Eprakone – ezoterika a spiritualita

Zaviedol ma do stredu miestnosti, postavil sa rovno ako svieca a natiahol ku mne ruku. Váhavo som vložila svoju ruku do jeho dlane. Obzrela som sa:

“A kde máme hudbu?”

“Začíname bez hudby,” oznámil posmešne.

“A čo budeme tancovať?”

“Uvidíš…”

Začal sa hýbať. Ja som stála ako kôl v plote a nechápala som, čo sa odo mňa čaká. Nepovedal mi kroky, neurčil rytmus, nevydával nijaký zvuk… Cítila som ťah na ruke, ale odolávala som.

“Jani, hýb sa!”

“Ale ako? Neviem, čo tancujeme!”

“Reaguj na môj pohyb! Ja ťa vediem, ty sa hýb podľa toho, ako ťa vediem,” usmial sa.

Znovu sme sa postavili do pôvodnej pózy. Na dlani som zacítila slabý tlak, tak som trochu cúvla. Urobil krok ku mne a rukou ma tlačil od seba. Cúvala som. Odrazu sa tlak zmenil na ťah. Rio sa pohyboval miestnosťou a ťahal ma za sebou. Potom znova tlačil, o chvíľu zasa ťahal. Odrazu to prestalo byť také neprirodzené – vypla som rozum, nesnažila som sa predvídať jeho najbližší pohyb, ale som len reagovala na to, čo som cítila v dlani.

Rio zastal a veselo sa zaškeril: “Tak vidíš, ako dobre to ide!”

“Prichodím si ako idiot,” priznala som. “Takto bez hudby…”

“Lenže hudba by bola presne proti tomu, čo chcem dosiahnuť,” zvážnel. “Celý život žijeme v hlave. Snažíme sa urobiť si obraz o budúcnosti a predvídať, čo sa stane, aby sme sa na to mohli nastaviť. Snažíme sa kontrolovať všetko okolo nás. Následkom tej snahy o predvídanie sme vždy akoby o sekundu pred prítomným okamihom… Nežijeme v súčasnosti, ale v svojej predstave o budúcnosti. A niekedy pre samotnú predstavu zabudneme urobiť v prítomnosti to, čo treba.” Znova sa usmial, tentokrát akosi mäkko, chápavo. “Keď vynechám hudbu, nemá si ako tvoj rozum odratúvať rytmus. Nemá sa ako posunúť do budúcnosti. Musí byť v tu a teraz, aby vedel zareagovať. Musí počúvať signály zo zvyšku sveta… v tomto prípade signály odo mňa, a musí na ne bezprostredne reagovať.”

“Ale na čo je to dobré?”

“Je to jednoduché – keď zažiješ svoju schopnosť plynúť so situáciou, necítiš takú silnú potrebu ju kontrolovať. Nechávaš veciam voľný priebeh. Nevytváraš si pancier z kŕča, ako sa treba brániť voči svetu… Otváraš sa. Si to viacej ty a si menej svoj strach zo života.” Pozrel mi priamo do očí a usmial sa. “A to je presne to, čo som sa pre teba rozhodol urobiť, Jana Jović. Rozhodol som sa vytvoriť ti cestu, aby si sa mohla vrátiť späť do života. Milo spomínal, že si zažila škaredé veci. Nevidím dôvod, prečo by ťa škaredé veci z tvojej minulosti mali obrať o celú budúcnosť. Ak sa rozhodneš ponúkanú ruku prijať, dotancujem ťa k slobode.”