Carlos Castaneda hovorí Armandovi Torresovi:
“Keď Herman Cortes dorazil do Mexika, dal rozkaz spáliť svoje lode. To bol magický počin, ktorý mu zabezpečil víťazstvo. Preňho znamenal, že musel zvíťaziť alebo skapať; inú možnosť nemal. Mali by sme mať na pamäti, že hociktorý skutok môže byť náš posledný.”
Smrť v úlohe poradcu alebo “spolujazdca” na zadnom sedadle je v toltéckom učení všadeprítomná. Kým si ju neuvedomujeme, kým sa správame, akoby sme mali žiť večne, môžeme si dovoliť odkladať niektoré veci na neskôr: “s týmto problémom sa nebudem dnes zapodievať; až zajtra alebo keď bude lepší čas”. Ale viete čo? Jediný čas, kedy sa s niečím môžeme zapodievať, je tu a teraz… Ak odsúvame riešenie bolestivých vecí na neskôr, dejú sa nám dve veci: 1. bolestivosť situácie sa neotupuje, ale naopak narastá, 2. môžeme premeškať okamih, kedy sa vec dá ešte vyriešiť – a potom si ju už berieme ako “karmu” do budúceho života… 😦
Toltécki bosoráci však nemajú “budúci život”, v ktorom by si mohli niečo doriešovať. Ich cieľom je oprostiť sa od všetkého dnes, tu a teraz, a v bode, kedy budú mať dostatok energie, zmeniť sa z ľudskej bytosti (=na hmotu naviazanej energie) na niečo nové – na energiu neviazanú na hmotu… na čisté vedomie. Toto vedomie si zanecháva známky individuality, teda nesplynie s Univerzálnym Vedomím, ale nepotrebuje telo, aby mohlo ďalej existovať a poznávať.
Preto sa toltécki bojovníci učia orientovať podľa vlastnej smrti. V okamihu smrti totiž nefunguje nič z toho, čo fungovalo počas celého nášho života: všetky tie dohody, roly a masky, postoje, presvedčenia a predstavy sú s definitívnou platnosťou vysadené a zostáva len krehké ľudské “ja” – naše vnútorné dieťa v jeho čistej podobe, prirodzené ego nášho umelého ega, nášho sebaobrazu.
Ja som mala to “šťastie”, že odkedy sa pamätám, sedela mi smrť na sedadle spolujazdca a pripomínala mi, ako málo vo Veľkom Pláne Života znamenám. Napriek tomu som sa desaťročia naháňala za vlastným sebaobrazom a za svojou pravdou – až kým smrť neudrela znova a oveľa otvorenejšie. Keď mi dávali tri mesiace života, nevedela som, čo robiť – na nejaké “užívanie si” to bolo prikrátko a na “balenie kufrov” pridlho… Tak som sa naučila žiť každý deň ako jeden samostatný život, s narodením ráno a malou smrťou večer. Keď je váš časový horizont najbližších 24 hodín, prestáva byť váš sebaobraz zaujímavý. Celá vaša pozornosť sa v okamihu presunie z vášho vnútra navonok, na veci okolo vás, pretože ich práve vidíte možno naposledy… Keď v jednom bode musíte hodiť cez palubu všetky plány, ktoré sú dlhšie ako jeden týždeň, veci ako postoje, názory a predstavy strácajú na dôležitosti. Načo by človek hlásal svoju pravdu, ktorá už o týždeň nemusí byť pravdivá?!
Pamätám si na to obdobie. Predstavuje ho u mňa obraz kozmonauta v skafandri, ktorý opravoval kozmickú loď a nejakým nedopatrením sa odtrhol. Teraz sa vznáša vo vzduchoprázdne, nemá sa čoho zachytiť a pomaly mu dochádza kyslík… Padala som do hĺbky vesmíru a už mi zostali len oči na pozeranie.
Odvtedy som sa naučila vyvolať si ten stav aj umelo – pocit ničoty, márnosti a ľahostajnej hĺbky, kde je aj tak všetko jedno. 🙂 Znie to horšie, než to je… Práve ste sa totiž vzdali svojej obvyklej ľudskej existencie a spolu s ňou ste aspoň na okamih odložili nánosy Parazita. Ak ten okamih využijete a vykročíte na cestu bojovníka, teda miesto “byť obľúbený” si stanovíte za cieľ “poznať”, otvorí sa vám celkom nový svet. Len čo sa na seba prestanete pozerať cez oči tých druhých, uvidíte v sebe tú úžasnú bytosť, ktorou každý z nás je – magickú, schopnú, otvorenú a nezáludnú.
Vraciame sa do stavu nášho pôvodného vnútorného dieťaťa.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor