V deň, keď toto píšem, tak ma dostal jeden obrázok na fejsbúku (vľavo). Reklama na nejakú hru, ale keďže som chronický pathworker 😉 , okamžite vo mne spustila analýzu.

Zaujali ma tie dve brány. Pripomenuli  mi obrázok, ktorý som použila na jednej karte z Gabrielových prechodov. Tak som to začala skúmať a dozvedela som sa, že hra sa volá Rytieri a mosty.

“To bude asi o budovaní mosta medzi tými dvoma bránami,” napadlo mi. A  myšlienky už bežali…

Ako by som ho budovala? A vlastne… chcela by som ho budovať? Alebo by bolo lepšie sedieť na brehu, pozerať na druhú stranu a obdivovať? Z vlastnej skúsenosti viem, že niekedy sú veci na  pohľad úchvatné a úžasné – ale len dokiaľ  v nich priamo nežijete. Kým nezažívate vnútorné procesy toho,  čo sa oku vidí ako úžasná nádhera. Len čo musíte “nádheru” skutočne aj žiť a prídete do kontaktu s jej vnútornými zákonitosťami a obmedzeniami, často zistíte,  že na tom vašom brehu bolo  lepšie a že presťahovaním sa do “nádhery” ste stratili hneď dvakrát – raz ste stratili svoj pôvodný svet,na ktorý ste sa”vykašľali”, a raz ste stratili sen/nádej,  ktorú pre vás pohľad na druhý breh predstavoval…

Za  mňa: nebudujem mosty. 🙂 Začínam mosty rúcať. Kým nedokážem oceniť to staré, uprostred čoho sedím, nebudem dokázať oceniť ani to nové, do čoho by som vkráčala. 🙂