Cez víkend som vyliezla na záhradu povysávať bazén. Celkom som si užívala to ticho a štebot vtákov, keď odrazu o pár domov ďalej vyšli na záhradu susedia s kŕdľom detí. Ešte aj to bolo v poriadku, lenže…

Lenže susedia majú dcérku Helenku a tá má vo zvyku zvukovo (a možno aj inak) sa hádzať o zem, keď sa jej niečo nevidí. Je to u nej trvalý stav – už takto vreští druhý či tretí rok a nezlepšuje sa to.

Pretože som ráno sľúbila anjelom, že si prestanem rozprávať príbehy, zatrhla som si poznanie “to dieťa je debilné či čo” a miesto toho som začala uvažovať, ako by som ju vychovávala, aby nerevala.

Jej otec sa snažil. Skutočne sa snažil. Bol ohľaduplný, pýtal sa jej, čo jej vadí, že by jej urobili dobre. Helenka, poď na maliny. Helenka reve, že nechce. Sused žene, že ju má prísť pomojkať a potom môže pokračovať v robote. Helenka reve, že nechce pomojkať. Potom zisťoval, čo ju tak veľmi rozčuľuje (to som nezachytila) a vyhlásil, že tak to bude zajtra. A Helenka reve, že nie, že ona to chce hneď, nie až zajtra!

Tu už som v plnej pozornosti a príbehy-nepríbehy, chápem, že Helenka musí mať všetko po svojom, inak sa hodí o zem.

A ako druhá Helenka, znalá navyše pathworkingu a práce s tieňom, začínam miesto vreštiaceho decka riešiť seba.

Prečo mi to vadí? Čo na sebe mám také, ako tá Helenka, že na ňu reagujem?

Napadá mi, že keď sa Helenka tak hádže o zem, asi by som ju nechala, nech si robí, čo ju napadne – ale bez publika.

Kde ja, dokelu, potrebujem obdivné publikum?

Nechytám sa. Otáčam otázku: Vydupávam si tiež svoje za každú cenu? Nedám ruku do ohňa, že nie… Tiež večne anjelom predpisujem, čo smú a čo nie vo vzťahu ku mne!

Ak je to môj tieň, čo za ním stojí?

Zasa sa nechytám. Pomáha mi Univerzum – k susedom na záhradu príde návšteva, teta alebo starká. A malá Helenka odrazu z absolútnej vývrtky prechádza do absolútneho džavotavého potešenia a z vrešťana je znova dobré dievčatko.

Odrazu sa chytám. Tu nejde o publikum… Tu ide o to, že prišiel (=zmena) niekto, koho Helenka pozná a nebojí sa ho.

Že by ju jej rodičia boli vychovávali vo vatičke, kedy bolo všetko predvídateľné a nemusela riešiť problémy?

Lebo mňa vychovávali.

To je (asi) to, čo máme spoločné – potrebu mať situáciu presne podľa toho, ako sme ju odhadli, pretože len vtedy sa cítime bezpečne a milovane.

A keď niečo nie je podľa našej predstavy, odrazu sa zotmie a Univerzum začína byť náš nepriateľ. Bojíme sa a preto kričíme a hádžeme sa o zem, aby sme predviedli, že sme väčšie a preto možno nebezpečné. Alebo prestávame komunikovať (moja verzia hádzania sa o zem) – z toho istého dôvodu.

Predvádzame umelú silu.

A tu mi zaklikol aj ranný channeling s Azraelom:

Všetko to začína v okamihu, kedy prestaneš byť autentická. Kedy sa snažíš buď vyhovieť, alebo niečo urýchliť. Ty sa donútiš do nejakej vibrácie, pretože tú silu v sebe máš, ale potom z nej vypadneš, pretože ti nebola prirodzená. Ak by si zostávala prirodzená, tak my nebudeme robiť ťahy, čo ti robia zle. Rozumieš? Ak ťa nevieme odhadnúť, správame sa neoptimálne a ubližujeme ti. Ubližujeme ti. Priznávam. Ale nerobíme to so zlým úmyslom. Proste ťa zaťažujeme na hranici, ktorú nedokážeš zvládnuť.

Takže si to zhrňme: Najprv to bolo… zabudla som. Aha, emócie. Začať sa cítiť bezpečne v tom, že cítim.

Nie presne. Otvoriť sa hocičomu. To ťa los naučí.

Potom byť autentická. Netváriť sa.

Zasa nie celkom… Tá pretvárka je produkt urýchľovania. Máš vo zvyku dokopať sa do vecí, ktoré si stanovíš. To potrebuješ teraz zmierniť. Pýtaj sa nie, čo by urobil tvoj sebaobraz, ale sa pýtaj, čo sa ti skutočne chce robiť, na čo si trúfaš a si ochotná znášať toho následky. Pýtaj sa, v akej miere ťa to bude bolieť a či si ochotná ju niesť. Potom budú aj tvoje reakcie autentickejšie.

Nemáš nejakú mantru?

🙂 „Mám právo zlyhať a nevyhovieť.“ Trikrát denne, pred jedlom, a zapiť poriadnou dávkou rumu. 🙂

Ak môžeme rum vymeniť za čokoľvek iné, tak ťa beriem ako svojho osobného lekára. 🙂

Nie, vážne. Netrpezlivosť je potreba byť niekde inde, nie tam, kde práve si. Začni si vychutnávať to, kde práve si. Ak si k svojmu tu-a-teraz dokážeš vytvoriť aspoň zmierlivý pocit, prestaneš sa siliť do nadľudských postojov. Máš právo zlyhať. Máš právo cítiť sa neosvietene. Máš právo na depresiu. Máš právo nenávidieť nás… pokiaľ toto všetko sú len prechodné stavy a ty si v nich nerozložíš svoj stan. Nechaj ich prechodné, nehanbi sa za ne, ale si ich privlastni. Sú len signály, že niečo potrebuješ upraviť, aby ti bolo lepšie. Všímaj si, čo ich vyprovokovalo. Tam upravuj.

Bez pomoci.

🙂 Bez pomoci. Ak ti budeme pomáhať, pôjdeš naším tempom. A to si predviedla, že nedokážeš udržať. My ťa nechceme mať v nejakom určitom mieste; my ťa chceme mať v určitej vibrácii. Tú potrebuješ dosiahnuť vlastnou silou, potom ju dokážeš aj udržať.

Mala som pocit, že v tej vibrácii som už bola.

A potom si chcela spoznať pravdu. A to ťa dostalo na celkom novú vibračnú rovinu, na ktorú si nebola stavaná a na ktorú si teraz potrebuješ zvyknúť. Ty ani tak veľmi nepohŕdaš nami, ako pohŕdaš tým, čo vidíš v sebe.

Takže táto Helenka sa potrebuje prestať hádzať o zem. Nerobiť si príbehy o tom, ako sa situácia bude pravdepodobne vyvíjať; minule som niekde čítala “pracuj s možnosťami, nie s pravdepodobnosťami”.

Čo pre môj racionálny mozoček môže byť aj dosť problém. Ale zasa… keď som mu vysvetlila anjelov, snáď zvládnem aj to nevhodné vybiehanie do minulosti či budúcnosti. 🙂

(A ako to dopisujem, malá Helenka je už znova vo vývrtke. Mne by to mohlo vydržať dlhšie. 😉 )