Odkedy som sa dozvedela, že aj duša sa rozdeľuje 😛 (napríklad na “mladé” a “staré”), myslela som si, že už ma nič neprekvapí… To trvalo až do okamihu, kedy som u Hanka Wesselmanna narazila na pojem “mentálna duša”. Najprv som sa začala vyškierať, že za chvíľku to bude aj “duša srdca” a “duša ľavej päty”, ale ako som čítala ďalej, neprišlo mi to až také extrémne…

Takže čo je “mentálna duša”? Je to naše ego , teda vedomá myseľ – a podľa Wesselmanna “dôležitá súčasť nášho spirituálneho rozvoja”.

Wesselman kladie mentálnu dušu medzi nad-dušu a telesnú dušu (to len  ak by sa vám málilo rozdelení 😉 ) a hovorí, že to je naša reakcia na život, aký žijeme.   Je to “stredné ja”, alebo po havajsky uhane, intelektuálny aspekt z nás, ktorý myslí, analyzuje, integruje informácie do komplexných predstáv a robí rozhodnutia. Freud tomu hovorí “ego” a Jung zas “vedomá myseľ”.

Mentálna duša je náš “generálny manažér”, racionálne myslenie, ktoré si vyvíjame v detstve a ktoré funguje na plné pecky v dospelosti. Je to zdroj našej schopnosti zamýšľať (teda  “úmyslu”)  a sily realizovať (teda “vôle”). Je to spôsob, akým vystupujeme v svete.

Tým pádom je naša mentálna duša aj zdrojom našej kreatívnej predstavivosti, z ktorej cez vôľu a úmysel vytvárame nové myšlienkové formy a tie zas premieňame na “veci”. Je  zdrojom toho, ako zažívame život, pretože v nej sa spája naša ochota meniť so schopnosťou dosahovať.

To, ako dobre nás vedie mentálna duša životom, závisí od presvedčení, z ktorých operuje. Ak je presvedčená, že je bezmocná, zažívame život z pozície Obete. Ak však funguje z presvedčenia o vlastnej schopnosti a sile, tak si život upravujeme podľa svojej potreby.

Presvedčenia hýbu tým, ako kto vystupujeme v svete. Ak presvedčenia o realite “tam vonku” berieme ako nemenné fakty, ktoré možno len dodržiavať, tak ich mentálna duša nezaradí medzi “presvedčenia/vieru” a nedokáže s nimi potom účinne narábať, keď narazí na ich dopady. Napríklad keď niekto uverí, že má nevyliečiteľnú nemoc, tak zomrie nie na tú nemoc, ale na svoje presvedčenie, že na ňu zomrie… Už Paracelsus povedal,že strach z choroby je nebezpečnejší než choroba samotná. A keďže naša mentálna duša je ten, kto robí rozhodnutia, tak práve v nej sa rozhodujeme, či sa do nejakej negatívnej emócie ponoríme, alebo sa na ňu vyignorujeme. Preto je aj dôležité, aby mentálna duša a duša tela spolupracovali – a v našom dnešnom západnom svete panuje práve veľký rozkol medzi vyššou mysľou (mentálnou dušou) a telom (dušou tela).

Nuž, dobre. Ešte stále si myslím,  že máme len jednu dušu a že to je to “lepidlo”, ktoré spája dohromady energetické vlákna, čo nás tvoria, a čo je vlastne “úmysel Orla”, teda  dobrozdanie,  že táto kombinácia energií dostala šancu otrkať si v  tomto svete rožky… Keď to niekto potrebuje deliť a mať dušu aj pre svoj pravý premolár, je to jeho vec a moja žiadna starosť.  Fakt je, že výchovou nadobúdame nános presvedčení a ak tie presvedčenia nezačneme skúmať a spochybňovať, tak nakoniec celý svoj život strávime dodržiavaním pravidiel “dávno mŕtvych ľudí”, ako tomu hovorí Vishen Lakhiani.

Ale páči sa mi, ako Wesselman popísal funkciu ega, pretože to  ladí s mojím vlastným vnímaním. Ego nie je “nepriateľ”, ktorého sa treba “zbaviť”, ale nástroj, ktorý máme k dispozícii, aby sme dokázali narábať so svetom. Ak chcete okopávať a máte len motyku so zlomenou rúčkou, čo urobíte? Budete okopávať z hlbokého predklonu? Nie! Idete do obchodu, kúpite novú rúčku a zavediete si do života pohodu.

Zvláštne, že to nerobíme, keď ide o našu “mentálnu dušu”, ale sa  držíme interpretácií, čo do nás nasúkalo výchovou prostredie, a žijeme život podľa pravidiel dávno mŕtvych ľudí a škrípeme nad ním zubami a sťažujeme si, ale nejdeme si kúpiť dlhšiu rúčku, teda nezačneme babrať náš interpretátor.