O zízaní do tieňov som už písala.
V ďalšej Castanedovej knihe som sa znova stretla so zízaním do tieňov pri ne-robení (dostaneme sa k tomu neskôr). Castaneda tam popisuje svoj zážitok s donom Juanom zo sonorskej púšte (ono je to skôr planina ako púšť, ale nazývajú to púšť). Boli na výšľape a don Juan ho učil o ne-robení. Nnáhle poznamenal, že Castanedu sleduje nejaký tieň. Castaneda sa prekvapil, ale don Juan povedal, že Castanedovo telo to už dávno vie – keď mu to oznámil, mykla sa mu pravá ruka a to značí, že jeho telo vedelo, že “tieň” je vpravo. Išlo o tieň spojenca.
Castaneda sa pýtal, prečo ho don Juan nazýva “tieňom”, keď je to niečo celkom iné ako tieň balvanu. Don Juan odpovedal, že tieň kameňa i spojenec majú tie isté silové vlákna a preto sú “tiene”.
Potom ho vzal don Juan zízať na podlhovastý balvan pred nimi:
“Pozri na tieň toho balvanu. Tieň je balvanom a súčasne ním nie je. Pozorovať balvan, aby si sa dozvedel, čo taký balvan je, je robenie. Pozorovať jeho tieň je ne-robenie.”
“Tiene sú ako dvere, dvere ne-robenia. Rozhľadený človek vie napríklad odhaliť najtajnejšie pocity ľudí pozorovaním ich tieňa.”
“Môžeš v nich vidieť pohyb, môžeš v nich vidieť línie sveta alebo môžeš cítiť pocity, čo z nich vychádzajú.”
“Ale ako môžu z tieňov vychádzať pocity, don Juan?”
“Veriť, že tiene sú len tiene, je robenie. … Pozri na to tak: vo všetkom na svete je oveľa viac, takže aj v tieni musí byť oveľa viac. Koniec-koncov, tieň z nich robí len naše robenie.”
Tu sa asi musím aspoň krátko zastaviť pri robení a ne-robení. Robením nazýva don Juan náš obvyklý, tonalový prístup k veciam. Ne-robením nazýva neobvyklý, nagualový prístup k veciam, ktorý nám umožňuje odhaliť ich skryté stránky.
Castaneda si mal potom sadnúť. Don Juan pred neho postavil dva kopce a on mal sledovať ich tiene. Pritom mal trochu škúliť, ako keď sa hľadajú silové miesta v teréne, ale pri hľadaní silových miest bolo treba pozerať nez zaostrenia pohľadu, kým pri zíznaí do tieňov bolo treba škúliť a napriek tomu si udržať ostrý obraz. Castanedovou úlohou bolo škúlením prekryť tieň jedného kopca druhým. Don Juan tvrdil, že týmto spôsobom človek dokáže z tieňa vycítiť pocity.
Pri kopcoch to Castanedovi moc nešlo a tak don Juan urobil náhradné riešenie: postavil jeden kameň na druhý. Po chvíľke Castaneda prestal vnímať, že sa pozerá na kameň. Videl ostro každý detail a cez tie detaily mal pocit, že sa dostáva do iného sveta. Bol to len okamžitý pocit, pretože v tom okamihu sa don Juan postavil medzi slnko a kameň a tým tieň celkom zrušil. Povedal, že to bolo treba urobiť, pretože sa Castaneda začal do kameňa a detailov príliš vnárať. Castaneda:
Zmenšením sveta som ho zväčšil.
Naráža tým na to, že keď sa koncentroval len na maličký výsek reality, podarilo sa mu doňho vnoriť, akoby to bol celý veľký svet.
S týmto mám osobnú skúsenosť zo státia žam žungu. Obvykle ho stojím so zatvorenými očami, je mi to tak prirodzenejšie, hoci majster Lam odporúča stáť ho s pootvorenými očami. Niekedy sa mi však po istom čase oči otvoria samy. A niečo som spozorovala: Som silno krátkozraká, ale pri tomto státí s pootvorenými očami sa mi oči okamžite automaticky sklížia do škúlenia a odrazu sa mi veci tak na 2 metre predo mnou celkom zaostria – bez okuliarov! Záclona sa priblíži, akoby som ju mala 5 cm od nosa, a vidím na nej každé očko, každé vlákno… To je to, čomu Castaneda hovorí “zmenšením sveta som ho zväčšil”.
A samozrejme – ako aj inak 😕 – sa do toho detailu celkom vnorím… 😦
Cítila som, že toto je mimoriadny stav, ale nevedela som, kde v ňom robím chybu. Tak teraz už viem a viem, čo budem skúšať nabudúce – vnímať detaily a súčasne sa do nich nezahlbovať! Stále si držať veľký obraz!
Don Juan povedal, že tým takmer premenil ne-robenie na robenie, pretože vnárať sa do detailov je prirodzená reakcia každého človeka. Nakoniec sa ešte vrátil k tieňom:
“Počas dňa sú tieňe bránou k ne-robeniu, ale v noci, kde tak-či-tak len málo platí robenie, všetko je tieň – aj spojenci.”
A preto naše najhoršie nočné mory prichádzajú za tmy – pretože naša obvyklá interpretácia sveta v tme začína zlyhávať a my dostávame záblesky niečoho, čo tam je a my si to nevieme vysvetliť – a reagujeme strachom! Pritom toto “niečo” tu je stále a cez deň nás nedesí, pretože máme dostatok svetla na to, aby sme udržali našu tonalovú interpretáciu funkčnú.
Cvičenie na vnímanie reality za realitou
No a po dokončení článku som na Nininom blogu našla obrázky, ktoré nám pomôžu natrénovať si to “škúlenie” 🙂 . Berte to ako tréning pozornosti nagualu – kliknite na obrázok, aby sa vám zväčšil, zízajte naň a potom začnite škúliť tak dlho, kým z neho nevytiahnete “hĺbku”. A potom cezeň prejdite myšou a sledujte, čo sa stane… :-):
Tak tomuto sa hovorí po bosorácky vidieť. A keď si to natrénujete za počítačom, tak bežte von a skúste v prírode zízať presne týmto spôsobom!













Povedz svoj názor