Keď som sa nedávno spovedala, ako neslávne dopadli moje anjelské exkurzy, tak som na konci spomenula, že ma napadlo ísť sa spýtať Castanedu, čo za obraz si z tých všetkých zážitkov mám poskladať. Carlos Castaneda je čosi ako otec moderného bosoráctva a už je hodne dávno po smrti. Ja som sa k nemu prepracovala až keď už bol po smrti, cez knihu Esmeraldy Arana, ktorá obsahovala jej uplatnenie jeho postrehov.
Castaneda je fascinujúci tým, ako v sebe spája staré poznatky s deformáciou vnímania moderného človeka. Dlho som voči nemu mala averziu, pri čítaní jeho kníh som plynule “lietala” od nechute k nadšeniu a späť, ale dnes pre mňa predstavuje ultimatívny zdroj toho poznania, ku ktorému sa našinec dnes už nedopracuje…
Ja sama nemám nijaký formálny výcvik ani ako psychológ, ani ako šaman, ani ako bosorák. Čo viem, naučila som sa sama a z kníh. Začínala som ako “villoldovec”, čo je zrejmé hlavne z prístupov na Mračnej hore – t.j. ako šaman s nohami viac v realite a fyzične ako v mimofyzične. Castanedu na Amazone predávajú ako “fikciu”, takže ma nepriťahoval. Ale dostala sa mi do rúk kniha Taishe Abelar “Bosorácky prechod” alebo tak nejak a tá ma naštrbila. Neskôr som začala čítať Esmeraldu Arana a cez citáty Castanedu v jej knihe som si uvedomila, že o žiadnu fikciu nepôjde – na to boli postrehy príliš presné! A tak som začala čítať Castanedu. Nesystematicky, to, čo mi práve prišlo pod ruku.
Idem za Castanedom
Pre tých, čo ho ešte nepoznajú: Castanedov príbeh je príbeh západného antropológa, ktorý sa dostane do kontaktu so starým Yaqui šamanom a stane sa jeho žiakom. Jeho učiteľ sa volá Juan Matus a Castaneda mu hovorí don Juan (“don” vo význame “pán”). Všetky jeho knihy sú viac-menej prerozprávania ich rozhovorov a zážitkov a jeho postupného zasväcovania do mimofyzickej reality.
Z dnešného pohľadu mi ani Alberto Villoldo ani Théun Mares nedokázali dať také široké poznanie, aké som si “stiahla” z Castanedových kníh – a väčšinou práve medzi riadkami jeho osobných prielomov! Villoldo preto, že je príliš pragmatický a nemá široké videnie “bosoráckej reality”, hoci je vynikajúci v jednotlivých postupoch (pokiaľ do nich práve nemieša psychológiu 😛 ), Mares je zas príliš teoretický a čítať ho je ako robiť skúšku na vysokej škole. Keď som videla tie nákresy, grafy a diagramy, zatmelo sa mi pred očami a bolo mi jasné, že nebude ľahké odlíšiť podstatný systém od nepodstatných detailov (ktoré navyše podľa mojej skúsenosti bývajú vysoko individuálne). Don Juan: “Moc spočíva v druhu vedomostí, ktoré človek má. Aký význam má vedieť veci, ktoré sú neužitočné?” 🙂
Začínala som ako “čarodejnica”, teda robila som mágiu. Mágiu však môžete robiť dobre len vtedy, ak chápete jej princípy. Tie sa mi veľmi študovať nechcelo (hlavne v nich bolo hodne z náboženstiev a vtedy ja dostávam koprivku) a tak som prešla radšej na šamanizmus, čiže na predkresťanské magické techniky. Tak som sa dostala k Villoldovi, šamanskému putovaniu a vracaniu stratených kúskov duše (ktoré však v kontexte tohto článku nehrajú nijakú úlohu). Od Villolda som sa potom dostala cez Aranovú ku Castanedovi a tam sa mi otvoril pohľad na mágiu z celkom nového zorného uhla.
Castanedu som čítala ešte skôr, než sa u mňa “prihlásili” anjeli. Už som spomínala, že som postupovala podľa ľubovôle, ale fascinovalo ma nachádzať analógie k mojim vlastným zážitkom. A ako vždy, keď ma niečo zaujme, snažím sa zistiť o tom čo najviac. Tak som si naštudovala aj históriu okolo Castanedu a jeho skupiny bosoriek a dozvedela som sa aj to, že Juan Matus môže byť fikcia, neexistujúca postava.
To ma zaujalo a rozhodla som sa zistiť viac. Čítaním viacerých kníh Castanedu po sebe sa okolo mňa vytvoril “magický” priestor, v ktorom som začala byť schopná dosahovať veci, na ktoré som predtým nemala. Napríklad lucídne snívanie. Tak som sa jedného dňa vybrala lucídne sa spojiť s Juanom Matusom. Hľadala som učiteľa a Juan Matus sa mi zdal systematickejšia postava ako samotný Castaneda.
K Juanovi Matusovi som sa nedostala. Narazila som len na castanedovcov. S ním som vôbec nehovorila, videla som ho len zďaleka, ale hovorila som s dvomi z jeho bosoriek: s Taishou Abelar a druhou ženou, ktorej podľa ich kníh hovorím Clara. Pýtala som sa ich, čo potrebujem urobiť, aby som sa dostala v svojom rozvoji ďalej, a oni mi odpovedali.
Potom prišli anjeli a ja som docastanedovala. Ale aj v tomto jabĺčku bol červík, ako som písala v článku Anjelský showdown. A pretože som sa dostala do situácie, kedy moja intuícia priamo protirečila môjmu rozumu a navyše ani jedno z nich mi nedávalo zmysel, zistila som, že by som prijala radu niekoho s väčším rozhľadom. A tak mi po vyše roku napadol Castaneda. (Viem, malo by sa hovoriť “prišiel na um” – ale to by som už bola príliš dokonalá. 🙂 Napadol, a basta.)
Keďže som to raz už zvládla, trúfala som si aj druhýkrát. Problém však bol dvojaký: 1. bolo to už dávno a 2. prvý úspech bol “náhodný” a tak som si nepamätala postup. Dva týždne som sa bezúspešne pokúšala zopakovať si niekdajší “výlet”. Začínalo mi byť jasné, že toto “sústo”, čo som si odhryzla, možno neprehltnem… a potom sa to odrazu podarilo.
Na príčine boli (ako aj inak) samotní anjeli a ich nekonečné pokusy na mne. (Tentokrát si proste z ničoho nič bez opýtania “požičali” moje telo. Sedela som v ňom, plne vedomá toho, čo robím, ale celkom bez kontroly nad tým, čo robím…) Dostala som najbesnejší záchvat zúrivosti v mojom živote, pokúsila som sa nakopnúť kamsi celé “Nebo” – a uspela som. Keď zistili, že anjeli ma nespacifikujú, zapojili Gaiu. Tá zlyhala, tak zavolala Otca. Znadala som aj jemu (“rovným dielom každému”) a potom som utekala na svoje šamanské silové miesto. A v tej emocionálnej vývrtke, v ktorej som bola, som začala kričať na Castanedu.
Vďaka vysokej miere emócie, ktorá bola v hre, tentokrát prišiel! Bola to len tvár v stĺpe svetla, rezervovaná a nedôverčivá. Zjavne o moju priazeň nijako mimoriadne nestál… Navyše obďaleč postávali Gaia a Otec, ktorí bežali za mnou, a to ho tešilo ešte menej.
Pýtala som sa k nemu do učenia. Povedal: “patríš k nim” a pozeral pritom na Gaiu a Otca. Nehádala som sa. Je to tak, ale možno s tým dokážem niečo urobiť, odpovedala som. Musela som naňho hodne naliehať. Nakoniec sa nevyjadril ani tak, ani onak, ale neodmietol ma… Keď som pýtala radu, kde mám začať, odvetil: “na začiatku”.
Ešteže som toľko pracovala s Tao-te-ťingom a I-Gingom… Už minule som od nich dostala značne kryptickú radu, ale keď som si ju pretlmočila do mojej reči, ukázala sa byť vysoko účinná. Tak som si aj teraz sadla a skúsila sa určiť, kde je “začiatok”. A vyšlo mi: prvá kniha.
Nuž som vytiahla jeho knihy a začala som porovnávaním hľadať tú prvú. Našla som ju. Keď som ju otvorila, zistila som, že k jej trinástemu vydaniu, ktoré mám ja, napísal nový predslov (=”začiatok začiatku”). A keď som začala čítať ten predslov, moje zmätené “anjelské” reality začali nadobúdať nový obrys. Navyše som si uvedomila, že je to možno vhodná informácia pre ostatných “spolubosorákov”, ktorí zatiaľ Castanedu nečítali a nepoznajú.
Živá a neživá energia a organické a neorganické bytosti
Indiánsky bosorák kmeňa Yaqui Juan Matus uviedol Castanedu do sveta, ako ho poznávali šamani starého Mexika. Pod poznávaním si treba predstaviť procesy, ktoré zodpovedajú za to, ako vnímame každodenný život. Naše “západné” vnímanie sa pritom hodne odlišuje od toho šamanského a v Castanedových knihách sú rôzne návody, ako vidieť svet očami starých šamanov a v ich poznávacích kategóriách – kategóriách opisujúcich celkom inú realitu, než je tá, ktorá sa dnes považuje za “normálnu”!
Ich šamanské videnie svetla (=poznanie) sa opiera o energetickú skutočnosť, že celý kozmos je zložený z dvoch síl, ktoré sú si protikladné a súčasne jedna druhú dopĺňajú. Volali tieto sily živá energia a neživá energia. Videli, že neživá energia nemá vedomie. Vedomie je vibračný stav živej energie.
helar: V tomto bode si nie som celkom istá tým, čo považujem za “neživú” energiu. Môj problém sa volá “čas”. Ak vnímam svet ako časopriestor, tak niektoré pohyby v ňom (vibrácie) sú také rýchle, že ich neviem postrehnúť, kým iné sú také pomalé, že ich neviem postrehnúť. Napríklad taká muška drozofila žije celý svoj život v priebehu 24 hodín (po nemecky sa jej hovorí aj “jednodňová mucha”). Ak si predstavíme, že dĺžka ľudského života by bola napr. 72 rokov a dĺžka života drozofily by bola takisto 72 drozofilích rokov, tak potom jeden jej rok trvá koľko – menej ako pol sekundy? (Matika mi nikdy nešla. 😦 )
To je celkom pochopiteľné smerom “nadol”, k rýchlejšie žijúcim tvorom. Drozofilu vnímame aspoň jeden deň – tak môže mať vedomie. Ale ako vieme, že kameň nijaké vedomie nemá? Preto, že sa nehýbe? Pretože neregistrujeme, že reaguje? A čo ak jedna jeho sekunda je našich 300 rokov – viac ako jeden ľudský život – a tým pádom nemáme šancu zaregistrovať jeho reakciu?
Kedysi som kdesi čítala teóriu, ktorá hovorila, že práve v tomto okamihu priamo cez nás prechádza nekonečné množstvo svetov/dimenzií – ale vibrujú v inej vlnovej dĺžke a preto ich 1. neregistrujeme a 2. necítime ten “prechod”. Takže skutočne si netrúfam odhadnúť, ktorá energia by mohla byť neživá… Možno ďalším čítaním Castanedu dostanem odpoveď a potom ju sem doplním.
Všetky organizmy na Zemi vlastnia vibračnú energiu. Šamani ich nazvali organickými bytosťami (beings) a spoznali, že organizmus si sám stanovuje súdržnosť (cohesiveness) a hranice takejto energie.
Takisto spozorovali, že existujú konglomeráty vibračnej živej energie, ktoré majú svoju vlastnú súdržnosť, ktorá sa neviaže na nejakú organickú formu. Tieto nazvali neorganickými bytosťami a popisovali ich ako zhluky súdržnej energie, ktoré sú neviditeľné pre ľudské oko; energie, ktorá si uvedomuje seba samu a má istú celistvosť, o ktorú sa stará spájajúca sila odlišná od spájajúcej sily u organizmov.
helar: Keď som si čítala toto, napadlo ma, že všetci tí geinveni môžu byť vlastne neorganické bytosti. Takisto duša v stave medzi inkarnáciami môže fungovať ako neorganická energia. Víly, škriatkovia, dévy a ako ich ešte nazveme môžu byť neorganická bytosť. Duchovia môžu byť neorganická bytosť. O tom, či je neorganická bytosť “dobrá” alebo “zlá”, rozhoduje jej vibračný stav. Napríklad anjeli sú u mňa rozhodne neorganické bytosti, hoci v ich prípade vôbec nehovorím o “bytostiach”, ale len o “energii”. Je to dané zvláštnosťou prekladu: slovo being možno pochopiť buď ako bytosť, teda “kohéznu jednotku”, alebo ako existenciu – ako to popisuje indická mytológia v mýte o Nárájánovi. Anjeli sú v tomto ohľade rozhodne existencia, kým to ostatné môžu byť aj bytosti. Myslím, že anjeli to tak rozlišujú (lebo o sebe tvrdia, že nie sú “bytosť”).
Kotviaci bod a cielené vnímanie
Základným cieľom živej energie, organickej alebo neorganickej, je v podstate premieňať energiu Univerza na senzorické údaje. Organické bytosti premieňajú tieto senzorické dáta na systém interpretácie, v ktorom sú dáta priebežne klasifikované a reaguje sa na ne v závislosti od toho, akú klasifikáciu sme im priradili. Zrejme aj neorganické bytosti nejakým spôsobom interpretujú senzorické dáta, klasifikujú ich a reagujú na ne podľa ich klasifikácie – ale keďže im absolútne nevidíme do hláv (ak nejaké majú), nevieme si to ani len predstaviť.
Pre ľudí z toho vyplýva podľa šamanskej logiky nasledovné: systém interpretovania senzorických dát sa stáva naším poznávaním, kogníciou.
helar: Tu sa dostávame k tomu, že “tam vonku” je niečo, z čoho my vnímame len časť. Aká veľká táto časť je, to závisí od mantinelov, v ktorých sa pohybujeme: obvykle sú dané našou výchovou, kultúrou, v ktorej sme vyrastali, našimi skúsenosťami, kvalitou nášho mozgu a poznávacieho aparátu (t.j. zmyslov). Veľa o tom, aké obmedzené je naše vnímanie, je v tomto anglickom videu (so stručným výcucom obsahu je na Mračnej hore):
A ak vychádzame z toho, že každý vnímame časť reality, tak potom je koniec s náboženským fanatizmom a neznášanlivosťou, pretože žiadne vnímanie nie je nadradené alebo správnejšie, ale len vníma iný aspekt tej istej reality… ktorá môže byť sen… Znovu sa vrátim k indickej mytológii a tvrdeniu, že primárna existencia Nárájána (Narayana) leží, spí a sníva. Sníva sa mu náš svet. Každý jeden z nás sa mu snívame… A keď si my večer ľahneme, sníva sa nám nejaký iný svet a všetci v tom sne sa nám snívajú! Všetci sme len drobné kudrlinky na hladine nekonečného jediného vedomia, ktoré cez nás, naše vnemy a našu kreativitu (teda aj to “snívanie”) skúma, ako vyzerá ono samo.
Castanedovci tomuto princípu (teda Nárájánovi) hovorili Orol. Ja ho tu nebudem teraz rozoberať; možno niekedy inokedy.
Keďže starí šamani videli energiu, vnímali ľudské bytosti ako zhluky energetických polí v tvare svetelnej gule (ja im hovorím svetelný kokón). Každý jeden z týchto svetelných kokónov je napojený na nepredstaviteľnú masu energie v Univerze, ktorú šamani nazývali temný oceán vedomia (dark sea of awareness). Každý svetelný kokón je na temný oceán vedomia napojený v bode, ktorý je ešte žiarivejší ako samotný kokón, a ktorý oni nazývali kotviaci bod (assemblage point; znamená to čosi ako “montážny bod”, pretože v tomto bode sa dohromady “zmontováva” obraz reality, v ktorom sme v danom okamihu ukotvení).
helar: “Temný oceán vedomia” by mohol byť Void alebo Narayana.
Ja som sa rozhodla nazývať “assemblage point” kotviacim bodom, pretože je to bod, v ktorom sme ukotvení v našej súčasnej realite. Iní prekladatelia ho nazývajú inak. Jednoducho vnímajú iný aspekt tej istej reality 😛 .
Na to naväzuje zistenie, že popri temnom oceáne vedomia existuje ešte jedna vibrácia energie, ktorá predstavuje sústredenie pozornosti na istú energetickú masu/skupinu – nazvali ju úmysel (intent) a proces nazvali cielenie (intending). Šamani videli, že celý vesmír je “úmyselný” (=vedený úmyslom), a preto pre nich to bol ekvivalent “inteligentný”.
helar: Tuto ma napadá tiež jedno jediné – Narayana. Ten, kto sníva, a jeho úmysel niečo snívať v jednej entite. Ak je človek miniatúrnou kópiu kozmu (“ako hore, tak dole”), tak potom náš život je náš sen a náš úmysel (alebo jeho nedostatok) zodpovedá za to, akú realitu vnímame:
V každodennom živote využívame “úmysel” a “cielenie” na to, aby nám pomohli interpretovať svet okolo nás. Náš každodenný svet nie je ovládaný našimi vnemami, ako sa obvykle domnievame, ale interpretáciou týchto vnemov. Castaneda to ilustruje na príklade slova/koncepcie “univerzita”: nie je to nič, čo by sme mohli vnímať zmyslami, pretože ani zrak, ani sluch, ani chuť, ani čuch ani hmat nám nedajú nápoveď o tom, čo to “univerzita” je. “Univerzita” sa “zmontuje” len v našom “cielení”, kde si zo všetkého, čo ako jednotlivec vedome i podvedome vieme, poskladáme koncepciu “univerzita”.
Celý vesmír je zložený zo svetelných vlákien nekonečnej dĺžky, ktoré sa rozprestierajú všade bez toho, aby sa navzájom dotýkali. Tieto svetelné vlákna sú pospájané do väčších skupín. Každé takéto vlákno je vlastne energetické pole, teda “energia”. Tieto energetické vlákna a ich skupiny prechádzajú naším kotviacim bodom. Keďže však kotviaci bod má približnú veľkosť tenisovej loptičky, môže cezeň prechádzať len obmedzené množstvo energetických vlákien/polí a ich skupín.
helar: Tu som si spomenula na “anjelov”, ktorí sú vlastne čistá, seba-vedomá energia (napísané naschvál cez pomlčku: je to energia vedomá si sama seba). Dáva mi to zmysel aj do tej miery, že kedysi mi hovorili, že každý z nás má v sebe všetkých anjelov (niečo ako “zárodočnú bunku” alebo “senzor” každého z nich), ale nie všetkých má aktivovaných.
Ak nemáme v našom kotviacom bode prechádzajúce vlákna anjelov, tak ich nevnímame, hoci cez náš svetelný kokón prechádzajú a tak máme potenciál vnímať ich – avšak zostáva nerealizovaný. Následkom životných útrap, stresov a chorôb sa potom náš kotviaci bod posunie do iného miesta na svetelnom kokóne (písané trochu nižšie), kadiaľ tieto vlákna prechádzať už môžu – a my ich začíname vnímať.
Tie energetické vlákna, ktoré prechádzajú cez náš kotviaci bod, sa menia na senzorické dáta, ktoré potom interpretujeme a vytvárame z nich poznanie sveta okolo nás. Pretože ľudstvo má svoj kotviaci bod ukotvený približne v tých istých miestach (vo výške lopatiek asi na dĺžky ramena od nich na zadnej strane svetelného kokónu), interpretujú svet okolo seba probližne rovnako.
helar: Tu sa hodne odlišuje interpretácia Castanedu od interpretácie Villolda, ktorý tiež narába s kotviacim bodom, ale lokalizuje ho nad ľavé plece a hovorí o ňom, že ním možno fyzicky pohnúť (teda: rukami). Pri cvičeniach podľa Villolda som si tento bod nahmatala (mala som ho celkom niekde inde – vpredu vľavo pri hrdle) a podarilo sa mi ho vziať do rúk a posúvať hore-dole, pričom sa skutočne menili moje psychické stavy.
Neviem z toho urobiť nijaký záver… 😦 Mohlo ísť o silu sugescie a mohlo ísť o to, že Villoldova informácia je platnejšia ako Castanedova (môže v tom hrať odstup času medzi jednou a druhou informáciou, ktorý môže byť zosilnený obdobím Kali Yugy). Možnože dnes sú kotviace body pohyblivejšie a možno nie sú všetky na jednom a tom istom mieste.
Počas spánku, tranzu, extrémnej únavy, choroby, hladu alebo po požití psychotropných látok sa však kotviaci bod začne pohybovať. Keď sa pohne na inú pozíciu, začína cezeň prechádzať iná sada energetických vlákien/polí a ich energia sa začína meniť na senzorické dáta – čím získavame celkom odlišné vnímanie!
Trénovaný bosorák dokáže silou vôle pohybovať svojím kotviacim bodom tak, že ho dokáže cielene umiestniť na hociktoré miesto v energetickej sieti, ku ktorej má ľudská bytosť prístup. Tým vníma celkom nové reality – a všetko len silou úmyslu a cieleného pohybu kotviacim bodom.
Vedomie považovali bosoráci Matusovej línie za schopnosť úmyselne si byť vedomý všetkých vnemových možností ľudského organizmu, nielen tých, ktoré sú dané istou kultúrou, “ktorej úlohou sa zdá byť obmedzenie vnemových možností svojich členov”. (Toto som musela napísať doslovne.)
Bosorákovou úlohou je oslobodiť sa od týchto obmedzení a sprístupniť si všetky potenciálne vnemové možnosti. Na to však musí zmeniť svoje vnútro – musí sa stať bezchybným (impeccable) v zmysle, že si nesmie dovoliť žiadne chyby a každý jeho krok a počin musí byť ten najlepší, aký je v danom okamihu schopný urobiť. (A niekedy nestačí ani to, o čom svedčia zástupy bosorákov, ktorým z toho “šiblo”. ) Nesmie svoje priania a nádeje klásť vyššie ako realitu, ktorú vníma – inak bude reagovať na svoje priania a nie na samotnú realitu. Byť bosorákom znamená ísť s tokom energie, nie pôsobiť proti nemu.
helar: A toto je dôvod, pre ktorý som musela časť o kúzlach a mágii vyhodiť odtiaľto a dať na samostatnú stránku (Bosorácky receptár). Príliš často som bola konfrontovaná s ľuďmi, ktorí si toto neuvedomovali – ba dokonca ani uvedomovať nechceli. Chceli vnucovať svoju vôľu energii. Nie som Spasiteľ, aby som ich chránila pred nimi samými – ale tiež nie som masochista, aby som sa nútila dennodenne prichádzať do styku s ich “odolnosťou voči zmúdreniu” 😕 … Dnes už na tú stránku takmer ani nechodím.
Celé učenie starých šamanov malo za cieľ to, čomu hovorili “posledná cesta bosoráka”, keď individuálne vedomie dosiahne stupeň šamanského poznania, ktorý sa dá udržať aj za hranicou, po ktorú je organizmus schopný fungovať ako celistvá jednotka – teda za hranicu smrti. Podľa nich je možné, že ľudské vedomie sa dostane tak vysoko, že dosiahne úroveň čistej energie, ktorá preteká vesmírom. Čiže takýto bosorák sa z organickej bytosti stáva neorganickou bytosťou: je energiou vedomou si samej seba, ale nie je viazaný na nijaký organizmus.
helar: Z tohto hľadiska začína byť kadečo zrozumiteľné. Všetci tí “vzostúpení majstri” a “vyššie bytosti” môžu patriť presne do tejto kategórie – čisté vedomie, neviazané na nijaké telo (pokiaľ sa nerozhodne na nejaké telo sa dočasne naviazať). A je logické, že ak to niekto dokázal (a zdá sa, že Castanedovi to vyšlo), tak potom to dokáže hocikto znova!
Mimochodom: Napadlo ma, aké napätie panovalo na čistinke medzi Castanedom na jednej a Otcom a Gaiou na druhej strane. Mala som pocit vzájomného rešpektu/tolerancie/”paktu o neútočení” (ale súčasne aj “paktu o prílišnom nevyskakovaní”). Castaneda má moc, ktorá je trpená na kraji toho, ako vyzerá “regulérny” vesmír. Ale nemyslím, že by urobil čokoľvek, čo by – čo i len mierne – podráždilo Otca. (Nikto rozumný nedráždi Otca – dokonca ani ja nie!)
Dlhej reči krátky zmysel: obraz sa začína skladať. Ešte nie je dokonalý, ale začína byť prehľadný. A zdá sa, že je to mozaika, do ktorej zapadajú aj iné “bočné” informácie…
Všetky cesty vedú k vzostupu.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor