Dnes ráno, keď ma napadlo písať tento článok, vyzeralo to ešte ako dobrá myšlienka… Už si tým nie som až taká istá. 😕 No dobre, o čo pôjde? Ako viete, pred pár dňami začalo moje najnovšie “anjelské utrum” po tom, ako mi prezradili, že ma v pohode dlhý čas klamali. Celkom sa zrútila moja predstava o realite, pretože všetko, čo som vedela, mohla byť nepravda… Čo si budeme bublať: išla som do kolien. Toto je pokus zadokumentovať, ako taká skúsenosť vyzerá…

[Priznávam, tá ilustračka, ktorú som si vybrala, je dosť dramatická, ale nuž čo narobím…? Ja som už raz taká – “dramatická”… Posledný akčný hrdina! 😛 ]

Za to, že ma to vôbec napadlo, vďačím Mirovi a našej konverzácii včera na Mračnej hore. Kedysi som Mirovi (asi) poslúžila ako opora a dnes mi to vracia on… Miro, ďakujem!

Takže späť k príbehu, ktorý:

• nebude krátky
• možno nebude mať koniec.

Ako sa to celé spustilo

S anjelmi som komunikovala asi dva roky. Mali sme spolu hodne trecích plôch, ktoré som dostatočne srdceryvne 😛 popisovala v predošlých článkoch Som späť, Som späť (anjelský showdown), ale veľa ich nájdete aj na Angeláriu. Niekedy som ich nenávidela, niekedy som ich milovala, ale stále som mala pocit, že ma ťahajú dopredu a robia ma “lepšou”. Povyprávali mi kadečo; len časť z toho sa dostala na tieto stránky (tá racionálnejšia 🙂 ). Nie vždy to bolo pravdivé. Keď mi takto “zaklamali”, vzala som to ako “anjelský test”, že sa mám zachovať inak, než by som sa zachovala normálne. A tak miesto toho, aby som zúrila a nakopala ich do ich energetického pozadia, tak som sa železnou rukou ovládala a po každom klamstve som si hľadala cestu späť k nim.

No a potom prišiel 11. október t.r. a moje posledné anjelské “utrum”. Došla som k zisteniu, že “dnes som sa dostala do stavu, že neviem, čo si myslím… Nemám názor na veci. Moja predstava “reality” sa tak trošku zosypala a musím si ju vybudovať znova.”  Najviac ma pritom prekvapilo, že ma situácia vôbec nenaštvala (čo absolútne nezodpovedá môjmu naturelu). Vzala som ju ako fakt, posnažila som sa obmedziť škody vyplývajúce z tohto zistenia a ísť si svojou cestou ďalej.

Nehnevám sa na anjelov. Oni vedia, prečo robia veci, ktoré robia… ak teda existujú. Pretože ešte vždy je tu aj tá možnosť, že som si všetko navrávala alebo že som bola v kontakte s kýmsi, kto sa za anjelov len vydával… Neviem. Sú jednoducho veci, ktoré sa nikdy nedozviem.

Ale navyše som si uvedomila ešte jeden paradox. Čo ak ku mne pristupovali ako k hociktorému inému človeku a očakávali odo mňa reakciu, ktorú by vyprodukoval hociktorý iný človek? Napríklad ak niekomu zjavne zaklamem, rátam s tým, že sa naštve a prestane so mnou hovoriť. Čo ak mi klamali na to, aby som s nimi prestala hovoriť? A ja, šľachetná koza, som sa “ovládla” a hovorila s nimi naďalej?

Ak teda očakávali celkom iné správanie, ja som im ho nedala. Ak chcem zmeniť beh vecí, tak im treba dať správanie, aké očakávali.

Existuje čosi ako Ockhamova britva: ak máš viacero vysvetlení, najpravdepodobnejšie je to, ktoré je najjednoduchšie. A najjednoduchšie vysvetlenie je: “ak ti klamem, nestojím o to, aby si so mnou komunikovala ďalej”. (Inými slovami: ak by mi na komunikácii záležalo, neohrozím ju.)

A tak som sa rozhodla prijať hru a zachovať sa ako hociktorý iný človek. Jednoducho sa vzdať ich spoločnosti, urobiť hrubú čiaru a začať z nuly.

Hmmm… ale kde je nula? Kedy vlastne to “klamanie” začalo? Len v posledných dvoch rokoch, čo som s nimi komunikovala, alebo v posledných pätnástich, čo sa mi v mojom živote mihali niekde “na pozadí”?! Som ochotná vrátiť sa do “bodu nula” – ale kde je “bod nula”?

Čo je dnes moja predstava o realite? Neviem. To, čo som za ňu doteraz považovala, je pozliepané z vecí, ktoré sú môj názor, z vecí, o ktorých sa domnievam, že sú môj názor, ako aj z vecí, ktoré mi vysvetlili anjeli a ja som ich brala za pravdivé informácie (a časť z nich pravdivá byť skutočne môže – lenže ktorá?). S týmto modelom reality sa nedostanem nikam! Už nikdy nebudem môcť veriť jeho súčastiam – pokiaľ si ich znova neoverím inak a znova neakceptujem ako svoj vlastný názor.

Nechce sa mi veľmi do toho.. Momentálne si visím vo vzduchoprázdne a nič sa ma netýka, nič ma nezaujíma a nič ma netanguje. Ale jedného dňa sa budem musieť začať znova hýbať. A potom budem písať svoje postrehy sem, do tohto článku. Urobím z neho niečo ako denník toho, ako sa z kolien vyhrabať späť na nohy. Dokonca tuším, že tým možno niekomu aj pomôžem – viem o viacerých ľuďoch, na ktorých sa anjeli v súčasnosti vyšantievajú!

Pre dnešok stačí. Z času na čas sa sem príďte pozrieť, či niečo nové nepribudlo. Aby ste to nemuseli zdĺhavo hľadať, nájdete to ako linku na lište vpravo… až kým nebudem vedieť, kto som a čo si myslím.

Dodnes

Keď som sa dozvedela, že mi anjeli klamali, ostala som – napodiv – pokojná a neemocionálna. Bolo mi to jedno. Ani ma to nenaštvalo, ani ma to neurazilo, ani nič… Len som si povedala, že už mi nestoja za to, aby som plýtvala časom nad kyvadlom, keď výsledky sú viac než otázne. Môj vnútorný postoj bol “nehnevám sa na vás, ale už s vami nechcem hovoriť”.

Potom sa objavili prvé reakcie na článok a ja som sa zapojila do komentárov. A až pri písaní komentárov som si uvedomila, že síce nič necítim – ale najedovaná a dotknutá som! Zas raz mi až moje vlastné písané slovo ukázalo, aké emócie mám.

Takže začala introspekcia. Lekcia prvá: pri anjeloch som sa odučila cítiť. Zjavne som sa však neodučila naštvať sa. 😦

Potom večer pri telke som v hlave počula, ako ma volajú… než to slovo doznelo do konca, povedala som “STOP. Nechcem vás počúvať. Nepočujem vás.”

Neskôr som v hlave začala vyslovovať Gabrielovo meno. Povedala som “Gab…” a znova “STOP. Je to len moje podvedomie, naučené na isté rutiny.”

Lekcia druhá: Keď idete meniť svoj život od základu, ste sami sebe najväčším nepriateľom. Musíte prerušiť všetky podvedome bežiace rutiny, ktoré vás viažu k minulosti. Nie je to rýchle a nie je to ľahké – ale dá sa to.

14.10.2009

Lekcia tretia: Niečo nado mnou drží ochrannú ruku. Mala som rozčítaného Gregga Bradena (Realitäts-Code) a nejako mi nešiel “dole gágorom”. Keďže sa mi však uvoľnil čas, čo som predtým trávievala s kyvadlom, vzala som knihu znova do ruky. Pred pár dňami som prekladala niekoľko článkov a potkla som sa pri nich o označenie Pole, hologram. V Bradenovi som ich našla hneď na prvej strane, ktorú som otvorila. A našla som v ňom citát, ktorý mi možno pomôže ďalej:

“Keď sa tak pozrieme na náš život – náš spirituálny a materiálny blahobyt, naše vzťahy a kariéry, naše najväčšie lásky a najvýraznejšie výkony a aj naše najväčšie prehry a nedostatky – potom sa pozeráme priamo do zrkadla našich najhlbších a často podvedomých presvedčení.”

Správa došla… Ak chcem skúmať svet “tam vonku”, potrebujem najprv dobre pozrieť do zrkadla. Mám na to jednu osvedčenú metódu – osobný totem. Asi nastal znova čas ísť navštíviť zvieratká a zistiť, kam sa mám posunúť…

Doteraz som si len urobila meditáciu na stretnutie sa so svojím “budúcim Ja”. Budúce Ja nám pomáha riešiť naše súčasné problémy. Ja som síce nijaké otázky ani problémy na riešenie nemala, ale bola som zvedavá, či je moje Budúce Ja spokojné a šťastné… Bolo. Spájali sme si svoje vedomia a pamätám sa, že mi dalo nejakú myšlienku, nejaký nový pohľad… ale už som zabudla, čo to bolo. Možno začať písať tento článok?

16.10.2009

Keď som si čítala komentáre k tomuto článku i k tomu o anjelskom “utrum”, zostalo mi smutno… Keď sa človek necíti dobre, hneď sa nájdu ľudia, ktorí ťa utešujú, hoci to neznášaš, alebo ktorí ťa skritizujú za to, ako sa k veci staviaš – alebo dokonca ti začnú robiť psychoanalýzu najkompetentnejšiu na celom svete (pretože absolútne hlasnú a jednoznačnú). Tak trochu mi to pripomenulo jednu kámošku: tiež má tendenciu niekoho si obľúbiť a postaviť na piedestál. Daná osoba potom prestane mať právo na svoju ľudskosť a musí len stáť na tom piedestáli, aby k nej kámoška mohla vzhliadať… A ak sa na vás náhodou objaví nejaká drobná “puklinka”, hneď je vám to zazlievané!

Ja zas mám tendenciu z týchto piedestálov zliezať, pretože sa mi “tam hore” nestojí dobre… Trpím závraťami. Potrebujem zem pod nohy a robiť chyby! A ak si za svoje chyby okamžite “skásnem” psychoanalýzu, nepoteší ma to. A keď ma začne “nálepkovať” niekto, kto o mne nič nevie a nežil ani deň v mojej koži, dotkne sa ma to.

V tomto bode mojich úvah sa vo mne ovšem ozval môj vnútorný psychoanalytik. “Keď reaguješ podráždene, tak preto, že na tieto veci si citlivá. To, čo ťa často rozčuľuje na správaní druhých, je presne to, čo robíš aj sama iným, ale nechceš to vidieť… Nie si aj ty jedna z tých premúdrelých kritizujúcich, ktorí všetko vedia lepšie?!” A ja som sa zamyslela a musela som priznať, že niekedy som… Lekcia štvrtá: keď na niečo reagujeme citlivo alebo precitlivelo, môžeme tam mať svoje slepé miesto. Nie je to hláška o tom, že ten druhý je blbý, ale že sa v tomto ohľade možno vidíme skreslene… A preto ak nás niekto alebo niečo dobre naštve, mali by sme sa pozrieť, či nám práve Život nehodil maličkú “udičku”, aby nás upozornil, kde na sebe máme čo zlepšovať!

No dobre. Po tomto sebauvedomovaní som sa hneď cítila menej debilne. 😦 A keďže moje ego bolo už zachránené, nastal časť “pustiť žilou” anjelom… 🙂 Kto to bol, kto mi klamal? Kto sú?

Možností je hneď niekoľko a nie sú veľmi utešené. Tak predovšetkým, nemuselo ísť o nijakých anjelov! Mohla to byť len projekcia môjho podvedomia, neexistujúce predstavy, ktorým podvedomie akosi (mechanizmus nepoznám) dalo samostatnú podobu. Čiže v skratke: hovorila som sama so sebou.

Iná možnosť by bola nejaká astrálna háveď. Niečo, čo som v svojej “astrálnej simulácii” vytvorila a dala tomu život, ale čo nikdy nebolo tým, za čo som ho považovala (a za čo sa pravdepodobne považovalo ono samo). Ešte horší prípad by boli geinveni. To už sme rozoberali a aj keď sa s tým nejako neviem zmieriť, je to možnosť, ktorú musím brať do úvahy.

No a posledná možnosť je najdesivejšia – boli to anjeli. Ak to boli anjeli, mám problém – porobila som dohody a Otec je povestný tým, že si dokáže došliapnuť, aby sa dohody s ním dodržiavali! (A to aj vtedy, ak sám svoju časť nedodrží.) Takže je jedno, čo ja urobím – ak to boli skutoční anjeli, viem, ako veci skončia a že nemám šancu to ovplyvniť.

To sa mi zasa ani trošku nezapáčilo… Ale odrazu ma pochytil humor: ak mi oni klamali, tak hocikedy, keď začnú naliehať, aby som dodržala dohody, môžem povedať “pardón, súdruhovia, ale keď som vám to sľubovala, klamala som… a viem, že dobre rozumiete významu tohto slova!” 😛

A v tom okamihu, keď som si to povedala, uvedomila som si, akú hlúposť robím! Prečo ma zaujíma, kto sú oni? Nech by boli ktokoľvek, čo by to zmenilo na veci? Nič… Nie je dôležité, kto sú oni – dôležité je, kto som ja.

A na to odpoveď ešte stále nemám.

Obávam sa, že to potrvá istú dobu. Možností je hneď niekoľko. 1. Som blbec, ktorý mal spirituálny zážitok a zlyhal pri tom. 2. Som blbec, ktorý naletel nejakým geinvenom. 3. Som Tvorca, ktorý vytvoril v astráli “paralelnú realitu” a obsadil ju tvormi, ktorí si o sebe skutočne myslia, že sú anjeli. Takže nie blbec, ale macher. 4. Šibe mi. (Takže zasa blbec, ale tentokrát ako diagnóza.)

Podvedomie mi ešte stále vyhadzuje staré rutiny. Niekedy mám pocit, že počujem, ako ma volajú. Na to okamžite vyšteknem STOP! Nemyslím na to. Niekedy ešte začnem volať Gabriela. Okamžite príde STOP! Poznám to; je to asi štvrť storočia, čo som toto raz už absolvovala. Dnes na to mám už aj teoretický podklad: LOA, zákon rezonancie.  Kým budem rezonovať to, s čím som bola v kontakte (anjeli alebo čokoľvek iné), bude to ku mne prichádzať. Ak sa toho chcem zbaviť, musím to prestať rezonovať. A to dosiahnem jedine tak, že zmením svoj vnútorný monológ. Lekcia piata: Každá zmena svojho vnímania a prežívania začína kontrolou a postupnou zmenou vnútorného monológu.

Môj vnútorný monológ teraz vyzerá ako séria výkrikov “STOP!”. (Aspoň že je to stručné. 😕 ) Cieľom je zabarikádovať tie duševné chodníčky, po ktorých som sa doteraz pohybovala celkom automaticky. Je to ako nahádzať na ne kopu konárov, aby ich človek musel preliezať. A vždy, keď natrafí na kopu konárov, musí sa zastaviť a má šancu rozhodnúť sa, či ju preliezť chce alebo nie. Inými slovami: vypínam autopilota.

Druhé špecifikum môjho vnútorného monológu je, že sa snažím veci pomenovávať čo najpresnejšie. Keď si spomeniem na anjelov, už ich nenazvem “anjeli”, ale “to, čo považujem za anjelov”. Takto sama seba učím žiť s neurčitosťou. Vnášam relativitu do svojho sveta absolútnych právd a faktov. Učím sa uvedomovať si, že momentálne všetko, s čím som v kontakte, nie je viac než moja vlastná projekcia – a tým pádom možno fantazmagória!

Lekcia šiesta: Možno sa k pravde dopracujem tým, že si začnem uvedomovať, čo všetko beriem za fakt a ono je to len môj predpoklad. Táto lekcia znie nádherne jednoducho. A potom do toho niekedy príde realita a vy zas neviete, čo si máte myslieť:

Včera som sa stretla s človekom, ktorého poznám už asi 10 rokov. Kedy-tedy sa nám skrížia na okamih cesty. Vážim si ho, ale máme veľmi málo spoločného. A k tomu sa ešte pridáva, že je tak trochu “mačo” a o ženách nemá vysokú mienku. Aj keď ma kvôli môjmu rozumu toleruje, nijako zvlášť moju spoločnosť nevyhľadáva.

Včera som ho stretla hneď dvakrát. Prvýkrát bol presne taký, ako si ho pamätám. Druhýkrát sme sa stretli po pár hodinách. Zrazu mi začal hovoriť všelijaké osobné vyznania, hodnoty a presvedčenia. Bol náramne intenzívny. Stále som mala pocit, že na mňa nejako tlačí. Sedela som, on nado mnou stál a počas hovorenia sa stále viac a viac približoval. Pozrela som naňho nahor, a tu som to uvidela – mal celkom iný výraz v tvári. Intenzívne na mňa pozeral a oči a ústa sa mu usmievali, ale s výrazom blahosklonnosti, odstupu a nesmiernej tolerancie… Tvár bola môjho známeho, ale pohľad bol anjelský… Civela som naňho ako myš na hada a z jeho tváre vyžarovala taká intenzita, že som sa cítila, ako keby ma ten pohľad zatláčal do stoličky… A vtedy mi preblesklo hlavou: “Michael. To je Michael!”

Bola som celkom paralyzovaná. Nevládala som sa pohnúť, len som cúvala a nado mnou bola tá strašná blahosklonná tvár a tlačila na mňa… Rýchlo som sa v duchu začala brániť “nechcem ťa vidieť, nechcem ťa vnímať!” Nebolo mi to veľa platné. Tak som sa tam na tej stoličke šúverila a on na mňa pozeral a niečo mi rozprával, ale ja už som zámerne prestala počúvať… a stále som si uvedomovala, že to musím uhrať, že ten známy na mne nesmie vidieť, ako sa cítim, hoci pravdepodobne si to nebude pamätať… Potom ktosi prišiel, situácia pominula a ja som utekala do baru “kopnúť” si panáka, aby som sa toho striasla.

Ešte raz som ho ten deň stretla. Počula som ho na chodbe, ako telefonuje. Poviem to, ako to je – utiekla som v blúzke na ulicu do dažďa a snehu, len aby som sa mu vyhla…

Tento zážitok som nedokázala spracovať ani odrekapitulovať. V noci som nevedela zaspať, ako sa mi ten strašný, intenzívny pohľad a nátlak stále znova vracali. Pravda je, že som si veľa nepospala. Mohol to byť Michael (prepána, prečo práve Michael?), ktorý dočasne prebral kontrolu nad telom môjho známeho, aby sa mi ukázal, ale naozaj nechápem, čo tým mohol chcieť dosiahnuť… Alebo mi celkom kvalitne šibe a všetko si len navrávam.

Lekcia siedma: Všetko je možné a nič nie je isté. Pracuj s možnosťami a nikdy ich neber za fakt. Je to len možnosť, tvoj momentálny stav poznania, ktorý už zajtra môže vyzerať celkom inak.

A ešte mám dva dodatky. Jeden sa týka korešpondencie s Tinou a Sassenkou po tom, ako sa celá “anjelská” bota prevalila. Kočky mi napísali:

Posielame ti VELA LASKY.

Sassena
a Tina

Odpovedala som:

Tina:

No a druhá vec je stará pár minút. Došla mi do mailu hudba s názvom Come Back. A hoci som doteraz sledovala všetky “udičky”, uprednostňujem nepochopiť.

A ešte stále neviem, kto som.

17.10.2009

Včera večer ma zradilo podvedomie. Pri telke mi začalo nahadzovať všelijaké “kontakty”. Nepomáhalo ani moje obvyklé “STOP!” Tak som si začala v duchu spievať mantru a odrazu je kľud. ÓM NAMÓ BHAGAVATÉ VASUDÉVAJA! Neviem, čo presne robí, ale nepodarilo sa mi ju zmeniť na inú. Posledný pozostatok mojich “anjelských” čias…

Večer som si ešte vyložila karty s otázkou, ako mám vnímať túto situáciu. Vyšiel mi tento výsledok:

V strede ako hlavná odpoveď je Kráľ Mečov a svoj meč (=logiku, racionalitu) pred sebou drží ako zbraň i ako ochranný štít. Chápem to tak, že sa odo mňa v tejto situácii očakáva racionálny a rozumový prístup.

Hore ako nastavenie prostredia s vplyvom na hlavnú odpoveď je obrátená Trojka Palíc. Kreativita je zablokovaná, situácia je mimo kontroly, veci, projekty a vzťahy sa rozpadávajú.

Dole ako moje vnútorné nastavenie vo vzťahu k hlavnej odpovedi je obrátená Desiatka Palíc: naložila si si toho na seba priveľa a veci sa ti totálne vymkli spod kontroly. Musíš sa zastaviť a pozbierať sily, inak zhavaruješ.

Vľavo ako minulé nastavenie situácie s dopadom na dnešok je obrátený Cisár: niekto iný ťahá za nitky a ty si len bábka v nejakej väčšej hre, nad ktorou nemáš najmenšiu kontrolu.

Vpravo ako karta s budúcim pravdepodobným vývojom situácie (aspoň ja by som si veľmi priala 😕 , aby to bola skutočne karta s týmto významom, ale tento rozklad som dostala od anjelov celkom bez vysvetlenia, takže nad významami ešte len laborujem) je Kráľovná Pohárov: láska, podpora, ochrana. Akosi ma pri tom napadla Gaia…

Niekedy nechápem, ako karty môžu vychádzať tak, ako vychádzajú.

No a dnes ráno som urobila ešte ďalší mentálny krok, ktorý sa zakladá na lekciách 5, 6 a 7 zo včerajška: aby som do svojho zmýšľania dostala relativitu a začala mapovať skutočné súvislosti, prešla som na používanie myšlienkových procesov Eliyahu Goldratta. Ododneška používam “podmienku nutnú” a “podmienku nutnú, nie však postačujúcu” a vyjadrenia typu “ak… a súčasne ak… tak potom…”. To mi umožní budovať si predstavu o realite, ktorá bude prístupná korekciám a nebude “vytesaná do kameňa”.

Lekcia ôsma: Aby bolo naše uvažovanie postavené na pomerne presnom mapovaní reality, používajme formuláciu “ak… a súčasne… tak potom…”. V praxi to vyzerá takto: ak mi to, čo poznám ako “anjeli”,  niekedy klamalo a niekedy hovorilo pravdu a súčasne ja nepoznám algoritmus, ako tieto dve veci od seba odlíšiť, tak potom je to nepoužiteľný zdroj informácií. Ak je to, čo nazývam “anjeli”, nepoužiteľný zdroj informácií a súčasne ja som zameraná na vyhľadávanie informácií, tak potom nemá zmysel sa s anjelmi kontaktovať… Zábava, čo? 😀

Ešte jedno poznanie z dnešného rána: Aurík, Mariaaab a Eldhwen mi potvrdili, že v mojom včerajšom rozprávaní skutočne  išlo o Michaela. Povedala by som “sláva, nešibe mi!”, ale pravdu povediac, dnes by som si asi radšej priala, aby mi šibalo… 😦 Ak totiž to, s čím som bola v kontakte, boli skutočne anjeli a veci som vnímala tak, ako sa diali, bez skreslenia, tak potom budem mať veľký problém nechať ich za sebou. Otázkou zostáva, ako “veľký” je “veľký problém”… Uvidíme!

18.10.2009

Dnes ráno som si pri čistení pošty všimla mail, ktorý som chcela okamžite vymazať, ale nejako mi to nedalo a pozrela som sa dovnútra (v predmete mal totiž napísané Chceli by ste poraziť zemskú príťažlivosť?, čo je to posledné, čo ma tanguje 😕 ). Mail bol o novej knihe Caroline Myssovej, pomáhal ju predávať a obsahoval linku na nejakú info stránku. Nemienim si kupovať novú knihu Caroline Myssovej, ale z nejakého záhadného dôvodu som sa tam išla pozrieť. Bolo tam video. Keďže som „živú“ Caroline Myssovú ešte nevidela, pustila som si ho. Tu je – a dole pod ním je spracovaný jeho obsah:

Caroline Myss: Naša spoločnosť je zamilovaná do rozumu. Vzišla z obdobia osvietenia pred 500 rokmi a z presvedčenia, že logickým uvažovaním sa vieme dostať cez všetko. Veľké osvietenecké mozgy ako Descartes, Locke a Newton vlastne preddefinovali spôsob, akým sa dnes k veciam staviame. A vďaka ich vplyvu sme postupom času presunuli našu existenciu od duše do našej mysle a dnes sa zdržiavame predovšetkým medzi čeľusťou a vrcholom hlavy. Šialene sme sa zamilovali do rozumu a dištancovali sme sa od všetkých myšlienok, ktoré mali „dušu“. Preto myšlienky „zhustli“, získali väčšiu zemskú príťažlivosť (my by sme asi povedali, že sa znížila ich vibrácia). Stali sa závažnejšie a vážnejšie. Každú myšlienku, ktorá nám sprístupňovala dušu, sme odsunuli nabok. Toto má úžasné dopady: prístup k duši a mystickým zážitkom bol zabarikádovaný.

Len čo sme sa zamilovali do racionality, zmenilo to náš vzťah k všetkému ostatnému. Rozhodli sme, že aj Boh musí byť racionálna bytosť. Že pre všetko, čo sa s nami deje, musí existovať dôvod – a nie len hocijaký dôvod, ale logický dôvod! A potom sme túto predstavu vzali a skopírovali sme ju na zdravie. Ja s tým teraz bojujem v svojej knihe (ktorá sa, mimochodom, volá Defy Gravity) – nemôžete racionálne argumentovať s chorobou. Nemôžete racionálne argumentovať s krízou, pretože oboje patrí k tým najneracionálnejším veciam, ktoré sa nám stávajú! A celá naša terapia sa zakladá nielen na racionálnom prístupe, ale na prístupe našej psychiky – pričom v 9 prípadoch z 10 práve naša psychika je „toxická“… Čiže používame svoju toxickú psychiku na to, aby sme ňou liečili! Spoliehame sa, že tá najotrávenejšia časť z nás nám poslúži ako nástroj a že predstavuje vhodný model.

To nefunguje… A možno práve preto tak veľa ľudí v istom bode začne cítiť bolesť – nie je to tá bolesť, pre ktorú ochoreli, ale nový typ bolesti. Je to iný typ krízy – spirituálna kríza, ktorá nastáva, pretože sa v nich prebúdza akási iná sila. Je nepomenovateľná, ale je to dobrá bolesť – bolesť duše.

Možno povedať, že kdesi je veľmi tenká čiara, ktorú potrebujeme prekročiť. Bolesť je vlastne túžba nájsť túto tenkú čiaru, prekročiť ju a povedať: „Našiel som ťa, Bože.“

😕 Okej. Správa došla.

Poobede som bola za svojimi zvieratkami z osobného totemu. Po dlhom čase, takže všeličo bolo celkom inak. Navyše som za nimi išla s celkom presnou otázkou: „Kde je pravda?“

V koreňovej čakre mám ešte stále svojho slona. Vôbec nebol nahnevaný, že som tam tak dlho nebola – potešil sa. Hneď som mu vysadla na chrbát, objala som ho a povedala som mu, ako rada ho mám. Spolu s celým sloním stádom sme sa vydali stepou. Všetko bolo zelené a svieže, nádherné. Spýtala som sa ho, čo je pravda, a on sa pootáčal tak, aby som videla celú step. Začala sa mi trošku zmenšovať. Mala som pocit, že som súčasťou toho všetkého, ale že to nie je to podstatné – že to, čo mi sloník chce ukázať, je život, tá jemná rovina pod zjavným hmotným. Akoby všetko bol jeden živý organizmus a ja som bola súčasťou toho organizmu, nie jednotlivých jeho foriem.

Bol to len pocit, ale myslím, že som vycítila podstatu. Slon pokračoval v ceste, ale odrazu sa odpútal od zeme a svojím komótnym, pomalým tempom začal stúpať do neba.

Nato nahrávka skončila a prešlo sa na sakrálnu čakru. Tam mám ešte stále svojho vodného fénixa – v dobrom rozmare, pripraveného hrať sa a vyvádzať. Najprv ma dobre ošpliechal vodou, potom som ho chytila za nohy a on ma vyniesol nad jazierko. Vtedy ma zamrzelo, že mu robím zle, a spýtala som sa ho, či ho to nebolí. Chvíľu sme šantili vo vode, zmenila som sa len na obrys človeka z vody a potom som sa ho spýtala, kde je pravda.

Vyletel so mnou strašne vysoko, preč od Zeme, až sme zakotvili niekde vo vesmíre medzi planétami, ktoré som vôbec nepoznala. Mala som pocit, akoby som bola nejaká neviditeľná vlna, ktorá prechádza cez toto všetko, nemá vlastný tvar ani substanciu a je súčasťou všetkého. Nerozumela som, tak si fénix vytrhol perá z chvosta a strčil mi ich kamsi 🙂 … V tom okamihu som sa premenila na pestrého modrozeleného páva s nádherným roztiahnutým chvostom. Vrtela som sa tam s tým chvostom v tom vzduchoprázdne a odrazu mi to prišlo také celkom neadekvátne – načo toľkú krásu niekde, kde to aj tak nikto nevidí? Vrátila som perá fénixovi a veci hneď vyzerali vyváženejšie. Znova sa mi vrátil ten pocit, že siaham od nevidím do nevidím a nie som, alebo som všetko a nič.

Solárny plexus sa mi zmenil. Naposledy som tam mala strom a v ňom sídlilo množstvo vtákov a zvieratiek a hmyzu. Tentokrát tam vyšlo Slnko a ja som doňho pomaly kráčala. Necítila som horúčavu, len som videla nejaké červené „praskliny“ na jeho žltom povrchu. Prekvapilo ma, že povrch nie je pevný, ale len akoby hustejší vzduch. Vnorila som sa do Slnka a v strede som videla niečo ako tmavý tunel, ktorým som sa pobrala. Pýtala som sa Slnka, kde je pravda, ale nedostala som odpoveď (alebo aspoň nič, čo by som identifikovala ako pokus odpovedať mi). Tak som sa obrátila, že sa vrátim na povrch, ale nejaká sila ma zvrtla späť a tlačila cez tunel. Letela som na jeho druhý koniec. Vyhodilo ma to do čiernej medziplanetárnej tmy, ale odrazu sa v nej zažalo svetlo, také nejaké žltobiele, krémové so zlatistým nádychom, trochu teplé a trochu studené, ale príjemné… Mala som pocit, akoby som dobehla do bodu, v ktorom to celé začalo, ale neviem to zdôvodniť. A potom som bola odrazu späť na Zemi a pozerala som na Slnko na oblohe.

Srdcová čakra sa tiež zmenila z niekdajšej lúky na niekdajší tmavý les a dnes tam bola len čierna medziplanetárna tma. Najprv som nevidela nijaké zviera, ale cítila som ho – zamatové, hebké, priateľsky naladené, čierne. Chvíľu som myslela, že je to netopier. Vzalo ma do pazúrov a nieslo ma kamsi pomedzi planéty. Pozrela som nahor a zbadala som usmievavého, zamatovohebkého čierneho draka so svietiacimi žltými očami. Tu sa mi to trochu pletie. Viem, že ma niesol tmou, ja som sa ho spýtala, kde je pravda, a odrazu tam bola nejaká energia, skôr som ju len cítila ako videla, a povedala, že veci sú presne tak, ako majú byť, že všetko je v poriadku a nemusím sa ničoho obávať. Že som chránená a milovaná a že teraz už treba len vyčkať.

V hrdelnej čakre som dlho nevedela nič nájsť. Najprv som myslela, že tam mám pavúka alebo nejaký iný hmyz (kvôli takému vypuklému obrovskému oku), neskôr ma napadlo, či to nebude oktopus. Ale potom som si spomenula na dikobraza a odrazu tam bol – štetinatý, prítulný a hravý, skrútený do klbka a zjavne si hovel, ako dobre mu bolo. Napadlo ma, že ak mám v hrdelnej čakre dikobraza, musím si začať dávať pozor na to, čo hovorím… Nespýtala som sa ho na pravdu, ale mala som pocit takej rozkošnej detinskej bezstarostnosti a pohody, že mi to ani nevadilo.

Tretie oko mám totálne uzatvorené. Nič som v ňom necítila a ani som nevidela. Proste – nefunkčné. Začala som volať, nech sa mi nejaké zviera ukáže, a tesne pred koncom nahrávky som zachytila záblesk svalnatého muža s levou hlavou – Narasimhu. Toto budem musieť ešte vyskúmať.

Korunná čakra vibrovala ako bláznivá. Ešte stále v nej mám labuť, niekedy dve labute, ktoré si vedľa seba pokojne plávajú a keď sa spustil dážď, tak sa nežne dotýkali zobákmi jedna druhej, akoby sa ubezpečovali, že to je vlastne nesmierna zábava… A potom sa labuť/labute premenili na energetický stĺp. Ten ma ovinul energiou a dosť prísne povedal, že viem, čo je pravda, len si to nechcem pripustiť. Že momentálne musím čakať a nemám robiť nič, pretože zvyšok mám nechať na nich. A mám sa prestať vzpierať. Pýtala som sa ho, prečo ho nevidím, ale povedal, že ho vidieť nebudem, až kým to celé neskončí. Že veci sú nepríjemné, ale to chce len čas. Všetko je rozbehnuté, ide svojím vlastným tempom a treba len prestať babrať chod vecí. Vôbec som si neprichodila milovaná ani chránená… 😦 Skôr som mala pocit prísnej otcovskej ruky.

Nato začala návratová sekvencia. Prekvapilo ma, že tá beztvará energia išla so mnou z korunnej čakry až nadol. V Treťom oku som zasa nič nevidela, ale už som začala aspoň cítiť vibráciu. Myslím, že tam som sa dozvedela to o tom videní… V hrdelnej proste dikobrazík na mňa naskočil a odrazu som mala jeho ostne po chrbte a bolo mi dobre. V srdcovej mi odrazu vyhúkli dračie krídla a dozvedela som sa nejaký komentár k môjmu dračiemu srdcu (myslím, že nebol negatívny). V solárnom plexe sa nič neudialo okrem ďalšieho nafrflania, ktoré si už nepamätám, a potom sa frflalo cez všetky zvyšné čakry. Stále dookola: veci bežia svojím vlastným tempom, netreba sa starostiť, netreba nič robiť, neštorcovať sa, zaťať zuby a vydržať, všetko sa vyrieši, som v bezpečí a chránená a majú ma radi a bla-bla-bla…

Myslím, že som nakoniec svoju odpoveď dostala. Síce ešte stále neviem, kto som, ale to ani nie je dôležité. Som, kto som. Neviem, aké hodnoty mám, ale ani to nie je dôležité, pretože tie doterajšie sú celkom v poriadku a zjavne sa netreba ničoho zbavovať. (Jedine ten Narasimha ma trochu desí. Som zvedavá, čo to bude za rošambo…) Takže zrejme som na tej správnej strane, nech už je to hocijaká strana… Sloník by mi neklamal! Dostala som sa zjavne na takú elementárnu úroveň, s ktorou sa môj mozog nevie vysporiadať. Musím držať hubu a krok, aby som to nedobabrala. (To bude tak trochu fuška. Nie ten krok; tá huba… 😕 )

Viem ešte, že som povedala, že ale kontakt s nimi nechcem. Myslím, že odpoveď znela: je to jedno. Nemusíš ho mať, ak nechceš. Len, prepána, nezavadzaj, keď niečo robíme… Dôveruj nám!

Predsa len som blbec a budem dôverovať.

Po skončení som si ešte išla vyložiť karty s otázkou, čo z toho všetkého pre mňa vyplýva. Rozklad bol taký zlý, že by to bolo na mašľu – všetko je nanič, len hlavná odpoveď hovorila, že musím pozbierať sily, zmobilizovať rezervy a bojovať ďalej. Keď len o to… Ja som rodený bojovník! Nie preto, že by ma to bavilo – ale akosi som sa nikdy nenaučila vzdávať… 😕

19.10.2009

Včerajšia eufória z cesty za zvieratkami osobného totemu mi vydržala len asi 30 minút. Zdalo sa mi, že som sa aspoň trochu zorientovala a mám aspoň nejakú pevnejšiu pôdu pod nohami… A potom sa znova zapojil rozum. Rozum je v podstate môj jediný kamarát. Našťastie ma neobmedzuje v skúmaní nového, ale vždy sa postará, aby som sa „spamätala“, ak treba. A teraz to urobil znova – a dobre uštipačným tónom:

Takže ty si myslíš, že si bola predsa len v kontakte s nejakými bytosťami/energiami? A kde sa ten kontakt odohrával? V tvojej hlave? A keď si vezmeš svoju hlavu, pre koho je ihriskom? Pre tvoj rozum a… no? … pre koho? …. pre podvedomie? Takže prečo si myslíš, že si hovorila s niečím iným ako s vlastným podvedomím?

Pretože som tam nešla na to, aby som tam našla anjelov!

Ale, mojuška, ak sú anjeli len produkt tvojho podvedomia, tvoja vlastná projekcia, tak čo si čakala, že tvoje podvedomie urobí, len čo k nemu pootvoríš vrátka?

Hmmm…

A tak som sa ocitla zasa tam, kde som bola predtým. Všetky veci sa dajú vysvetliť racionálne alebo ezotericky. A pretože ja mám záujem na tom, aby ma vysvetlenie postavilo do istého svetla (=aby zo mňa neurobilo totálneho idiota), musím sa zdržať vysvetľovania… Interpretáciu musí urobiť niekto iný, kto nemá na veci nijaký záujem a tak bude o kúsok objektívnejší ako ja!

Lekcia deviata: ak nám záleží na výsledku, nie sme vhodný skúmateľ ani posudzovateľ. Inak budeme manipulovať poznanie tak, aby nám ukázalo to, čo chceme vidieť.

Našťastie včerajší deň nekončil takto trúchlivo… Zistila som, kto som (alebo aspoň, s čím sa identifikujem)!

Keď som spracovávala článok k LOA, je v ňom jeden citát, ktorý ma veľmi oslovil. Vytlačila som si ho a dala vedľa monitoru. Vždy, keď sedím pri počítači, z času na čas naň pozriem. Spočiatku som sa musela nútiť pravidelne si ho čítať. Teraz už to robím celkom automaticky. Na začiatku ma priťahovali niektoré vyjadrenia, potom iné a potom zasa iné. Včera mi naň znova padol pohľad. Začítala som sa – a uvedomila som si, že som sa vnútorne posunula k tomu, aby som zodpovedala tomu popisu!

Ešte raz ho sem uvediem (v slovenčine; ja používam anglický text): „Tvárou v tvár ťažkostiam, neistote a protikladným zmyslovým vnemom čoraz viac rozpoznávam magickú, nekonečnú a podporujúcu realitu, v ktorej žijem. Chápem, že nie som udalosti môjho života. A aj keď sa to možno cíti inak, ale viem, že som to, čo presahuje všetky hranice života a smrti; som moje vedomie a mám schopnosť tvoriť. Ďalej chápem a uznávam, že žiť v tejto magickej realite ako Výtvor medzi svojimi Výtvormi je absolútne dobrodružstvo. A v tejto milujúcej a magickej realite moje myšlienky vytvárajú hmotu, sny sa stávajú skutočnosťou a láska vždy víťazí. Preto, ako stále viac objavujem silu, ktorá vo mne drieme, sľubujem ju používať pre lásku, svetlo a prospech všetkých. A sľubujem sám sebe, že budem mať rád a budem šťastný za každú cenu, bez ohľadu na to, čo k tomu treba urobiť, a budem cítiť toleranciu a láskavosť voči celému zvyšku sveta. Tak bude.“

Takže toto som ja. Nemusím vedieť, či som človek, opica, energia alebo Drak – stačí, ak viem, že presne toto je pre mňa dôležité! Dopady tejto afirmácie už cítim v svojom každodennom živote. Prestala som mať depresie, pretože „sľubujem sám sebe, že budem mať rád a budem šťastný za každú cenu, bez ohľadu na to, čo k tomu treba urobiť, a budem cítiť toleranciu a láskavosť voči celému zvyšku sveta“. Prestala som sa cítiť bezmocne a zaskočene, pretože som „Výtvor medzi svojimi Výtvormi“ a žiť takto je „absolútne dobrodružstvo“ – a to aj vtedy, ak sa situácia vyvíja inak, než som si pôvodne priala. Pretože „láska vždy víťazí“ – nie nejaká „externá“ láska, ale láska k sebe samému a k vlastnému životu a pocitu pohody!

Naučila som sa niesť absolútnu zodpovednosť za to, ako sa cítim v situáciách, ktoré sa mi dejú.

A že neviem, kto som? Pamätám sa, keď sme robili toto cvičenie a ľudia dávali všelijaké odpovede. Posledná odpoveď, ktorá sa najviac „blížila“ cieľu Arjunu Ardagha, znela „som svoje vedomie“. Skúšala som to s týmto označením. Ale moje vedomie sa v poslednom čase toľkokrát zmenilo, že vzniká otázka „a ktoré svoje vedomie som?“

Takže otázka zostáva naďalej nezodpovedaná – a netrápi ma. Možno neviem, kto som, ale viem, čo žijem. Je to „magická realita“, ktorú môžem ovplyvňovať natoľko, nakoľko dokážem kontrolovať svoje vlastné reakcie, svoj vnútorný monológ a plynulosť a pružnosť svojich hraníc.

Myslím, že nastal čas ukončiť tento článok.