Dnes sa s vami chcem podeliť o postreh môjho spolužiaka Collina (priezvisko sem radšej nedávam, aby som sa ho nemusela najprv pýtať) z kurzu životnej vízie, pretože mi prišiel taký… akurátny, až som nad ním takmer zaslzila 😉 :

“Dnes som zistil, že som sa nikdy nemal rád. Miesto toho som sa za seba vždy hanbil. Bol som sklamaný sám sebou. Dnes poobede počas meditácie som mal víziu, v ktorej som sa videl, ako idem po ulici. To “ja”, čo šlo  po ulici, kráčalo samotné, s hlavou zvesenou (NIKDY nechodím so zvesenou hlavou) a bolo na pokraji sĺz. Na okamih som ten pohľad nedokázal zniesť. Uvedomil som si, že v sebe nosím znechutenie až odpor.

Prešiel som  k môjmu poničenému “ja”, zdvihol som mu bradu a povedal som mu: “Collin, milujem ťa.”

V tom okamihu som si uvedomil, že som na celé roky vyhostil lásku a ocenenie z môjho života. Hral som obeť tohto stavu a hovoril som si, že tí okolo mňa nerozumejú reči mojej lásky, čo sú vlastne slová afirmácie.

Po tom, ako som afirmoval svoju myseľ, telo, úspechy a budúce možnosti, sám som sa objal. Pocit fyzického odporu/vzdialenosti zo mňa opadol a ja som znova ožil do svojho vlastného tela.

Ako sa učím hlboko milovať sám seba, nová láska, koreniaca v naplnení, sa bude šíriť na blízkych okolo mňa. Vždy ľuďom hovorím, že kyslíkovú masku si majú nasadiť najprv oni sami, ale až dnes som sa podľa mojej rady zachoval aj ja.

Ak vám sebaláska príde ako divná téma (ja sám som sa jej roky vyhýbal), stíšte sa vnútorne a nájdite sami seba. Vaše vnútorné “ja” sa môže skrývať, môže byť  celé ubolené a zúfalo potrebovať  lásku.”

Tento pohľad do zrkadla trochu zabolel. 🙂