Eprakone – ezoterika a spiritualita

“Keby si si konečne urobila vodičák, nemusela by si líčiť. Predávať vieš, zákazníkov ukecať vieš, mohla by si mi robiť junior partnerku…”

“Ja a realiťák?” zasmiala som sa neveriacky.

“A prečo nie? Máš talent pozrieť sa na všetko očami toho druhého. Vieš osloviť jeho očakávania – aj tie nevypovedané. Naposledy, keď si bola so mnou na prehliadke, bolo to celkom zjavné. Možno nepoznáš predpisy, ale už si sa naučila, čo je dôležité. Ja by som to aj prijal.”

Cítila som sa polichotená a zaskočená zároveň. “Mokoš, ale ja sa na to necítim… Nechcem predávať. Keď môžem, vyhýbam sa kontaktu s ľuďmi.”

“A to mi hovorí žena, ktorá chodí každý druhý deň maľovať paničky,” potriasol hlavou. “Dôslednosť nie je tvoja silná stránka, čo?”

“Ale to je niečo celkom iné!” namietla som. “Niečo predsa robiť musím.”

“Tak prečo nie na plný úväzok pre mňa?” opáčil ironicky.

Zaskočilo ma to. Mal pravdu, ale napriek tomu sa mi na plný úväzok k nemu nechcelo.

“No… Vieš, ale ja potrebujem mať zmenu. Nie stále to isté, ale trochu toho a trochu hentoho…” A diskrétne som mlčaním prešla skutočnosť, že kedysi som mala len jednu prácu.

Lenže Mokoša neoklamete. Pozrel na mňa, napoly láskavo a napoly posmešne, a potriasol hlavou.

“Ty nepotrebuješ zmenu, dievča… Ty potrebuješ zadné vrátka. Nevsadiť všetko len na jednu jedinú kartu. Mať stále možnosť vycúvať zo situácie, ktorá sa ti nepáči. K ničomu sa nezaväzovať.”

Nuž, neznelo to dobre – ale o to pravdivejšie. Trochu bezradne som sklopila zrak, ale veci na stole boli ešte stále rovnako nezáživné, tak som pozrela späť na Mokoša. Vyzeral zamyslene.

“Vieš, čiastočne to pre teba je dobré, keď sa na nič veľmi neviažeš. Chrániš sa tým pred sklamaním a bolesťou, ak by veci náhodou nevyšli alebo vyšli inak. Na druhej strane, kým máš pocit, že z niečoho môžeš vycúvať, nevenuješ sa tomu s plnou vážnosťou. S plnou vážnosťou konáš len vtedy, ak nemáš inú možnosť, iné východisko; keď celý tvoj život závisí od toho, čo urobíš a s akým nasadením to urobíš. Keď si sa rozhodla pre Nora, rozhodla si sa s konečnou platnosťou – bez zadných vrátok. A toto rozhodnutie ti neumožňuje vzdať sa ho. Vždy sa budeš k Norovi vracať a skúšať stále niečo nové a nové, aby bolo presne tak, ako potrebuješ. To preto, že to nerobíš “tak naoko”, ale ako jedinú možnosť, ktorú v živote máš. A čím skôr zistíš, že toto platí pre úplne všetky situácie v živote, tým lepšie pre nás všetkých.”

Odložil tašku a sadol si na stôl. Zamyslene ma sledoval.

“Si zvláštna žena, Milka. Naučila si sa od nás veľa – ale nenaučila si sa spôsobom, akým postupujeme bežne. Nie si ako iní žiaci. Nenecháš sa viesť. Nerobíš, čo ti niekto povie. Nepočúvaš Nora, nepočúvaš Mikiho, nepočúvaš mňa. Jediní dvaja, ktorých si ako-tak počúvala, sú Aďo a Rio. Nemožno ti vysvetliť a nechať ťa skúšať si to… Robíš to celkom naopak. Potrebuješ situáciu, v nej niečo vyskúšaš a od nás potom potrebuješ vysvetliť, čo sa dialo. Je to taký neštandardný postup a vyžaduje si neštandardný postup aj z našej strany.”

Cítila som, ako sa mi ježia vlasy na zátylku. Šípila som, že neprichádza nič dobré.

Usmial sa na mňa, ako keby vedel, čo som si pomyslela.

“Obvykle majú nováčikovia u nás svojho učiteľa, ktorý ich vedie. Ty si dostala Nora. Ale keďže sa nenechávaš viesť, musíme to zmeniť.”

Pochytila ma nefalšovaná panika. Snáď nás nemieni rozdeliť!

Potriasol hlavou.

“Nie, nič zlé. Len som si povedal, že ak sa učíš robením, najrýchlejší spôsob, ako ťa niečo naučiť, bude dať ti tvojho vlastného žiaka. Niekoho, koho by si učila ty.”