Tohto roku som vytiahla na svetlo božie staré knihy z rokov 50., 60. a 70. a znova si ich čítam. (Už viem, odkiaľ mám svoj slovník i štýl nazerania. 😛 ) Práve lúskam Modré kladivko Rossa Macdonalda a narazila som na odsek, ktorý mi vyvolal úsmev:

“Môžem na chvíľu vojsť a pozhovárať sa s vami?”

“Ľutujem, práve meditujem.”

“O čom meditujete?”

“Vlastne ani neviem. /…/ Ešte sa to nedalo dokopy. Nezmaterializovalo sa, viete?”

Tak mi to pripomína modernú ezo-“mluvu”, čo vzletne pojednáva o veciach, okolo ktorých ani neprešla! Keď šuter, tak musí rozhodne niečo liečiť. Keď kvapalina, tak “elixír”. Keď períčko z holuba, čo hniezdi na balkóne nad vami, tak to boli rozhodne anjeli. (Neviem, či aj ten trus sú oni…) Keď si sa ráno nenajedol a ideš dobreže nie odpadnúť, tak rozhodne ti niekto uriekol. Atakďalej atakpodobne.

Viem, že ako prevažne hlavový človek toho neznesiem veľa, a tento štýl vyjadrovania (a nazerania) je už výrazne za mojou úzkou hranicou tolerancie. Ale totálne najširší úškrn prišiel, keď si to skomentoval akože hlavný hrdina knihy:

Vyzerala, akoby sa ešte sama celkom nezmaterializovala.

🙂

Už viem, kde som sa učila. (Naozaj! V knihách z rokov 50. som našla nejedno svoje milované presvedčenie, ktoré dnes veselo pozaunujem do sveta! 😉 )

A úloha pre všetkých, čo sa teraz čudujú, že čo akože má tento článok znamenať… Keď nabudúce narazíte na “nezmaterializovanú meditáciu” 😉 , skúste si k tomu pridať “alebo aj nie”. Mňa to aspoň naučilo pracovať s viac než jednou jedinou možnosťou a jedným jediným vysvetlením – až kým sa nezmaterializoval 😛 pravdivý zmysel. 🙂