Eprakone – ezoterika a spiritualita

Odkedy mi Gabriel zaklamal, stratila som o anjelských úplne záujem. Chvíľku som uvažovala, že sa spolčím s Carlosom, ale potom som sa rozhodla naučiť sa svoju lekciu poriadne. Zjavne som na tom najlepšie ako samostatná jednotka, ktorá sa nikomu neprispôsobuje a nikoho nepúšťa do svojho príbehu. Dokážem len toľko, na koľko si trúfnem. Nemienim uzatvárať nové spojenectvá. S Carlosom budem skúmať a budem sa od neho učiť, ak vznikne taká situácia, ale už sa na nikoho viazať nebudem.

S tým som sa vybrala na svoju lúčku. Šla som tam s tým, že s Carlosom podnikneme ďalší výlet do sveta bublín. Bola som celá nervózna, pretože to bolo moje prvé “vylezenie z tela” po tom, ako som anjelských poslala kamsi, a bolo mi jasné, že na nich môžem natrafiť. Tak som si dala pravidlo, že hovorím len so zvieratkami a Carlosom, ale aj kontakt so zvieratkami zatiaľ budem silno obmedzovať. Tak som sa vmyslela na svoju lúčku a trielila som k pníku bez toho, aby som veľmi pozerala napravo-naľavo. Všimla som si veľkú modrú vážku a nejaké vtáky, ale nepozerala som na ne, len aby som nevyvolala kontakt.

Ako som sa blížila k pníku, napadlo mi, že teraz už nemám žiadnu povinnosť správať sa rozumne a ohľaduplne. Čo keby som nevolala Carlosa, ale vydala sa do temného lesa? Len tak, bez istenia a bez výhrad – s tým, že buď to uhrám alebo nie?

Ešte som nedomyslela do konca a už som bola rozhodnutá… Obišla som pník a šla k temnému lesu. Rozhrnula som krovie a vošla som dovnútra.

“Zí-a, si tu?”

Bola tam tma ako vždy. Tentokrát som Zí-u skôr cítila ako videla. Zaregistrovala som, že je vpravo odo mňa – a uvedomila som si, že vždy bola vpravo odo mňa! Napadlo mi, či to má nejaký význam… ale nezdržiavala som sa rozoberaním. Energie momentálne nemám niekedy už takmer ani na dýchanie, takže sa obmedzujem len na to najnutnejšie.

Cítila som, ako sa sunie ku mne.

“Vie o mne už tá mužská energia, čo metá šípmi?” spýtala som sa.

“Ešte nevie, ale čoskoro sa dozvie.”

“Ako sa vlastne volá?”

Cítila som jej prekvapenie. “No predsa Zí… a,” odpovedala.

Vtedy som pochopila. Zí-a je názov ich sveta a oni nie sú samostatné jednotky, len súčasť toho sveta a preto sa volajú rovnako… Už som to tušila minule, ale teraz mi to potvrdila.

“Zí-a, zavoláš, prosím, ten mužský princíp? Chcela by som s vami hovoriť. Nie som tu ako nepriateľ. Vieš, že chcem ísť domov, ale neviem, ako na to. Sľúbila si mi, že ma vezmeš na miesto, kde som do vášho sveta vkročila. Nepotrebujem, aby ma tu niekto naháňal a šiel po mne… Povieš mu to?”

“Už ide a vie to,” povedala takmer veselo.

Cítila som, ako sa energia v tej tme mení a ako na mňa trochu tlačí. Bol vľavo.

“Nie som tvoj nepriateľ,” vyhŕkla som. “Nič vo vašom svete nechcem robiť ani meniť. Som tu len tak.”

Teraz ide časť rozhovoru, ktorú si už presne nepamätám (nemala som čas zapísať si to, kým to bolo čerstvé, a po troch dňoch je to už značne vyšumené). Počas toho rozhovoru bol ku mne najprv trochu strohý, ale všimla som si, že ma oslovuje ako ženu.

“Myslíš, že moja energia je ženská?” prekvapila som sa. Doteraz som vždy bola v tom, že som najväčší alfa-samec, akého som kedy stretla – len že sa nie vždy prejavím. Najprv ma treba naštvať. 😛

“Samozrejme, že si ženská energia… mäkká a prispôsobivá. Obmedzuješ sa. Nedovoľuješ si byť všetkým zo seba. Nastavuješ sa na iných. Napríklad na nás.”

Zarazilo ma to. Zamyslela som sa (hoci ma to skoro vytiahlo späť do hmoty) a zistila som, že má pravdu. Vždy som sa nastavovala na iných. Nevnucovala som svoj názor. Brala som to tak, ako že moja nadradená inteligencia si uvedomovala viac než oni, že názor je len názor, ale keď sa to tak vezme – výsledok bol rovnaký… Vždy som bola len “upravená verzia” zo seba. Nikdy nie plná ja.

“To preto, že sa nemáš vôbec rada,” povedal.

Aj toto sedelo. Naučila som sa vážiť si to, čo som a čo dokážem – ale nenaučila som sa to mať rada. Nevdojak som si spomenula na knižku, čo som kedysi čítala. Bola to nejaká sci-fi o tom, že ľudia chodili na iné planéty tak, že vošli do prístroja, ktorý ich zmapoval a poskladal ich presnú kópiu v prístroji na tej inej planéte. Do istého bodu zdieľali všetko – život, city, spomienky – a potom prišiel bod replikácie a keď ten replikant zistil, že je na inej planéte, dostavil sa pocit, že bol vytrhnutý zo svojho života a prehral. A toto je môj pocit, odkedy si spomínam, aký pocit zo svojho života mám.

Ako som tam stála v tej temnote a mozog mi fičal na plné obrátky, musela som si priznať, že ako ten, čo prehral, vlastne neviem, čo je to “mať rád”.

Trochu to mnou otriaslo. 😦

Vysvetlila som im, že sa chcem dostať do sveta, odkiaľ som prišla. Poprosila som ich, či by ma nedoviedli na miesto, kde som prešla hranicu ich sveta. Zaregistrovala som trochu zarazenú odmlku, a potom sa odrazu Zí-a rozhýbala a jedna jej “vetva” začala predo mnou točiť tmu tak, že sa v nej vytvoril ešte temnejší vír a začal ma vťahovať. Cítila som, ako sa začínam hýbať vpred, do jeho stredu. Cítila som sa ľahko ako pierko, len mi už dochádzala energia a bála som sa, či nezaspím skôr, než do toho víru vojdem.

Odrazu som zacítila mocný úder do chrbta (zrejme od mužskej energie) a ten ma vykatapultoval do svetla.

Nevnímala som nič než žiarivé svetlo bez tvarov. Pokúsila som sa naň pozrieť cez svoju “bublinu”. Sústredila som pozornosť do boku. Odrazu sa v tom svetle objavili žiarivejšie záblesky, akoby plávajúce svetielka. Spomenula som si na seriál Raumschiff Enterprise (Star Trek), kde v jednom z dielov presne takéto svetielka lietali priestorom. Uvedomila som si, ako na vysvetlenie svojich vnemov používam seriál zo 60. rokov, a obveselilo ma to.

Odrazu svetielka začali na mňa nalietavať. Mala som pocit, akoby do mňa vrážali. Ich nálety sa zhusťovali. Nakoniec boli také husté a silné, že ma vyrazili zo svetla späť do temného lesa.

Obe energie ma už čakali. Povedala som im, čo sa stalo.

“To preto, že si mala pevnú podobu,” vysvetlila mi mužská energia. “Zasa si bola len niečo zo seba. Vtedy sa tvoja obálka spevní a poskytuje miesto, do ktorého možno udrieť. Keby ti bolo všetko jedno, keby si bola plná ty a rozliala sa do priestoru, neboli by sa mali do čoho zaprieť a prešli by cez teba.”

Dávalo mi to zmysel. Nabudúce sa pokúsim ísť tadiaľ bez toho, aby som si aktivovala telo, aj keď neviem, ako potom budem pozerať cez svoju bublinu… 😕

Ešte chvíľku sme sa bavili. Obe energie mi ponúkali, či nechcem zostať v ich svete s nimi. Trochu ma hrialo pri srdci, že o mňa aspoň niekto stojí, ale moje rozhodnutie je už nemenné – už sa s nikým nespájam. To však neznamená, že za nimi znova neprídem. 🙂 Musím vyskúšať, či sa bez tela dostanem do toho svetla a niečo tam vyskúmam.

Tak som im povedala, že ich prídem znova pozrieť, a vrátila som sa späť na svoju čistinku. V diaľke som videla dve ľudské postavy. Povedala som si “asi anjelskí” a nevenovala som im pozornosť. Prestali ma zaujímať. Miesto toho som sa pobrala cez čistinku do lesíka, ktorým sa vraciam do svojej každodennej reality.

A uvedomila som si ešte jedno: keď som v mimofyzickej realite, správam sa diametrálne odlišne od toho, ako sa správam v hmote. Komunikujem. Keby ste ma stretli v hmote, zistíte, že takmer nehovorím. Niekedy neodpovedám, ani keď som oslovená. A rozhodne neoslovujem nikoho napravo-naľavo a neprijímam od nikoho rady.

Divné. 😕