Ako sa prerušilo moje spojenie s anjelmi, poklesla mi energia pod bod únosnosti. Už dovtedy som bola nesmierne unavená a bežala som viac-menej v režime 2+2, teda 2 hodiny hore, 2 hodiny ležať/spať a zasa 2 hodiny hore a pod. Obvykle som okolo druhej taká odpísaná, že dostanem zimnicu a trasiem sa až dovtedy, kým si nepospím. Keď som musela fungovať dva plné dni po sebe, spamätávala som sa z toho celý ďalší týždeň. A po prerušení napojenia sa k tomu pridala ľahostajnosť a depresia. Už som mala problém namotivovať sa vstať z postele a byť hore aspoň tie 2 hodiny.
Bolo mi to jedno. Zostala som ľahostajná. Duševne som si zbalila kufre a čakala na odvoz. (Neviem, prečo používam minulý čas, ale nuž veď čo. 😉 )
Začala som čítať ďalšiu Castanedovu knihu, nedokázala som sa prehrýzť cez prvú kapitolu, tak som vzala Dar Orla a ten ma aj celkom bavil – asi do polovice. Potom sa dostavil pocit márnosti. Prečo by som sa mala hrabať v mimofyzickom, keď to nebudem môcť nijako použiť?
Ako som si čítala o castanedovcoch (kniha je venovaná jeho rozpomínaniu na tréning spolu s bosorákmi, ktorí mali tvoriť jeho skupinu, než sa ukázalo, že Carlos nemá potrebnú energiu na to, aby ich viedol), párkrát sa tam rozoberal prechod do mimofyzického stavu. Nejako som si z toho odvodila, že jednotlivec nemôže “prejsť popri Orlovi” sám – že nemá na to potrebnú masu energie, aby to ustál bez zničenia. Preto sa toltécke skupiny vlastne združovali; ako skupina mali dostatok energie na tento prechod.
Vtedy mi napadlo, že ale čo sa s nimi stane potom, keď prejdú? To sa potom v tom mimofyzickom musia pohybovať stále spoločne ako taký strapec, alebo sa rozptýlia a idú si každý po svojom? Tak som sa rozhodla, že sa spýtam Carlosa.
Vyliezť z tela sa mi podarilo napodiv ľahko. Než som mu však stačila položiť otázku, znepokojene si ma premeral a vyhlásil, že sa musím okamžite napojiť späť na Gabriela, lebo inak je po mne… Mykla som plecom, že to je to posledné, čo urobím. Som nachystaná vypadnúť z tohto sveta. Vlastne sa na to dosť teším.
Chvíľu ma prehováral, ale vo mne prerazila moja samovražedná žilka. Bez toho, aby som bola na niekoho naštvatá. Proste som si povedala, že “so mnou už nie”, a teraz to budem udržiavať v tomto stave tak dlho, kým nepadnem na zobák. Malé cvičenie z oblasti vôle. 😉
Ako sme tam sedeli na pníku, doslova som cítila, ako z neho ide “veď som ti hovoril”, ale ovládal sa a nekomentoval. Asi som to aj nejako tematizovala, ale táto časť rozhovoru je totálne prepísaná. Myslím, že som mu potom rozprávala o Zí-ovcoch a ako som dopadla prechodom cez ich svet.
Pozorne mi načúval, bokom ma sledoval a vyzeral čoraz znepokojenejší. Nakoniec vyhlásil, že ma niekam vezme. Odrazu som čosi zaregistrovala – sledovala som svoju reakciu a vnútorne som si ju komentovala, akoby to bola reakcia niekoho iného, koho práve profilujem. Povedala som Carlosovi, že inokedy by som sa pýtala okamžite “kam?”, ale že už mám tak málo energie, že už nevládzem nič kontrolovať a zmôžem sa len na “ako?”. Podal mi ruku, nech sa ho chytím, a ako som sa ho dotkla, ocitla som sa niekde celkom inde.
Vysvetlil mi, že toto je jeho obľúbené miesto, kam chodí najradšej. Nebolo to nič, len svietivá farba. Taká oranžovo-zlatá. Pripomenula mi miesto, kam som raz vyletela pri žam-žungu a kde som sa premenila na čisté vedomie strácajúce vlastnú identitu. Ale to moje miesto bolo ružovejšie, kým Castanedovo miesto bolo skôr do žlta. Bolo tam nesmierne dobre, všetko bolo v poriadku, o všetko bolo postarané, nad ničím nebolo treba špekulovať a o nič sa nebolo treba snažiť… Bolo to ako taká zlatistooranžová “vatička”, do ktorej sa dalo pohodlne klesnúť a nebyť.
Chvíľku sme tam len tak hoveli, ale potom mi došlo, čo sa so mnou deje. Dobíjal ma energiou. V tom samovražednom nastavení, v ktorom som bola, som to nemienila pripustiť. Začala som sa hniezdiť a brať sa späť do svojho života. Poďakovala som mu, že mi tam je dobre, ale už sa nudím. A išlo sa späť do sveta, na ktorý som stavaná – plného príkorí, kde nič nejde ľahko a všetko len bolí. 🙂 Môj súkromný Silent Hill. 😛 (A len čo som tam dorazila, zistila som, že už krátky pobyt v obľúbenom Carlosovom kútiku mi obrovsky dobil baterky – konečne mi začala do rúk tiecť aspoň nejaká energia a začala som aspoň slabo cítiť energiu okolia.)
A teraz musím poskladať dohromady rozprávanie z dvoch po sebe idúcich stretnutí, pretože ich neviem rozpliesť a natiahnuť na nejakú čo len okrajovo lineárnu os. Myslím, že som sa mu zverila s podozrením, že s tým “ťahom smrti” som sa už narodila a toto všetko je asi už len posledná fáza mojej skautovskej existencie – prehrmieť cez tento svet tak rýchlo, ako to len ide, do niečoho nového a menej obmedzujúceho. Odpovedal, že to vidí inak. Ten “ťah smrti” je vpísaný do mojej energetickej konfigurácie. Že vraj mám v obálke puklinu, ktorá sa nezatvára. Dostal ma do stavu, že som ju chvíľku aj videla – bolo to, ako keby naprieč obálkou išla široká zubatá puklina, ktorá sa nedá zatvoriť, pretože obálka je menšia, než by bolo treba… Rozprával mi, že tadiaľ prebieha sústavná výmena energie s prostredím – vyteká zo mňa a priteká nová. Vtedy som si pomyslela, že možno práve preto som empat – že nasávam energiu z prostredia a od iných. A Carlos ma varoval, že momentálne som sa nastavila do režimu neprijímania a tak jednoducho energiu len strácam.
Myslím, že som mu nezabudla položiť otázku, ako je to s tou bosoráckou skupinou, keď prejde do mimofyzickej existencie. Vyhlásil, že sa nepotrebujú držať jeden druhého – že sa pohybujú voľne a ak sa potrebujú, tak sa znova spoja. Takže aspoň toto som si vyjasnila.
No a po druhom rozhovore ráno som čítala ďalej knihu. Už som takmer na konci. Keď som ju čítala prvýkrát, koniec ma veľmi neoslovil, ale tentokrát som sa musela zastaviť a smiala som sa ako kôň…
Florinda povedala, že budem mať problémy pospomínať si na všetko, čo sa udialo, pretože som taký zahrabaný v mojej racionalite – a tá sa len zhorší ich odchodom, pretože mi už nezostane nikto, kto by mi pomohol zmeniť rovinu vnímania. Dodala, že jedného dňa sa doňa Soledad a ja znova stretneme v našom bežnom, každodennom svete.
Vtedy som sa obrátil k doni Soledad a prosil som ju, aby ma dostala z toho môjho zahrabania v racionalite. Povedal som jej, že ak by sa to nepodarilo, nech ma zabije. Nechcem žiť v biede racionality.
“Hovoríš hlúposti,” povedala Florinda. “Sme bojovníci a bojovníci myslia len na jedno – na svoju slobodu. Zomrieť a byť pohltený Orlom nie je žiadna výzva. Na druhej strane, prekĺznuť popri Orlovi a oslobodiť sa je absolútne besná trúfalosť.”
Facka ako malina! No tak dobre – tak teda nie som dokonca ani len ten bojovník. Ako keby na tom záležalo. 🙂 A medzi Carlosom a mnou je zjavne viac spoločného, než by som si chcela priznať 😛 … V posledných dňoch niekoľkokrát nastali takéto synchronicity, keď mi kniha odpovedala na niečo, čo som zažila deň predtým… lenže ja už som si vybrala. A odmietam synchronicity registrovať.
Sorry, chlapci, ale keď ja poviem “nie”, tak to NIE je nepriestrelné. Spomínam si na inú pasáž z inej knižky, kde Carlosovi hovorili, že by radšej umrel, než by sa vzdal svojho rozmýšľania. Zdá sa, že ešte aj to “radšej by umrel” máme spoločné!
Smejem sa. Našla som spôsob, ako svetu otrčiť prostredník. Odmietam chápať – a čas je na mojej strane. Tik-tak, tik-tak.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor