Carlos Castaneda hovorí Armandovi Torresovi:
“Keď Herman Cortes dorazil do Mexika, dal rozkaz spáliť svoje lode. To bol magický počin, ktorý mu zabezpečil víťazstvo. Preňho znamenal, že musel zvíťaziť alebo skapať; inú možnosť nemal. Mali by sme mať na pamäti, že hociktorý skutok môže byť náš posledný.”
Smrť v úlohe poradcu alebo “spolujazdca” na zadnom sedadle je v toltéckom učení všadeprítomná. Kým si ju neuvedomujeme, kým sa správame, akoby sme mali žiť večne, môžeme si dovoliť odkladať niektoré veci na neskôr: “s týmto problémom sa nebudem dnes zapodievať; až zajtra alebo keď bude lepší čas”. Ale viete čo? Jediný čas, kedy sa s niečím môžeme zapodievať, je tu a teraz… Ak odsúvame riešenie bolestivých vecí na neskôr, dejú sa nám dve veci: 1. bolestivosť situácie sa neotupuje, ale naopak narastá, 2. môžeme premeškať okamih, kedy sa vec dá ešte vyriešiť – a potom si ju už berieme ako “karmu” do budúceho života… 😦
Toltécki bosoráci však nemajú “budúci život”, v ktorom by si mohli niečo doriešovať. Ich cieľom je oprostiť sa od všetkého dnes, tu a teraz, a v bode, kedy budú mať dostatok energie, zmeniť sa z ľudskej bytosti (=na hmotu naviazanej energie) na niečo nové – na energiu neviazanú na hmotu… na čisté vedomie. Toto vedomie si zanecháva známky individuality, teda nesplynie s Univerzálnym Vedomím, ale nepotrebuje telo, aby mohlo ďalej existovať a poznávať.
Preto sa toltécki bojovníci učia orientovať podľa vlastnej smrti. V okamihu smrti totiž nefunguje nič z toho, čo fungovalo počas celého nášho života: všetky tie dohody, roly a masky, postoje, presvedčenia a predstavy sú s definitívnou platnosťou vysadené a zostáva len krehké ľudské “ja” – naše vnútorné dieťa v jeho čistej podobe, prirodzené ego nášho umelého ega, nášho sebaobrazu.
Ja som mala to “šťastie”, že odkedy sa pamätám, sedela mi smrť na sedadle spolujazdca a pripomínala mi, ako málo vo Veľkom Pláne Života znamenám. Napriek tomu som sa desaťročia naháňala za vlastným sebaobrazom a za svojou pravdou – až kým smrť neudrela znova a oveľa otvorenejšie. Keď mi dávali tri mesiace života, nevedela som, čo robiť – na nejaké “užívanie si” to bolo prikrátko a na “balenie kufrov” pridlho… Tak som sa naučila žiť každý deň ako jeden samostatný život, s narodením ráno a malou smrťou večer. Keď je váš časový horizont najbližších 24 hodín, prestáva byť váš sebaobraz zaujímavý. Celá vaša pozornosť sa v okamihu presunie z vášho vnútra navonok, na veci okolo vás, pretože ich práve vidíte možno naposledy… Keď v jednom bode musíte hodiť cez palubu všetky plány, ktoré sú dlhšie ako jeden týždeň, veci ako postoje, názory a predstavy strácajú na dôležitosti. Načo by človek hlásal svoju pravdu, ktorá už o týždeň nemusí byť pravdivá?!
Pamätám si na to obdobie. Predstavuje ho u mňa obraz kozmonauta v skafandri, ktorý opravoval kozmickú loď a nejakým nedopatrením sa odtrhol. Teraz sa vznáša vo vzduchoprázdne, nemá sa čoho zachytiť a pomaly mu dochádza kyslík… Padala som do hĺbky vesmíru a už mi zostali len oči na pozeranie.
Odvtedy som sa naučila vyvolať si ten stav aj umelo – pocit ničoty, márnosti a ľahostajnej hĺbky, kde je aj tak všetko jedno. 🙂 Znie to horšie, než to je… Práve ste sa totiž vzdali svojej obvyklej ľudskej existencie a spolu s ňou ste aspoň na okamih odložili nánosy Parazita. Ak ten okamih využijete a vykročíte na cestu bojovníka, teda miesto “byť obľúbený” si stanovíte za cieľ “poznať”, otvorí sa vám celkom nový svet. Len čo sa na seba prestanete pozerať cez oči tých druhých, uvidíte v sebe tú úžasnú bytosť, ktorou každý z nás je – magickú, schopnú, otvorenú a nezáludnú.
Vraciame sa do stavu nášho pôvodného vnútorného dieťaťa.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
hm, ďalší kamienok…áno, odkladaním bolestivosť iba narastá ….. a riešenie….no asi potrebujem takto natvrdo to dostávať každý deň, nech si uvedomím, že veci sa nedajú odkladať donekonečna.
Páči sa miPáči sa mi
calieen,
odkladaním bolestivosť narastá …. odkladaním všetko narastá, aj pocity lásky, ktoré v sebe chceš zabiť 😉 … toto je ako zahrabať semienko do zeme a myslieť si, že je schované … 😀 … ono však klíči, krásne vyháňa lístky a je ešte silnejšie, pretože už má aj korienky, ktoré síce idú vytrhnúť, ale bolí to akosi viac 😉 … jediná možnosť je prijať to …. 😀 … mne osobne táto filozofia nesmierne vyhovuje … prečo? …
Som ako škrečok môjho syna 😛 …. som neskutočne hamtavá a beriem všetko, čo ku mne príde 😉 …. 😀 … vrátane vlastných pocitov, nech už sú akékoľvek … 😀 …. záleží na tom vôbec? … tvoria môj svet, môj život, … posúvajú ma vpred, tak prečo sa ich zbavovať? ….
😛 no a nemiluj škrečka, keď ťa také múdrosti napadajú pri ňom 😉 😀 😀 😀
Páči sa miPáči sa mi
Lilah,
za tento svoj komentár máš všetku moju lásku, ktorej som v tomto okamihu schopná… 🙂 Si múdra baba; klobúk dole. (Len, prosím, nespyšnej, lebo sa z teba stane pyšná múdra baba… 😆 )
Páči sa miPáči sa mi
heli,
😀 … ďakujem ti za pozitívny obraz ktorý o mne máš 😛 😉 ( tá múdra “baba” sa mi ráta, … ak to slovo beriem doslova 😛 )
hm, … myslím si, že moja pýcha už dostala pár krát po nose, takže tento pocit mám v sebe aspoň na istý čas zažehnaný, …. no musím uznať, že tvoja pochvala pre mňa naozaj veľa znamená … nepriznať to, bol by to prejav pýchy 😀 😀 😀
Páči sa miPáči sa mi
hmm…to je dobry napad.
Páči sa miPáči sa mi
hm, … tiež mám tento stav, od nehody, teda nie uplne ako ty heli, ale je to podobné …. keď posledné čo vidíš, nie sú deti, nie je manžel, na ktorého mienke o mne do toho okamihu nehody táááák veľmi záležalo …. vidíš len nebo a pár konárov, a krásny pocit lietania 😛 …. keď sa preberieš, ostatní už akosi nie sú tak dôležití …. teda nie viac ako ja sama …. 😕
Páči sa miPáči sa mi
Myslím, že to nebo a tie konáre a ten pocit lietania sú kľúč k odosobneniu sa :-). Ja tomu hovorím “vzdať sa samého seba”. Potom ten zvyšok ide oveľa rýchlejšie; začne ti byť jedno, kto si čo o tebe myslí a ako ťa vidí, pretože to “o tebe” medzičasom nadobudlo hodne krehkú životnosť… 😀
Jediné dôležité je daný okamih – pretože to je to jediné, čo v skutočnosti máme. A otravovať si život všetkým ostatným znamená pripravovať sa o daný okamih a žiť niekde, kde to už dávno neexistuje (=minulosť) alebo možno ani nikdy existovať nebude (=budúcnosť).
Páni, chytá ma depka. 😕 Idem sa pobratať s Karpatským brandy. 🙂 V jednote (človeka a alkoholu) je sila. 😆 (=Najrýchlejšie antidepresívum je predstava. Samozrejme, že si nehrknem, ale tá predstava, že by som si mohla hrknúť, keby som chcela… mňam! 😛 )
Páči sa miPáči sa mi
notorička jedna 😀 a čo takto višňu s čokoládou? 😀 😛
Páči sa miPáči sa mi
Yummy. 😀
Páči sa miPáči sa mi
visnuuu, mnaam. ale aj ta loksa, co som prave spratala bola mnam 🙂
Páči sa miPáči sa mi
“Cica, nežer!” 😀 Dnes si sa už predsa mala pomaly pôstiť… 😛 (Ešte dobre že nikto nevidel mňa, čo som dneska pošrotila.)
Páči sa miPáči sa mi
Heli, to som si dnes naposledy dala “do nosa”, od zajtra sa postim 😀
Páči sa miPáči sa mi
hi hi hi … calien, ta ty si sa neskutočne trhla …. s lokšou?!? …. kebyže napíšeš že si zošrotila pol 10 kg husi, beriem, ale lokša? 😕 😀 😀
Páči sa miPáči sa mi
Asi všetci dobíjame energiu jedlom dnes 😀
Páči sa miPáči sa mi
husička divoká, letela zvysoka….tá bola včera, to dnes boli iba zbytky, mäsožravci zjedli stehienko a mne ostala lokšička ….ale mám pohár husacej masti, keby bolo najhoršie a chlebík 😛
Páči sa miPáči sa mi
a ja som si upiekol cez víkend chlieb hehe… a dával som si ho s masťou mňam mňam 🙂
robil som to 1. x a bolo to fakt jednoduché, ale finančne sa to neoplatí a trvalo to asi 4h
voláko som mal ale napriek tomu všetkému potrebu to spraviť
možno som bol kedysi pekárom 😀
Páči sa miPáči sa mi