Eprakone – ezoterika a spiritualita

Jedna zo základných bosoráckych zručností je neposudzovanie – odosobnenie sa a vyňatie sa zo situácie, na ktorú práve pozeráme. Napriek tomu, že to znie celkom jednoducho, je to súčasne aj jedna z najväčších prekážok, ktoré musíme prekonať. A verte mi – posudzujeme všetci. Pozeráme jedným očkom navonok, na ostatných, na to, čo považujeme za “všeobecne uznávané normy”, a porovnávame seba a iných ľudí s tým, čo vidíme.

U mňa posudzovanie odumrelo akosi automaticky. Vzala som to na vedomie a očakávala som, že keď niekoho upozorním na “posudzovanie”, vypne to ako vypínač a bude!

Prečo posudzujeme?

Lenže ono to nejde tak ľahko… Posudzovanie máme zakódované v samotnej našej podstate. Nech už to nazveme Parazitom, Predátorom alebo sociálno-kultúrnym programovaním (podľa toho, či sme castanedovec, ruizovec alebo psychológ), od detstva sú nám vštepované zásady, ktoré prijmeme za svoje a ku ktorým všetko naokolo prirovnávame. Prirovnávame to, samozrejme, k svojim zásadám a hodnotám. Nikdy nám nepríde na um, že nemusia byť tie jediné – pretože prostredie, v ktorom sa obvykle pohybujeme, ich zdieľa. Keby ich nezdieľalo, mali by sme tie hodnoty, ktoré by zdieľalo prostredie. 🙂

Posudzovaním si vytvárame mapu “bezpečnosti” – ľudia s rovnakými názormi sú pre nás predvídateľní a “bezpeční”, na ľudí s inými názormi si treba dať pozor. Takisto nám to pomáha dostávať od prostredia tú pozornosť a podporu, ktorú potrebujeme – ak sme “ich”, podržia nás; ak sme “iní”, nechajú nás padnúť na zobák, alebo, ak sme veľmi “iní”, s pokojným svedomím nás utopia v lyžičke vody – v mene svojej vlastnej “bezpečnosti” a “čistoty” svojich presvedčení.

Don Juan v Carlosovi Castanedovi:

“Berieš sa príliš vážne. Si v svojej hlave pán veledôležitý. To sa musí zmeniť! Si tak sakramensky dôležitý, že sa cítiš oprávnený rozčuľovať sa nad všetkým. Si tak sakramensky dôležitý, že si môžeš dovoliť vstať a odkráčať, keď niečo nie je po tvojom. Predpokladám, že si myslíš, že to ukazuje na silný charakter. Omyl! Si slabý, si zhýčkaný!”

A tretí dôvod posudzovania je, že nám hovorí, kde sme my v porovnaní s tým druhým. My sme vlastník jediného správneho názoru a ten druhý je vlastník nesprávneho názoru a mal by si ho korigovať, inak ho nebudeme mať radi – ani my, ani ten zvyšok sveta, s ktorým sa identifikujeme…

A tu sme sa dostali k podstate posudzovania – k identifikovaniu sa s niečím externým. A identifikázia so sebou nesie automaticky istú problematickú vec – polarizovanie. Keď sa s niečím identifikujem, súčasne sa oddeľujem oproti niečomu inému. Vzniká ja, my a oni. Hinduisti a moslimovia. Bieli a čierni. Muži a ženy. Dobrí a zlí. Moji a “tí druhí”. A takto si v našom myslení utvrdzujeme dualitný svet, svet dostatku a nedostatku, radosti a bolesti, dobroty a zloby. A všetko toto sú veci mimo nás, “tam vonku” – externé sily, nad ktorými nemáme kontrolu.

Falošná identifikácia

Vychádzajme z toho, že každý ľudský život má svoje opodstatnenie. Nehovorme teraz o úlohe či poslaní, len o opodstatnení. Kedy máme ľudský život? Keď existujeme v ľudskom tele. Keby sme existovali v psom tele, máme psí život. (Hoci niektorí ľudia majú psí život aj v ľudskom tele, ale to už je iná story. 🙂 )

Takže dobre: čo je pre nás podstatné? Naša existencia. Dýchanie, prijímanie a vylučovanie potravy, prijímanie alkoholu a vylučovania iného druhu 🙂 a všetky tie krásy spojené s “byť človekom”.

Pri posudzovaní sme si povedali, že sa prirovnávame k nejakej všeobecne zaužívanej predstave človeka. Vznikajú naše identifikácie:

• “Som šikovný pracovník.”
• “Som manuálne zručný majster.”
• “Som príjemný spoločník.”
• “Som dobrý človek.” Atď.

Pekné a užitočné. Hovorí nám to, nakoľko sme zaradení v ľudskej spoločnosti. Ale čo nám to hovorí o nás?

Vezmime si jednu zo spomínaných identifikácií: “Ja som dobrý človek.”

Nakoľko dôležité je pre nás byť “dobrý človek”? Stalo by sa nám niečo, keby sme neboli “dobrý človek”? Prestali by sme existovať?

Nie, neprestali by sme existovať. A tak “dobrý človek” je len identifikácia sa s niečím externým, nie je to nič tvoriace nás. Iná kultúra by za “dobrého človeka” možno označila toho ľudojeda odvedľa… “Dobrý” je totiž hodnotiace (a posudzovacie) slovo.

Takže naše vyjadrenie sa nám skresalo na “ja som”.

Ale ruku na srdce – sú to dve slová; to si len tak každý nezapamätá! Nevedeli by sme sa zbaviť ešte jedného? Čo tak “ja”?

Na svete existuje kopec ľudí, ktorí nevedia, kto sú. Alebo menia plynule osobnosti. Pritom existujú – prijímajú a vylučujú potravu, dýchajú a všetky tie ostatné príjemnosti. Je teda “ja” pre nás dôležité? Kto je “ja”? Ten, čo som práve teraz? O týždeň sa mi môžu zmeniť niektoré názory, konvertujem k islamu, budem mať iné hodnoty… Potom už nebudem dýchať? Nebudem prijímať a vylučovať potravu?

Budem.

A preto aj “ja”, akokoľvek absurdne to znie, je len identifikácia. To nie som ja, to je môj obraz o mne. Aj keď ten obraz bude iný, ešte vždy budem existovať.

Don Juan v Carlosovi Castanedovi:

“Nemám osobnú históriu. Jedného dňa som zistil, že osobná história pre mňa nebola viac potrebná. … Skutočnosť, či som Yaqui (=Indián) alebo nie, nie je moja osobná história. Len keď to vie niekto iný, stáva sa to mojou osobnou históriou.”

“Ak nemáš osobnú históriu, netreba nič vysvetľovať; nikto nie je nahnevaný alebo rozčarovaný tým, čo robíš. A čo viac, nikto ťa nedokáže priklincovať svojimi vlastnými myšlienkami a predstavami.”

Tak dobre. Identifikácie nabok… čo nám ešte zostalo? “Som.”

Vieme aj toto odstrániť? Vieme existovať bez dýchania? Bez prijímania potravy? Poznám jeden vtip, kde učili koňa hladovať. A už ho to takmer naučili, len tesne predtým im skapal…

Nie; bez “som” sa nezaobídeme. “Som” nie je identifikácia, je to vyjadrenie našej podstaty.

Keď “som”, čo môžem posudzovať?

Keď “som”, kde sú moje hodnoty? Čo je pre mňa dôležité, aby som naďalej zostával v stave “som”?

Dôležité je neprestať byť. Všetko ostatné je druhoradé.

Keď “som” a niekto po mne ziape, potrebujem k tomu ziapaniu zaujať nejaké stanovisko? Načo? Som tak-či-tak a nech si každý myslí, čo chce. Pre mňa je totiž dôležité byť, nie čo si kto o mne myslí. Nech si už myslia čokoľvek – ak to nenarúša moje “som”, nie je to dôležité. “Oni” totiž nie sú dôležití. Ak ich nahradím inými “oni”, budú tí iní “oni” na mne vidieť iné veci. A niekde na svete sa určite nachádza také “oni”, kam bez problémov zapadnem.

Keď mi ide len o “som”, jediné, čo môžem posudzovať, je ohrozenie mojej existencie. To je jediná vec, ktorá sa pre mňa meniť nebude. Takže keď “som”, môžem posudzovať len to jedno – ohrozenie, že by som mohol prestať byť.

Všetko ostatné je balast, “nadstavba” vytvorená predátormi, parazitmi alebo našou výchovou, dosaďte si tam, čo považujete za únosnejšie.

Ako sa prejavuje posudzovanie?

Tak tuto nebolo treba dlho rozmýšľať. Každé posudzovanie sa prejavuje podobne ako ego – v zaujímaní stanoviska k veciam naokolo. A tu ma nutne napadá citát Osha z Mračnej hory:

“Osho, je důležité mít nějaký postoj k životu?”

“Nejlepší způsob jak se minout se životem je zaujmout k němu nějaký postoj. … Jaký postoj k oceánu může mít jedna z jeho vlnek? Jaký postoj k Zemi, Měsíci, ke Slunci a ke hvězdám může zaujímat stéblo trávy? Postoje jsou naše výmysly, naše předsudky a naše vynálezy.”

Takže logika veci hovorí, že ak sa chcem zbaviť posudzovania, potrebujem prestať zaujímať postoj/stanovisko ku všetkému naokolo. To preto, že zaujímaním stanoviska pripisujem dôležitosť tomu, ako ja vidím situáciu, nie samotnej situácii. Moje stanoviská sú len moja interpretácia danej situácie. Často si robím úsudky o motívoch iných ľudí bez toho, aby som im videl do hlavy – ale potom na základe svojich úsudkov (nie ich skutočných motívov) k nim zaujmem postoj – a posudzujem!

Keď posudzujeme, nehovorí z nás naša podstata, naše “som”, ale z nás hovoria všetky tie falošné identifikácie (=”dohody“), ktoré sme na seba v priebehu rokov nabrali. A kým z nás hovoria naše “dohody”, naša podstata sa k slovu nedostane.

Ešte raz: posudzovanie je pre nás prirodzené. Ak sa ho budeme chcieť zbaviť, bude nás to stáť hodne sebadisciplíny. Viem. 😕

Prestať hovoriť

Dnes ráno počas cestovania som premýšľala, ako sa vlastne podarilo mne zbaviť posudzovania. Možno za to môžu anjeli, možno som to zvládla sama. To už teraz naozaj neviem odhadnúť. Ale prišla som na ten postup: 🙂

Ako sa prejavuje, keď posudzujeme? Tým, že niekomu oznámime, ako veci vidíme inak a ako sa človek XY strašne mýli alebo odchyľuje od našej predstavy. Nosná vlna posudzovania, ktorá ho živí a dodáva mu energiu, je teda ľudská komunikácia. Keby sme nikomu nehovorili, ako veci vnímame, prestalo by byť pre nás dôležité, ako veci vnímame – a dôležité by sa stali samotné veci, nie naše vnímanie vecí.

Posudzovanie dokážeme veľmi účinne obmedziť, ak prestaneme hovoriť. Asi pred rokom a pol u mňa nastala taká zvláštna situácia – mávam dni, kedy takmer nekomunikujem. Necítim potrebu niekomu niečo povedať. Dokonca si kolegovci už zvykli na to, že niekedy len gestikulujem, “hovorím rukami”. Ústa otváram až vtedy, keď je to dôležité a neviem sa inak dokotkodákať.

Mňa to naučil život s Alzheimerom. Najprv vás všetko rozčuľuje. Veci nie sú podľa vašich predstáv. Stále musíte poukazovať na to, ako by to malo byť… ale daný človek to nechápe, pretože sa vám duševne čoraz viac vzďaľuje. Pochopíte, že to nerobí naschvál. Proste taký je. Nemá význam o tom hovoriť… jedine sa prispôsobiť a nebrať nič osobne.

Kým som komentovala, čo zažívam (doslova: “ťažkala som si pred inými”), stavalo ma to do pozície “ukrivdeného spravodlivého”. Ľudia ma ľutovali a to ma v tom pocite posilňovalo. Bola som tá spravodlivá a musela som celému svetu vykričať svoj nesúhlas!

Len čo som prestala o veciach hovoriť, nastúpil vnútorný monológ. Spočiatku som soptila vnútorne. Ale keďže som nemala komu hovoriť, ako veľmi nesúhlasím, prestal byť môj vlastný postoj k danej veci pre mňa zaujímavý. Stačilo raz a potom som už vedela, ako sa hnevám… a že mi hnevanie nepomôže, že treba ísť ďalej. Pochopila som, že situácia je energetický fakt a ja ho môžem jedine zhltnúť, alebo sa ním zadrhnúť…

Chvíľu trvalo, než som sa naučila ho hltať. Na to bolo treba hodne sebadisciplíny a prestať sa na seba pozerať ako na Obeť. Ale tým, že som o veciach prestala hovoriť, postupom času prestali pre mňa existovať ako problém. Existujú už len ako energetický fakt, ktorý beriem na vedomie a žijem s ním tak, ako dokážem.

Je jedno, ako veci vidím. Je jedno, akú hodnotu im pripisujem. Žijem s tým, čo je, nie s tým, čo by som si predstavovala, že by malo byť… a žijeme si pomerne dobre!

Príjemný vedľajší účinok bol, že posudzovanie prestalo i v ostatných oblastich môjho života. To značí, že stačí vyhrať nad posudzovaním v jedinej oblasti života a človek nad posudzovaním vyhral úplne!

Teraz už lepšie chápem, prečo Foglarove “Rychlé šípy” lovili “bobríka mlčanlivosti”. 🙂