Bosorácky stalking (alebo stalkovanie, ako tomu hovorím “po slovensky” 🙂 ja) je metóda, ktorou si zvyšujeme osobnú silu. Toto je spoločné pre všetky tri toltécke vetvy: ruizovcov, maresovcov i Castanedu. To, v čom sa odlišujú, prichádza až potom – na čo túto osobnú silu využijeme.
Dobre. Ja som “castanedovec”. Donedávna som si myslela, že aj maresovec, ale potom som mala pri jednom z článkov diskusiu s maresovskou “stopárkou” Janou73 a ona mala natoľko odlišné vnímanie Maresa, že som si šla “čeknúť” na web, ako to vlastne je. A bola som nepríjemne prekvapená: za tie 3-4 roky sa z Maresa stal newageista… Ešte šťastie, že tie knihy, čo som si kedysi od neho kúpila, písal v svojom “bosoráckom” období. Jedno viem – nové si už kupovať nebudem. 🙂
Aby ste chápali, o čo mi ide: ruizovci (a teraz zjavne už aj maresovci) používajú svoju čerstvo získanú osobnú silu na to, aby dokázali lepšie prežiť v rámci spoločnosti. Aby mali väčšiu kontrolu nad svojím životom. Tým stalkujú prevažne na vlne emocionálnej energie. Castaneda ide o krok ďalej a integruje do toho aj mentálnu a vôľovú energiu – trénuje nás mať kontrolu aj nad svojím mentálnym vnímaním a svojou smrťou. Takže ja zostávam naďalej castanedovec a pre citlivejšie nátury budú možno moje názory tak trochu morbídne; neviem. 🙂 (A hlavne neviem, čo presne “morbídny” znamená. 😆 )
No a teraz to stalkovanie…
Kým spracujem Castanedu, bude to ešte hodne dlho trvať, ale u Bernadette Vigilovej (Mastery of Awareness) som našla celkom schodný a hlavne kompletný popis stalkovania. Trochu ma na ňom ruší zasa ten nádych New Age, ale to už je môj problém; väčšina “nebojovníkov” s tým vie dosť dobre žiť. A stalkovať sa podľa toho dá v každom prípade. 🙂
Tentokrát už prechádzame k praktickému stalkingu, teda “ako na to”. Tento článok poslúži ako stručné zhrnutie a nastavenie na stalkovanie, cvičenia prídu čoskoro, ale postupne (a to po dlhú dobu). Najprv to zhrnutie:
To, čomu ja hovorím bosorácky stalking, inde možno nájdete preložené ako “stopovanie”. Ja slovo “stopár” nepoužívam, pretože má významy, ktoré “stalker” zatiaľ v slovenčine nemá. Zatiaľ sa u nás používa v psychiatrii a kriminalistike, ako som sa dozvedela z webu 🙂 :
Kriminológia a psychiatria definujú stalking (stopovanie) ako dlhodobé prenasledovanie a obťažovanie inej osoby, čím sa znižuje kvalita života tejto osoby a ohrozuje jej bezpečnosť. … Stalker, teda prenasledovateľ, svoju obeť neustále kontaktuje, kontroluje a snaží sa nad ňou uplatniť svoju moc.
A pretože bosorácky stalking je presne o tomto istom – o prenasledovaní, ustavičnom kontaktovaní a ovládaní, rozhodla som sa, že si vystačím s amerikanizmom. Len v prípade bosoráckeho stalkingu nie je obeťou iná osoba, ale naše falošné identifikácie, mylné presvedčenia a posunuté sebavidenie.
Stručne o tom, čo už vieme
Keď prichádzame na svet, sme obyčajní ľudia. Nemáme ani tušenia, do čoho vstupujeme… Ak to berieme pekne od podlahy, tak si potrebujeme zvyknúť na predstavu, že niekde tu na našom svete behá neviditeľný Predátor (“letec”), ktorý sa živí našimi silnými emóciami. Čím silnejšie, tým lepšie. A pretože negatívne emócie sa produkujú ľahšie ako tie pozitívne, tak sa stará o to, aby sme sa sústavne máchali v negativite.
Aby nás v tej negativite udržal, nainštaloval do nás “cudziu myseľ“, Parazita. Inštaluje ho cez tzv. dohody: spoločenské, rodinné a kultúrne normy a očakávania, na ktoré sa potom celý život nastavujeme, ak zostávame obyčajným človekom. V priebehu života sa učíme orientovať podľa ľudí okolo nás a nakoniec žijeme nie svoj vlastný život, ale život, aký očakávame že od nás očakávajú oni… Nosíme svoje masky, zoskupujeme sa podľa nich a posudzujeme a odsudzujeme každého, kto do nášho zoskupenia nepatrí (linka začne byť funkčná až 24.7.).
Ako bosoráci sa rozhodujeme vystúpiť z tohto začarovaného kruhu “obyčajných ľudí” a začíname v sebe hľadať nie tú umelú “nadstavbu”, ale našu skutočnú podstatu. Procesu tohto hľadania hovoríme stalking.
Volíme si naguala
Transformácia začína stalkingom a ten začína celkom novým pohľadom na život. V toltéckom učení, keď sa chceme vydať po bosoráckej (šamanskej) toltéckej ceste, tak si ako prvý krok nájdeme naguala. Nuž, možno to bolo jednoduché v starých časoch, ale dnes je problém nájsť skutočného naguala. Je to tým, že naša spoločnosť velebí ego a tí, o ktorých sa dozvedáme, sú málokedy tí, čo nám skutočne dokážu aj pomôcť – skutočný nagual totiž nepotrebuje vyhľadávať svetlá reflektorov a preto sa o ňom málokedy dozvedáme.
Okrem toho má nagual ešte jedno špecifikum: ja tak hovorím výlučne ľuďom s istou štruktúrou energetickej obálky. Tento fakt uznávajú aj ruizovci a maresovci. Teda nemyslím tým hocikoho, kto si zozbiera okolo seba skupinu 15 ľudí (teda nie “vodca partie”), ale bytosť s dvojitou žiarivosťou špecifického tvaru (trojitý a štvoritý svetelný kokón). Takáto bytosť má veľa svojej vlastnej energie a svojou prítomnosťou je schopná posilniť energiu svojich spoločníkov do tej miery, že začínajú vidieť svet inými očami. A tu zas nemyslím na to, že inak vnímajú seba vo vzťahu k svetu, hoci to do toho tiež patrí, ale vidia celkom iný svet a je jedno, v akom vzťahu k nemu sú. No a tieto trojité a štvorité bytosti, žiaľ, nerastú na stromoch. Ak zrovna nevidíme nergiu, rozpoznáme ich podľa jedného spoľahlivého ukazovateľa: nachádzajú sa v svojom vnútornom bode tichej neotrasiteľnosti.
Ak teda nemáme poruke naguala, najvyššiu spirituálnu bytosť na toltéckej ceste, tak nám môžu poslúžiť knihy… alebo aj nie. Záleží na tom, či si vyberieme toho správneho autora. Moju lásku k inckým “trom energiám” (emocionálna/munay, vôľová/llankay a mentálna/yachay) už medzičasom poznáte. Väčšina ľudí má jeden preferovaný kanál, na ktorom spracováva informácie. Ak si vyberiete vetvu okolo Miguela Ruiza (v tom aj Bernadette Vigilovú alebo Suzan Greggovú), budete sa zaoberať hlavne tým, že budete liečiť svoju emocionalitu. Ruizovci sú vetva “munay”. Ak sa pustíte čítať Théuna Maresa, dostanete sa k svetonázorovej stránke toltéckeho učenia, k toltéckej filozofii, pretože Mares zastupuje mentálnu vetvu toltéckeho učenia, yachay. (To som písala 7. júla. Nové zistenie: pre mňa je Mares ako osoba ešte stále yachay, ale jeho učenie je dnes už munay.) No a ak siahnete po Carlosovi Castanedovi, dostanete sa do kontaktu s najtemnejšou stránkou toltéckeho učenia, s mágiou a s pokusom zrušiť hranicu smrti. Castaneda predstavuje vôľovú vetvu toltéckeho učenia – dosahovanie, llankay.
Takže ak idete toltéckou cestou, voľte múdro a v súlade s vašou vlastnou prevládajúcou energiou. Bude sa vám pracovať ľahšie – ale berte do úvahy aj obmedzenia, ktoré vaša voľba bude pre vás znamenať. Ak chcete liečiť iných ľudí, ruizovská vetva vám pomôže najviac. Ak hľadáte alternatívny svetonázor, maresovská vetva vás podrží. Ak ste sa rozhodli nezomrieť 🙂 , potrebujete Castanedu.
Toltécky učeň si hovorí “bojovník”
Takže to by sme mali za sebou. Vybrali sme si svojho učiteľa, naguala. Najbližším krokom je stať sa “učňom”. Toltékovia tomu hovoria bojovník. Bojovník nie preto, že by sme s niekým zápasili a niekomu robili zle – my bojujeme s naším vlastným skresleným vnímaním, s našimi predsudkami a dohodami, ktorým sme uverili a ktoré nie sú založené na realite. (Ale tým potom robíme parádne zle. Rozkladáme ich.)
Stať sa bojovníkom je naše rozhodnutie, že ideme rásť a že vytrváme na svojej ceste aj vtedy, keď narazíme na ťažkosti, keď budeme mať problém pozrieť sa do nášho vnútra a akceptovať sa. Vigilová:
V minulosti sa ľudia stávali učňami naguala, ale len malá skupinka vyvolených mávala túto výsadu. Dnes sen bojovníka existuje v inej forme. Miesto toho, aby sme sa stali učňom naguala, stávame sa učňami seba samých pri vedení, ktoré získavame z učenia nagualov z kníh.
Počas tohto toltéckeho “učňovania” prechádza bojovník dvoma úrovňami. Prvá úroveň toltéckych bojovníkov je družina Jaguára. (Vigilová používa “Knight”, čo značí “rytier”, ale pochybujem, že by Toltékovia boli mali rytierov… U nás v predrytierskych časoch mali kniežatá svoje družiny. Tak som si od nich požičala slovo “družina” a člen družiny je zas “družinník”.)
Druhá úroveň je družina Orla.
Absolvovanie týchto dvoch úrovní je vlastne otváranie dverí nášho srdca.
Jaguár: “Už nie som k dispozícii.”
Toltékovia volali túto prvú úroveň učenia Družinník Jaguára pre dôležitosť, akú v ich živote a vnímaní hral jaguár a jeho štýl. Jaguár je majster-sliedič, ktorý žije a loví na zemi. Jaguára vnímali ako ostražitého, mĺkveho a úplne pohrúženého do daného okamihu. Takže na prvej úrovni učenia sa Toltékovia identifikovali s majstrom-sliedičom jaguárom a vizualizovali sa ako on, aby sa sami stali majstrovskými sliedičmi na stope seba samotných.
V Sne Planéty je stalking silné slovo. Toltécke vnímanie stalkingu nie je o stalkovaní iných ľudí. Je to o stalkovaní seba samého. Toltécky bojovník sliedi a ňúra vo vlastnom vnútri. Loví všetko, čo ako ľudská bytosť na tejto planéte prežíva: vzorce, ako žije, ako klebetí o iných, ako posudzuje a odsudzuje iných, ako koná a čo cíti. Nerieši, či sú veci dobré alebo zlé, pozitívne alebo negatívne. Neposudzuje seba ako zlého len preto, že klebetí. Späť si vyťahuje energiu, ktorú stratil v minulých výmenách, spája sa so svojou pravdou a hojí svoje rany.
Ako družinník Jaguára nahliadate do svojho srdca a vidíte, kde je v ňom smútok, hnev a nespokojnosť. Otvárate dvere, ktoré tieto rany zatvorili. Ako u umnohých ľudí, aj u vás môžu byť tieto dvere zapečatené pekne maľovanými zámkami, ktoré hovoria, že už ste sa s týmito pocitmi vysporiadali alebo že kedysi existovali, ale už nie sú dôležité. Potrebujete sa cítiť dostatočne bezpečne, aby ste sa mohli pozrieť na tie časti seba, ktoré sú zablokované za týmito dverami, aby ste ich mohli vyhojiť a stať sa kompletným človekom.
Jaguár hojí svoje rany tým, že ich s láskou vylizuje. Keď skúmate svoje vnútro, otvárate svoje rany s trpezlivosťou a láskou. Prijímate smútok a poranenia svojho srdca bez obviňovania. Hojenie nie je o obviňovaní iných alebo seba samého. Ukazovať na niekoho prstom a viniť nijako nezmení situáciu, ani nás neurobí šťastnými. Nezmení vzorce správania ani nevyhojí rany, čo ich spôsobujú. … Hojenie je akceptovanie plnej zodpovednosti za váš život. Je to o tom, že niečo s našimi vzorcami správania a nevyhojenými ranami urobíme.
Stalkovanie je konanie. Pomáha nám prebrať zodpovednosť za energiu, ktorú vysielame smerom k iným ľuďom. Pozeráme na dohody, ktoré nám dal Sen Planéty, a vyčistíme svoje rany a zmeníme vzorce správania.
Asi pred rokom som čítala nejakú nemeckú knižku k psychoterapii a svojpomoci. Volala sa “Ich stehe nicht mehr zur Verfügung”, teda “už nie som k dispozícii”. Z knihy už neviem nič, ale názov som si zapamätala, pretože mi pomáha robiť väčšinu ťažkých rozhodnutí. Keď bola situácia bolestivá a nevedela som s ňou pohnúť, povedala som si “už nie som k dispozícii pre tento typ situácie” – a potom som sa presne tak aj zariadila. Kedykoľvek som začala upadať do starého vzorca správania, vždy som si povedala “a nie”. Ticho, mierne, ale nezvratne. “Nie, už nie som k dispozícii. Do tohto fekálu dvakrát po sebe nestúpim.” Bez posudzovania alebo zaujímania stanoviska; jednoducho “nie”. Pomáha to. 🙂
Ako si vyhojujeme naše rany a zbavujeme sa smútku, vraciame si stratenú energiu, ktorú sme spotrebovali v situáciách s inými ľuďmi a ktorá za nami pláva niekde pozdĺž línie nášho života. Tým si posilňujeme silu vôle, učíme sa prerušovať zabehané vzorce správania a zisťujeme, že to, čo v živote máme, je priamym výsledkom našej vlastnej voľby. Keď sa dostaneme do problémov, už nereagujeme tak extrémne a emocionálne. Miesto toho sme schopní zmeniť uhol pohľadu a nechať problém prehrmieť bez toho, aby na nás zanechal viditeľnejší následok. Máme dostatočný odstup na to, aby nás problémy neoberali o šťastie. Začíname sa cítiť spokojní a vyvážení a žijeme život tak intenzívne, ako len dokážeme.
Toto som zažila nedávno. Mali sme rozbehnutý ťažký projekt, ktorý nás stál posledný nerv. Už som bola v stave, že by som bola na tých ľudí najradšej naziapala… Boli sme uprostred lesa na sústredení. Ráno som si vyšla na prechádzku. Slnko svietilo v riedkom lese pomedzi stromy na zelenú trávu, vzduch bol ostrý a žiarivý, vtáky štebotali… Vedome a cielene som nasávala do seba krásu každého okamihu, pokoj a vyváženosť a nadčasovú stabilitu. Každú sekundu som sa snažila precítiť tak silno, ako to len išlo. Hovorila som si, že tankujem energiu do vyčerpávajúceho dňa… a stres sa odrazu vytratil. V tom okamihu bol len les, slnko, vánok a ja a nijaké starosti na svete neboli dostatočne strašné, aby mi ten okamih dokázali pokaziť!
Kým sa nachádzame na úrovni Jaguára, ešte stále zvádzame boj s Parazitom a svojimi vlastnými ranami z minulosti. Keď dosiahneme bod, v ktorom sa väčšinu času cítime šťastní a spokojní, vtedy sme sa stali jaguárom. Zvládli sme jeho lekcie a vstupujeme do druhej fázy – stávame sa družinníkom Orla.
Orol: “Beriem na vedomie.”
Toltékovia považovali orla za úžasného učiteľa. Keď sa staneme družinníkom Orla, naša pozornosť sa presunie z pohybovania sa po Zemi na lietanie po Nebi. Kým jaguár nás učí sile koncentrácie, orol nás učí sile širokého pohľadu. Jaguár sa sústreďuje na svoju korisť. Orol vníma v každom okamihu dve reality – svoj lov i prostredie, v ktorom ten lov prebieha.
Najprv som myslela, že to je povedané obrazne. Až do nedávna. Anjeli na mne skúšali aktivovať videnie energie. Od “dona Juana” som dostala špeciálny mimotelový cvik na premenu z hmoty na energiu. Po jednom takomto cvičení ma Gabriel donútil pozerať sa mu dlhšie do očí – a ja som sa rozplynula… Po zobudení som ešte asi hodinu mala dvojité vnímanie: jednak som bola v svojom tele a jedla som, umývala som sa a obliekala som sa a išla som do obchodu a podobne, ale súčasne som sama seba videla zhora – ako jem, ako sa obliekam a ako idem po ceste… V tomto bode to prestalo, ale pocit to bol úplne úžasný! Moje pocity išli z fyzického tela a pohľad išiel zhora. Videla som všetko okolo seba i za sebou v plnom kruhu a z fyzického tela som videla ešte i zem pod nohami. 🙂
Keď sa staneme družinníkom Orla, nepozeráme na život už len z jedného uhla pohľadu. Vytvoríme si nesmierne množstvo vedomia vrátane vedomia, že sme vyvážení. Naša ľudská stránka je ešte stále spojená so Zemou a plne prežíva život v každom jeho okamihu. Na druhej strane sa však naše vedomie rozširuje a stúpa k Bohu/Zdroju. Naša duša sa mení na Orla. Dostávame sa do kontaktu so Zdrojom a vieme, aký pocit to je, aj keď ho možno ešte nedokážeme udržať po dlhší čas. Takisto máme dostatok vedomia na to, aby sme v každom okamihu cítili spokojnosť.
Takže ako družinník Orla žijeme súčasne sen Zeme a sen Neba.
Ako družinníci Orla prežívame ten lúč svetla, ktorému sa hovorí voľnosť. Z voľnosti prýšti spokojnosť, šťastie a radosť. Sme hravejší. Ešte to neznamená, že by sme nepociťovali nikdy smútok, vinu či hanbu, ale pretože máme oveľa viac vedomia (=osobnej sily), dokážeme sa od nich rýchlejšie odpútať. Neovládajú nás; už nie sme Obeťou. Náš Parazit už nemá šancu bahniť si v emóciách sebaľútosťou alebo podpichovaním typu “Prečo práve ja? Prečo sa ku mne takto správajú?” Ako družinník Orla vieme, že tieto emócie cítime, ale nedávame im priestor a nezaujímame k nim postoj. Proste ich cítime a potom ich prestaneme cítiť. 🙂
Nie každý sa stane družinníkom Orla, ale kto sa ním stane, nemá už žiadne obmedzenia v duchovnom rozlete! Keď zvládnete túto úroveň, stanete sa “Nebom na Zemi”. Vigilová hovorí: “Možno sa z vás dokonca stane nagual, najvyššia úroveň na toltéckej ceste – ale to býva hodne zriedkavé.”
Ja túto poslednú vetu celkom nedržím, keďže vnímam naguala ako bytosť s istou štruktúrou obálky. Tú buď máme alebo nie, ale veľa s tým už nenarobíme, pretože táto štruktúra hovorí o kvalite násho vedomia, nie o sile našej energie, ktorú sme si stalkingom uvoľnili. Takže ako Orol sa môžeme stať učiteľom pre iných, ale ak sme neboli od samého začiatku “dvojitá” bytosť, teraz sa ňou pravdepodobne už nestaneme. (Nemôžem si byť celkom istá, pretože nepoznám účinok psychotropných látok na ľudskú obálku. S ním to možno ide; alebo so špeciálnymi cvikmi na stimulovanie epifýzy. Oboje má jeden “maličký” nežiadúci možný efekt, ktorému sa hovorí schizofrénia.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor