Toltékovia poznajú niečo ako Sen Planéty – veľmi presný popis toho, ako svet vyzerá, ako sa správa a aký je vo vzťahu k nám. Zdieľaním Sna Planéty sa vieme zaradiť do spoločenstva – ale súčasne nás obmedzuje len na určité vnímania, na určité možnosti a na určité správania.

Ako to vyzerá v praxi?

“Ak vidím toto, znamená to toto. A ak to značí toto, musím reagovať takto.”

A Bashar na to: “Nie; nemusíš.”

Tu je jeho prístup, ako zdieľaný Sen Planéty prelomiť a začať si o svete a sebe rozprávať celkom nový príbeh:

“Podstatné je dovoliť všetkým okolnostiam, ktoré sa vo vašom živote vynoria, aby sa vynorili ako neutrálne – miesto toho, aby ste im ľubovoľne podvedome pripisovali význam “dobrý” alebo “zlý”. Cielene sa rozhodujte, aký význam daným okolnostiam uprednostníte pripísať, pretože význam, aký okolnostiam pripíšete, rozhodne o dopade, ktorý z nich dokážete vyťažiť. Dodávate veciam význam, ale ste naučení robiť to automaticky, podvedome, takže si myslíte, že okolnosti k vám už prichádzajú s týmto významom obsiahnutým v sebe.”

Sonia Ricotti a T. Harv Eker tomu hovoria: “Veci sú len veci a význam im dávame až my.” No a pretože “význam” je len ďalší príbeh, čo si rozprávame, pokojne sa môžeme rozhodnúť rozprávať si iný príbeh.

A všimnite si príbehy, aké vám rozpráva váš vnútorný monológ. Často sú tvrdé, posudzovačné, kritické. “Kam sa hrabeš, keď na to nemáš!” “Iní to nezvládli – ty si trúfaš?” Je to len príliš starostlivý telesný strážca, ktorý nám nechce umožniť cítiť sa zle – lenže jeho zanietenosť z neho robí tyranizujúceho rodiča. Nechce, aby nám ublížil svet, tak nám ubližuje on svojimi hláškami, aby nás držal malých… Alebo, ešte presnejšie: zo strachu, že nám vonkajší svet ublíži, sami sebe rozprávame príbehy, ktoré nás držia v malosti.

🙂

Sami sebe rozprávame príbehy, ktoré nás držia v zajatí Sna Planéty. Robíme to, lebo si myslíme, že musíme.

Nie. Nemusíme. 🙂