Keď na sebe nemáme radi nejaké správanie či prejav, najčastejšie na to reagujeme posudzovaním/hodnotením: “Toto sa nemalo stať.” alebo “To bolo nesprávne.” alebo “Toto už viac nechcem.” alebo “Tohto sa musím zbaviť.” Aj pri učení keď urobíme chybu, reagujeme podobnými vyjadreniami. Ale predstavujú takéto obranné reflexy vhodnú reakciu? Dokážeme nimi odstrániť problém? Asi nie… iba čo začneme byť navyše frustrovaní, lebo sa evidentne deje niečo, čo nám je proti srsti.
Problém s chybami
Podobné situácie poznáme z detstva: keď sme urobili chybu, tak sa rodičia zavzdušnili alebo emocionálne dištancovali. Ubrali nám (dočasne) zo svojej lásky – a to bolelo. Aj dnes ešte zažívame, že pochybenia vedú k strate, a tak sa v nás vnútorne vytvára prepojenie “robiť chyby bolí”. Takže okamžite nabieha snaha po zmene: Vyhni sa chybám! Mierni sa! Neriskuj pochybenie! Hlavne si netrúfaj! A tento vzorec správania používame tak dlho, kým si nevytvoríme nový.
Problém s naučeným
Keď sa niečo učíme, prebieha to vždy rovnako: niečo pozorujeme, sme tomu k dispozícii (prežívame to)a neskôr to napodobňovaním trénujeme. Alebo niečo vyskúšame, zisťujeme naše limity a skúmame dopady na nás a na prostredie. Čarovné slovo je tu “opakovanie”. Opakovaním istých vzorcov správania sa v mozgu vytvárajú patričné nervové prepojenia, až sa daná činnosť/reakcia zautomatizuje (napríklad šoférovanie, jazda na bicykli). Celý proces sa zautomatizuje tak, že už nad ním nepotrebujeme rozmýšľať, mozog šetrí energiu a my môžeme jeho kapacitu poštvať na niečo iné.
Ale možno sa takéto naučené automatizmy aj “odučiť”? Možno sa cielene odučiť niečo, čo sme sa naučili? Nie. Len poškodenie mozgu sa môže postarať, že niektoré správania zostanú naveky neprístupné.
Dočasne je mozog však schopný zablokovať prístup k istým informáciám. Môže za to miera neorepinefrínu a kortizolu v mozgu. Do určitej hranice oba hormóny pôsobia ako podpora kreativity a nadrámcových riešení, ale keď vďaka stresu ich hladina presiahne istúmieru, odrazu dostávame “okno” a na skúške si vieme spomenúť len, kde sú najbližšie dvere, ale nič z toho, čo sme sa naučili.
Ale vedome vieme urobiť ešte jedno: vieme presmerovať svoj fokus a tým neželané návyky “vypnúť” (v zmysle “dočasne nevnímať”).
Každá chyba súvisí s nejakým natrénovaným vzorcom správania – nejakou “blokádou” alebo “návykom”: v nejakej situácii s určitým cieľom sme nasadili nevhodný vzorec správania/program (najčastejšie obranný), ktorý sa k situácii nehodí. Tak vznikajú “chyby”.
Kritika ako pokus o korekciu
Kritizovanie je rovnako nacvičený vzorec správania, ktorým obvykle reagujeme na chyby iných. Kritika môže chybu zviditeľniť a vybudí v nás obranu proti nej, snahu o zmenu, ďalšiu blokádu. Dúfame, že z tejto obrany vznikne nejaká náprava. Ale nápravu dosiahneme ľahšie, ak si natrénujeme iný vzorec správania: ak si intenzívne zviditeľníme a uvedomíme rozdiel medzi správnym a nesprávnym, aby sme ich nabudúce vedeli odlíšiť.
To staré správanie sa nikdy nestratí – nikdy ho nezabudneme. Keď sme sa ho raz naučili, vytvorili sa mozgové prepojenia a zostanú až do smrti. Ale tie prepojenia, ktoré používame menej, ustupujú do úzadia a je nižšia pravdepodobnosť, že sa znova aktivujú, ak máme vytvorené náhradné mozgové prepojenie a používame ho často.
Kým máme len automatizmy, mozog zbieha automaticky 😉 automatizmy. Keď si vytvoríme alternatívy, vkladáme do nášho automatizmus možnosť rozhodovania: Ako vyzerá cieľ? Aké reakcie mám k dispozícii? Ktorú z nich si zvolím? A potom mozog zasa spadne do automatizmu a zbehne to, na čom sme sa s ním dohodli.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor