlastné prvotné fluktuácie kotviaceho bodu. Keď sa kotviaci bod posúva hore-dole (fluktuuje) už chvíľku, človek si na to zvykne a neberie to tragicky. Ale ten prvý moment… no, to neprajem nikomu. 😦

Ak sa kotviaci bod nevráti do svojej pôvodnej pozície, je človek stratený. Buď sa totálne zblázni, pretože jeho kotviaci bod nedokáže pre neho “zmontovať” ten svet, aký my ostatní poznáme, alebo je bezkonkurenčný vidiaci, ktorý vyštartoval svoju cestu do neznáma. 

🙂 Ja som za. Najviac sa mi na tom pozdáva to slovo “bezkonkurenčný”. 😛 Dnes má egúšik hody. 🙂

Fixácia (=ukotvenie na jednom mieste) kotviaceho bodu začína už od prvých mesiacov života. Rodičia obmedzujú schopnosti vnímania svojich detí tým, že im vnucujú svoje vlastné vnímanie ako “realitu”. Ale toto vnímanie sa ako deti sami naučili od svojich rodičov a tí zas od svojich rodičov, takže to nie je nič iné než “dohoda”. Keď malé dieťa kreslí dom, môže to byť hocičo a nemusí sa ani vzdialene podobať na dom, ale učiteľ (=osoba s autoritou) okamžite ochotne nakreslí na papier šesť čiar a vyhlási “tak toto je dom”. Vnímanie dieťaťa sa začne orientovať podľa tých nakreslených šiestich čiar a odvtedy bude dom kresliť ako ten, ktorému uverilo, že má pravdu.

Na posúvanie kotviaceho bodu používame tie uvoľnené energie, ktoré sme získali cez rekapituláciu. Tieto nadbytočné energie nám pomáhajú prekročiť obmedzenia, ktorým sme boli vystavovaní od narodenia, a vnímať aj veci mimo hraníc “normality”. Na to si potrebujeme uvedomiť len jedno – že všetko je energia. Autá, ľudia, budovy, kuchynský robot, topánky – všetko to sú hmatateľné objekty, ktoré sú tvorené nespočetným množstvom atómov, elektrónov a subatomárnych častíc. Väčšina ľudí ich vníma ako pevné objekty. Bosoráci ich vnímajú ako presne to, čo sú – ako čistú energiu. Je to nielen možné, ale aj nesmierne desivé, keď k tomu dôjde. Celá vaša racionalita je v stávke, keď ste svedkom splývania foriem. Aby ste sa pritom nezbláznili, musíte už skutočne byť bezchybným bojovníkom.

Nemyslím, že človek musí byť bezchybným bojovníkom, aby bez úhony prežil pozorovanie splývania foriem. Jediné, čo potrebuje, je pripúšťať, že existujú veci mimo nášho bežného vnímania a toto je jedna z nich – dnes pre ňu nemám vysvetlenie, možno ho ani nikdy nebudem mať, ale proste… je… 🙂

Mne sa veľmi páči, ako autorka píše a čo píše. Je z toho cítiť múdrosť. Napriek tomu ma zaujal komentár od Little Light, ktorý hovorí, že nie je nutné, že sa človek pri posune kotviaceho bodu zblázni. Stačí, ak si je vedomý, že to sa len posúva jeho kotviaci bod. Pretože “duševné zdravie je tiež len pozícia kotviaceho bodu, dobre známa pozícia, do ktorej kotviaci bod okamžite znova spadne, keď nás niečo zaskočí. Ale nekontrolovaný presun následkom použitia drôg alebo nejakej veľkej traumy… no, keď si odkázaný sám na seba, tak si odkázaný sám na seba.” 🙂

Predstavujem si, že tak nejak hovorí bezchybný bojovník. 🙂

P.S. pre tých, čo poznajú Castanedu a nepoznajú mňa a moju “mluvu” – ako kotviaci bod označujem Castanedov termín assemblage point, ktorý sa u iných prekladateľov vyskytuje ako bod spojenia. Každý preklad je rovnako nepresný ako ten druhý a ja som si pre svoj vybrala tú vlastnosť assemblage pointu, že nás kotví v určitej realite. Assemble znamená doslova “zmontovať dokopy” a je to bod, v ktorom sa naše vnímanie sveta “zmontováva” do uceleného a interpretovateľného obrazu. Montážny bod (s čím som začínala 😛 ) znie ako časť automechanikovej dielne, takže možno najpresnejší výraz by bol bod vnemu alebo bod vnímania, ale medzičasom som si už natoľko zvykla na ten kotviaci bod, že sa ho nemienim vzdať. 🙂 Ja som bola odjakživa pragmatik. 🙂