Začínalo sa mi driemať. Pomaly som sa vnárala do nejakej sivej necitlivosti a z diaľky ku mne doľahol ostrý Roliho hlas: “Milka, čo… Pozor! Zaspáva nám!”

“To nesmieme dopustiť!” zaburácal pán Mokeš.

Niekto mnou zatriasol. Otvorila som namrzene oči. Predo mnou sa vznášala obrovská Norova ustaraná tvár a zvláštne pulzovala.

“Choď… preč…” Stálo ma obrovskú námahu vysúkať zo seba tie dve slová. Nedokázala som sa sústrediť.

Roli do mňa nalial pohár ľadovej vody. Pootvorila som jedno oko. Na chvíľku som vnímala veľmi ostro a videla som, že stoja nado mnou a majú strach.

Ani to sa ma nedotklo a zaspala som.

Všade bola tma, ale nie celkom temná; všetko bolo zaliate akýmsi mátoživým sivohnedým svitom. Sedela som v drobnom drevenom člnku a prúd rieky ma pomaly, ale nezadržateľne unášal. Sledovala som, ako sa krajinka na brehoch rieky mení, krovie sa vynáralo a mizlo a koruny opŕchnutých stromov z času na čas zatienili sliepňajúci mesiac na oblohe. V čiernej tme nado mnou som tušila pohyb, ako keby sa mi nad hlavou preháňali netopiere – hodne veľké netopiere… Počula som akýsi škrípavý, vzrušený štebot. Napriek tej desivosti sa ma to akosi nedotýkalo. Malátne som sedela v člne a pozerala tu na vodu, tu na breh.

Po brehu pobiehali ľudia. Nedovidela som na nich, ale vedela som, kto sú – Noro, jeho kamaráti a pán Mokeš. Kričali a mávali, snažili sa upútať moju pozornosť. Bolo mi to jedno. Moje oči ich videli, ale moja duša ich nevnímala. Boli akoby z iného sveta; za sklom, ktoré už do mojej reality nepatrilo.

Začali ku mne hádzať laná. Laná s pleskotom dopadali do vody okolo člnka alebo aj priamo do člnka. Viem, že odo mňa očakávali, že aspoň jedno z nich chytím… ale mne sa nechcelo. Chcelo sa mi zatvoriť oči a nechať sa unášať riekou kamsi… niekam, hocikam. Bolo to jedno. Všetko bolo jedno.

Odrazu ma čosi udrelo priamo do tváre. Otrasená som otvorila oči. Od brehu až do člnku siahalo žiarivé, zlatisté lano, samo sa ovíjalo okolo môjho trupu a potom ma začalo ťahať k brehu. Voda okolo mňa sa spenila, obrovský vír pohltil člnok, hladinu rieky, brehy, postavy na nich i nebo a bledý mesiac… a predo mnou sa zažalo svetlo mokešovskej obývačky a videla som, ako sa nado mnou všetci skláňajú.

“Už je pri zmysloch,” povedal pán Mokeš. “Chvalabohu. Zachytili sme ju v poslednej chvíli.”

Objednať knižku