Gaia, dnes som sa dostala do takého divného stavu. Nemôžem povedať, že by som bola „raving fan“ niektorých ľudí, ale napriek tomu ich vidím zmierlivo, ba dokonca mám niektorú ich podobu rada! Akoby som začínala mať rada ľudstvo. Doteraz to bolo celkom naopak – ľudí som fakt nemusela. Čo sa zmenilo?

🙂 Tvoja sebavýchova zabrala.

Len tak, z ničoho nič?

🙂 A ako inak? Postupne si sa posúvala ďalej a ďalej a nakoniec si sa posunula tak ďaleko, že si prepadla cez okraj priepasti. No a teraz si na strane „mám rada ľudstvo“.

😕 Divný pocit. Budem si naň musieť zvyknúť.

🙂 Pestuj si ho! Ešte sa ti natoľko nezafixoval, aby si nemohla spadnúť späť do starého stavu.

To by som už nechcela. 🙂 Vieš, bolo to celkom zábavné, ako som si spomínala na „ksichtov“ z posledných rokov a postupne som si priznávala „no, ešte ho nepovažujem za dobrého človeka, to rozhodne nie, ale aj tak ho mám svojím spôsobom rada“… A ani som nemusela klamať. Proste to tak je. Vidím to zlé, pamätám si to zlé, ale nemá pre mňa význam. Viem o tom zlom, ale momentálne akoby som hodnotila viac to dobré.

🙂 Raz to muselo prísť. Bola to dlhá cesta.

🙂 Niekedy som myslela, že nikam nevedie. Čím viac som sa snažila vnímať ľudí priateľsky, tým ohavnejšie papule natŕčali. Miestami som už fakt nevládala… A dnes ma celkom zaskočilo, že už to vnímam inak!

🙂 Práve sa ti podarilo odstrániť tú nevraživosť, čo ti hovoril Gabriel. Toto je vedľajší účinok. Keď už nepotrebuješ udržiavať tie škaredé stránky sveta, môžeš začať vnímať tie pekné a príjemné. Ale máš pravdu; nezabúdaj. Pamätaj si, čo sa stalo, aby si sa podobným situáciám v budúcnosti vyhla.

No, viem sa im vyhnúť u ľudí, u ktorých som ich zažila. Ale asi nedokážem odhadnúť u nových ľudí, kto sa ako zachová, a veľmi sa mi nechce behať po svete a báť sa, kedy ma kto podtrhne. To radšej nech podtrhne a ja si to s ním potom vybavím. 🙂 Obnovím rovnováhu… alebo sa pomstím? 😀

🙂 Podľa toho, čo budeš chcieť urobiť.

Neviem… Asi si len budem striehnuť hranice svojho „teritória“, svojho života. Do toho fakt nedovolím nikomu kafrať. A ten zvyšok… nemusím udrieť za každú cenu. Väčšina ľudstva mi za to asi ani nestojí.

🙂 Dalo sa to povedať aj pozitívnejšie, no ale aj takto je to dobre. Gabriel vraví, že už nikdy neudrieš späť.

Tým by som si nebola taká istá… V svojom mene asi nie, ale keby niekto ublížil napríklad mojej mame…

🙂 Napravilo by to to ublíženie?

Asi nie. Nemyslím, že by bolo dôležité, či to niečo napraví alebo nie… Niekedy je dôležité vytvoriť okolo seba zdanie „normálneho“ sveta, kde sprosté ťahy neprejdú.

🙂 Ale potom je to v poriadku. Potom je to hranica medzi tvojím a cudzím svetom, ktorú treba za každú cenu udržať, ak má mať tvoj svet ešte nejakú hodnotu. Život je život len za určitých podmienok – a ak sa tie narušia, tak potom nejde o sebapresadzovanie alebo ubližovanie, ale o sebaobranu.

Ja s týmito slovíčkami nie som zadobre. Pripomína mi to právny systém, ktorý chráni dravcov pred chudákmi. Nielenže ten chudák sám od seba nikomu neubližuje, ale keď ho niekto vytočí natoľko, že by aj ublížil, tak mu to právny systém nedovolí. Neviem; niekedy si myslím, že keby sme každý behali s nožom za pásom, každému pekne na očiach, bola by spústa ľudí hneď zmierlivejších.

🙂 Je to váš systém. Sami ste si ho nastolili.

Už dávno som rozmýšľala, prečo je taký. Prečo nechráni, ale len potláča a trestá.

A bola by si rada, keby chránil tak, že niekto usúdi, kto je alebo nie je škodná, a potom ho niekam zavrie? Len tak?

No práveže nie! To je ten bod, ktorý neviem rozlúsknuť.

Problémom každého systému je vždy jeho najslabší článok – človek. Kým ľuďmi zmietajú pudy a vášne, potrebuješ systém, aby ťa pred nimi chránil, ale súčasne ho nemôžu spravovať ľudia, pretože mnohými zmietajú pudy a vášne. A tak je systém bezzubý a môže urobiť len jedno – prenasledovať. Pretože tak vytvára pre ľudí priestor posúdiť nejaký skutok, zaujať k nemu viac-menej zhodné stanovisko a podľa tohto stanoviska naložiť s vinníkom. Problém je v tom, že sa skutok musí najprv stať. Preto to nefunguje.

Spomínam si, ako ma vytočilo, keď ma sused otĺkal a policajti mi povedali, že s tým nemôžu nič urobiť, kým mi neublíži – a že či nemám v rodine niekoho, kto by ho zmlátil… Myslím, že vtedy som definitívne hodila celé ľudstvo cez palubu. Znesiem veľa – ale cynizmus neznesiem. A keď je cynizmus naprogramovaný v systéme, keď sa musím stať rovnakou alebo väčšou sviňou ako môj protivník, vtedy systém nemá zmysel. Odvtedy už len cítim nutkanie odísť ďaleko od ľudí, niekam do lesov, kde by okolo mňa bola len divá zver a nič iné. Lenže to by som sa musela vzdať tečúcej vody a elektriky a počítača… a to mi nevonia. 😦

🙂 Si, aká si. Vyrastala si v meste, nie na vidieku. Nevieš sa o seba postarať. Naučila by si sa to, ale stále by si mala pocit, že si k tomu bola donútená. Tým, že ovcu prefarbíš nahnedo, nebude z nej medveď… a to ani nie je cieľom.

Tak ale potom čo je cieľom?

Každý má nejaké svoje prirodzené prostredie. Cieľom je žiť v ňom v spokojnosti.

No ale potom beznádejne zlyhávam! 😦

🙂 Ty si taká prísna… Keby si zlyhávala, bola by si stále obeťou. Cítila by si strach. Cítila by si sa znevýhodnená. A teraz mi povedz, kedy si sa naposledy cítila znevýhodnená…

😀 Nikdy. Aspoň si nepamätám. Keď som niečo chcela, išla som si za tým. Ak som dostala po ňufáku, skúsila som z inej strany a keď to vôbec nijako nešlo, strašne som sa naštvala, hodila sa o zem, potom som sa ukľudnila, vstala som a išla ďalej… 😛 Tieto veci ma nikdy nijako nepoznačili!

A to znamená, že sa ti darí okolo seba vytvárať tú potrebnú bublinu „normálnosti“. Že si vieš stanoviť hranice svojho sveta, vieš si ich ostriehnuť a vieš si svoj svet urobiť taký, ako ho potrebuješ mať. Svet „tam vonku“ ťa možno rozčuľuje, ale nijako nepodkopáva tvoj pocit sebahodnoty alebo spokojnosti.

Ale kamarát strašne vypení, keď ho nejaký SUVák alebo bavorák predbehne alebo vytlačí z cesty!

🙂 To preto, že dokázal urobiť všetko to, čo ty, len si nedokázal stanoviť hranice „svojho“ sveta. Že za „svoj“ považuje aj ten svet tam vonku – a na ten má mizivý vplyv.

Gaia, podarí sa mi udržať hranicu svojho sveta?

🙂 To je len na tebe. Nie je to vec sily vonkajšej, ale sily vnútornej. Ja by som sa o teba nebála. Keď nedokážeš pohnúť situáciou, ešte zakaždým si dokázala preskupiť svoje vnímanie, takže by ťa nemali veci príliš zasiahnuť. My dokonca vieme, že to robíš plánovo – že pri každej novej veci začínaš preskupovať svoje vnímanie tak, aby ti nedokázala ublížiť. Pripravuješ sa na zlyhanie, ale pritom očakávaš dobré. Ešte nevieme, ako to robíš – ale už dávno vieme, prečo…

🙂 Keby som vás nemala tak rada, roznosím vás v zuboch. Teda, ak by som tie zuby mala kam zatnúť, čo by u vás bol dosť problém. Takže asi si budem musieť zvyknúť, že vás mám príliš rada, než aby som vás roznosila v zuboch.

🙂 A znova si to urobila…

Čo? 😯

🙂 Preskupila si svoje vnímanie.

Ale veď to je len logický dôsledok poznania situácie.

🙂 Pre teba. Obávam sa, že veľa takých „logických“ ľudí okolo seba nenájdeš.

No, nenájdem, ale nechápem, prečo… Mnohí z nich sú chytrejší ako ja a napriek tomu toho nie sú schopní!

🙂 To je to, čo som ti povedala – ešte nevieme, ako to robíš, ale robíš to od samého začiatku. My sme ťa potrestali hmotou. A zdá sa, že ty si sa v hmote niečo podstatné naučila.

😀 Dám si to patentovať… Vlastne… čo si to mám dať patentovať? 😕

😆 No veď práve… Ešte to skúmame.

Len dúfam, že to neznamená, že ma budete naďalej vytáčať. Dnes som zistila, že už môžem ľudí, a chcem si to vychutnávať! 😀

🙂 Neboj sa… Už som ti vravela, že to skončilo. Už len buď.  Nepotrebuješ nič meniť, o nič sa snažiť… už len buď.

😛 Som.