Možno ste si všimli, že aj na silné otrasy nereagujú všetci rovnako. Niektorí sa po čase postavia na nohy, kým iní zostanú ležať a jajkať a sťažovať si.

Nejako som to mala odpozorované a prijímala som to. Až donedávna, kedy Brad Schipke rozposielal nový e-mail a upozornil v ňom na jednu vec – že existujú obete zlej situácie, ktoré sa nikdy nevyhoja.

A moje myšlienky sa rozbehli. 🙂

Môže byť, že vás situácia zasiahla na citlivom mieste – na mieste, ktoré tvorí základ vášho svetonázoru. To sa mne stalo kedysi, keď ma obvinili z čiernej mágie ľudia, ktorých som dovtedy považovala za priateľov. V mojom svetonázore priatelia a duše spriaznené také veci nerobia.

Keďže som bola “osvietená”, zaujala som k tomu stanovisko “to je výpoveď o vás”. Nie že by nebola… je! Lenže to nijako nezlepšilo skutočnosť, že môj svetonázor, to, z čoho som žila, dostalo trhlinu.

Dlhé roky som sa potom pohybovala v svete, kde ani priateľom nestojím za to, aby sa ku mne nesprávali zákerne.

Oni už dávno vypadli z môjho života, ale ja som v tom okamihu trčala aj naďalej. Nemyslím, že mi chceli vtedy ublížiť; potrebovali nejako odreagovať svoju vlastnú frustráciu nad mojou existenciou a použili na to spôsob, ktorý môj svet premenil na jedno úžasne nepriateľské miesto, kde ti každý, komu dôveruješ, plánuje vraziť nôž do chrbta.

Trvalo mnoho rokov a nových podobných situácií s inými ľuďmi, než som sa začala chytať. Mohla som nástojiť na tom, že môj svet potrebuje byť bez podrazov a útokov do chrbta, alebo som si mohla vybudovať hranicu, ktorá každému umožní podraziť ma len raz. S tým, že potom si rozoberiem signály a postarám sa, aby som ich nabudúce alebo pri iných ľuďoch už neprehliadla.

A teraz príde Brad Schipke a povie: Tá malá Obeť, čo sa nikdy nevyhojí, sa totiž identifikovala so svojou ranou.

A keď sa pokúsite “osvietiť” ju, začne všetko prekrúcať, len aby nepotrebovala meniť svoju identitu poranenej obete, pretože to je to, ako čo sa vníma.

Tak až dnes (čo je úplne inokedy, než kedy to čítate 😉 ) som si položila tú správnu otázku:

Ak vtedy obvinenie bolo výsledkom frustrácie zo mňa a mojej existencie, tak potom s čím sa museli identifikovať, aby sa takto prejavili?

A hneď som sa začala cítiť menej identifikovane s obeťou, ktorú osočili. 😉

Mimochodom, je zaujímavé, ako to na mňa zaúčinkovalo, keď som mala podpísať – a nepodpísala – zmluvu na vydanie Vianočného útočiska.

V tej zmluve doslova stálo, že vydavateľ má právo “sám rozhodovať o akomkoľvek nakladaní s Dielom, vrátane takého, ktoré by bolo alebo mohlo byť vnímané ako hanlivé, a/alebo ktoré by znižovalo alebo mohlo byť vnímané ako znižujúce hodnotu Diela alebo mohlo spôsobiť ujmu Autora na jeho cti alebo dobrej povesti.“

Keď som toto prečítala, obočie mi vybehlo až na vrchol hlavy: “WTF?” A v tom okamihu padlo rozhodnutie, že zmluvu s takouto klauzulou nepodpisujem, pretože automaticky predpokladá (a zakladá) možnosť osočenia a útoku od chrbta. 🙂 S takým partnerom do činenia mať nechcem. 🙂

Nezabudnite na moju otázku, keď sa nabudúce potknete o správanie, ktoré je vo vašich očiach skutočne suterénne. Z akého sveta, z akej obavy koná daný človek tak, ako koná? Aký komplex z neho lezie na povrch?

A neprijmite pozvánku do jeho sveta. 🙂

A aby toho nebolo málo, len čo som zavrela mail a šla si pozrieť fejsbúk, natrafila som na tento obrázok:

Nakoniec som si uvedomil,
že poranenie sa nikdy nezmenilo na nenávisť.
Je jedno, ako veľmi ma k tomu zvádzali
moje emócie,
Nikdy som neprestal milovať ľudí.

Prestal som im dôverovať.

🙂 Vychutnajte si to.

Ak sa dokážete neidentifikovať s poranenou obeťou, potrebujete predefinovať svoju verziu sveta.

A vaša dôvera zas raz klesne. 🙂

No a otázka za milión: Čo to urobí s vašou vibráciou?

Mňa zachránilo to, že moja základná vibrácia je taká nízka, že ešte aj nedôvera (ktorá sa v nej dovtedy nevyskytovala) vyzerá ako spirituálne vytrženie. 😛 Ale vy môžete plachtiť na obláčiku sedem – a potom je absolútne dôležité, aby ste si nastavili a dodržiavali osobné hranice a aby ste vnímali ako obete tých, čo sa pokúsia ich prekročiť – nie seba.