Dnešný článok je určený priamo pre Samuela 🙂 , ale aj pre ostatných, ktorí sú niekedy trochu netrpezliví a majú pocit, že im chýba orientácia, že nevedia, ktorou cestou sa pustiť… Slová dona Juana by vám v tom mali pomôcť:
Pozorne preštuduj každú cestu. Vyskúšaj ju toľkokrát, koľko považuješ za potrebné. Potom sa spýtaj sám seba – a nikoho iného, len seba. Polož si otázku, ktorú kladie len veľmi starý človek. Môj dobrodinec mi položil túro otázku, keď som bol mladý, ale moja krv bola príliš búrlivá na to, aby som porozumel. Teraz už rozumiem. Poviem ti ju: Má táto cesta srdce? Všetky cesty sú rovnaké: nevedú nikam. Idú divočinou. O mne možno povedať, že som pochodil poriadne dlhé cesty, a napriek tomu som sa nikam nedostal. Otázka môjho dobrodinca má teraz zmysel. Má táto cesta srdce? Ak má, je dobrá; ak nemá, je nanič. Obe nevedú nikam, ale jedna srdce má a druhá nie. Ísť jednou bude príjemný zážitok; kým ňou budeš kráčať, ty a cesta budete jedno. Pusti sa druhou a budeš preklínať svoj život. Na tej prvej sa cítiš silný, tá druhá ťa oslabuje.
Bruce Wagner, žiak Carlosa Castanedu, spomína: “Nagual mi povedal, že potrebujem energiu na to, aby som takúto cestu čo len našiel. Aby som nazbieral dostatok energie, radil mi, nech začnem rekapitulovať. Kým rekapitulácia sa do istej miery podobá na meditáciu – výsledok je ten istý, len prostriedky sa líšia – energetický akt rekapitulácie je unikátky pre tradíciu toltékov. Počas rekapitulácie (my ju tu nazývame aj stalkovanie) venujeme pozornosť nádychom a výdychom, pričom sa rozpomíname na každú jednu bytosť, s ktorou sme sa stretli alebo s ktorou sme mali do činenia, od rodičov cez partnerov, priateľov, náhodné známosti až po cudzích ľudí. Začínate si spisovať zoznam. Mnohí na tomto zozname majú meno, ale mnohí ho ani nemajú. Už samotný zoznam zaberie mesiace času. Jeho zostavovanie rozptýli myseľ; rekapitulácia je celoživotná príprava pre vstup do ticha. Bolo zvláštne pre mňa čítať prednášku, v ktorej Chögyam Trungpa Rinpoche hovoril o praktike známej ako smrti, čo značí “rozpamätanie sa”…”
Takže dlhej reči krátky záver: je jedno, ktorou cestou kráčaš, pokiaľ má srdce. To, čo ja viem od anjelov, je pokračovaním: možno jedna cesta je tvojou len do bodu, kedy ťa dovedie k nejakej inej ceste, ktorá sa odvtedy stane tou tvojou. Jediná vec, čo ti môže pomôcť rozhodnúť sa správne, je pocit, či daná cesta pre teba má srdce alebo nie.
Pozorne preštuduj každú cestu. Vyskúšaj ju toľkokrát, koľko považuješ za potrebné. Potom sa spýtaj sám seba – a nikoho iného, len seba. Polož si otázku, ktorú kladie len veľmi starý človek. Môj dobrodinec mi položil túro otázku, keď som bol mladý, ale moja krv bola príliš búrlivá na to, aby som porozumel. Teraz už rozumiem. Poviem ti ju: Má táto cesta srdce? Všetky cesty sú rovnaké: nevedú nikam. Idú divočinou. O mne možno povedať, že som pochodil poriadne dlhé cesty, a napriek tomu som sa nikam nedostal. Otázka môjho dobrodinca má teraz zmysel. Má táto cesta srdce? Ak má, je dobrá; ak nemá, je nanič. Obe nevedú nikam, ale jedna srdce má a druhá nie. Ísť jednou bude príjemný zážitok; kým ňou budeš kráčať, ty a cesta budete jedno. Pusti sa druhou a budeš preklínať svoj život. Na tej prvej sa cítiš silný, tá druhá ťa oslabuje. 









Napísať odpoveď pre helar Zrušiť odpoveď