Jedna odpoveď = dve odpovede

Ešte stále mám problém orientovať sa. V mojej hlave akoby boli dve bytosti – jedna mysliaca, druhá spoliehajúca na pocity a intuíciu. To by nebol celkom problém, keby sa názorovo aspoň okrajovo zhodovali 😉 . Čo ony ale obvykle nerobia.

Včera som skúmala jednu vec a zistila som, že nech zaujímam taký či onaký uhol pohľadu, stále sa len pohybujem v obmedzeniach chlievikov, ktoré som si pre tento svet vytvorila – a, žiaľ, tá vec nie je z “môjho” sveta, čiže prístup je absolútne nevhodný. Keď idete do Egypta a viete len po slovensky, márne budete lúštiť hieroglyfy. 😦 Sorry, to je realita. (Otázka je, čia realita to je. Táto jedna je moja.)

Snažila som sa pospomínať si, čo som o takýchto situáciách čítala v Castanedovi. Samozrejme, nespomenula som si na nič, len že treba vidieť. Keďže nevidím, je to, ako keď slepcovi dáte do ruky kus ružového papiera so slovami “pekný, pravda?”

Už som z toho bola celkom nervózna, takže som sa rozhodla vyžiadať si pomoc a získať nejaký návod na situácie, kde neverím svojej interpretácii, pretože viem, že sa do nej premieta môj individuálny príbeh. A keďže som nemala chuť na Gabrielove kryptické odpovede, spomenula som si na Gaiu a to, že ona mi vždy vedela veci podsunúť nesmierne pre mňa prijateľným spôsobom.

Ako som sa sústredila, že pôjdem za Gaiou, vzalo ma to k vodopádu. To bolo to posledné miesto, čo sa mi s Gaiou spája… tak som začala špekulovať, či to neznamená, že mám ísť pod vodu a očistiť sa od niečoho. Už som aj špekulovala, ako na ten balvanisko vyliezť (tentokrát bol akýsi oveľa menej prístupný ako obvykle), keď tu sa zozadu ozvala Gaia.

Vysvetlila som jej, čo ma trápi: že si veci interpretujem skreslene, tak, aby mi zapadali do môjho príbehu, ale neviem sa uspokojiť s tým, čo si odinterpretujem, pretože si uvedomujem, že všetko môže byť úplne inak.

“Je to, ako keby som sedela medzi dvoma stoličkami,” zanariekala som. “Jedna je rácio, druhá sú emócie. A nebaví ma sedieť medzi nimi.”

“Tvoje dve stoličky… To je tvoj hlavný problém. Máš veci rozdelené na myslenie a cítenie. To je tvoja realita. Všetci to tak máte, ale väčšina ľudí má medzi tými stoličkami vytvorený mostík a dokáže stáť na tom mostíku a vyvažovať jedno tým druhým, kým ty nie. To bola vec, na ktorú sme si museli zvykať. Nereaguješ zmiešane, ale extrémne – buď cítiš alebo myslíš. Preto máš ten problém. Pocity a myslenie by sa mali dopĺňať a ak ich používaš súčasne, vytváraš si nejaký spletenec. Nie je presný, ale dáva ti zmysel. Ak skáčeš zo stoličky na stoličku a buď len myslíš, alebo len cítiš, tak máš veľmi presné údaje na oboch stoličkách – ale chýba ti ich spojenie do jedného a tak sa väčšinu času navzájom popierajú.”

“No, to je na psychiatriu,” vzdychla som. “Potrebujem nejaký pevný bod! Takto tu skáčem medzi dvoma stoličkami a ak sa netrafím, ešte padnem medzi ne a parádne si natrepem r*ť,” vyhlásila som pohoršene.

Gaia odpovedala a jej odpoveď bola dve úplne odlišné odpovede:

  1. “A čo by sa stalo?”
  2. “A čo? Veď to už poznáš, už si to zažila a prežila si to.”

Tieto odpovede z nej vyšli súčasne. Bolo to, ako keby som pozerala film na dvoch obrazovkách a na jednej zaznela prvá reakcia, kým na druhej zaznela druhá… a dej sa potom odohrával paralelne podľa toho, o ktorú odpoveď išlo.

Už som to zažila pri channelingu alebo šamanských cestách mnohokrát. Je to, ako keby ste nevedeli umiestniť udalosti na časovej línii, pretože koniec druhej je začiatkom tej, ktorá viedla k prvej… Doteraz som si to vždy označila ako “paradox” a “realita je mnohovrstvová” a neriešila som. Nedávno som však čítala v Castanedovi o tom, ako don Juan a don Genaro “rozštiepili” Carlosovu osobnosť tým, že jeden mu hovoril niečo do jedného ucha a druhý mu hovoril súčasne do druhého ucha niečo iné… Vtedy mi napadlo, že presne takto fungujú paraliminálne nahrávky.

A tentokrát som si toto všetko uvedomila a uvedomila som si aj to, že som na okamih vystúpila na rovinu metakomunikácie a prvýkrát v živote som si uvedomila proces, ktorým sa toto štiepenie deje.

Bol to podivný okamih jasnosti, kedy som ležala v posteli a spala, stála pri vodopáde a rozprávala s Gaiou a bola som nad tým všetkým ešte ako tretia vrstva, ktorá tie dve nesmierne spomalila a vnímala, čo sa deje, a robila o tom krištáľovojasné, priezračné a presné úvahy. 🙂

A keď som si uvedomila ešte aj toto, krištáľovojasná bublina sa pominula a ja som stála znova pri vodopáde a hovorila s Gaiou.

Toto, čo ide ďalej, je akoby “narovnanie” oboch dejov a ich umiestnenie do jednej línie, pričom spájajúcim motívom je “potrebujem pevný bod, ktorého sa môžem zachytiť a na ktorý sa môžem spoľahnúť”.

“A čo ak to medzi nimi je niečo mäkké, príjemné?” Išlo to ako obraz – chumáč cukrovej vaty.

“Tak cez to prehrmím a natlčiem si r*ť potom!”

Usmiala sa. “Predpokladáš, že to mäkké pod tým je len vrstva. Ale čo ak nič iné nie je? Čo ak to biele mäkké je všetko, čo ešte je? Kde si potom natlčieš r*ť?”

“No, nenatlčiem… Poletím nadol, až znova zhora spadnem na svoje dve stoličky.”

“A znova sa na nich zorientuješ, poskáčeš hore dole a náhodou zasa spadneš.”

“A takto to bude donekonečna?! No to ma ale vôbec neteší!”

“Ešte máš možnosť nechať sa dobrovoľne padnúť medzi tie dve stoličky. Zakaždým, keď sa k nim začneš približovať.”

“Počkaj… Hovoríš mi, že sa mám vzdať svojej racionality a cítenia?”

“Bolo by to riešenie, nie?”

“Bola by to samovražda! Kde by som ešte bola ja, keby som sa tých dvoch vzdala?”

“Keby si skočila – o čo by si prišla?”

Dlho som habkala a špekulovala. “O ego? O pocit, že toto som ja?”

“A čo si?”

“Neviem… Niečo, čo má hranice. Má isté špecifiká a iné nemá.”

“A čo to je?”

Nechytala som sa. Myslím, že toto je najťažšia otázka zo všetkých – čo som?

Nakoniec mi začala pomáhať. “Predstav si, že si formička na medvedie labky. Tú formičku si si vytvorila sama z toho, čo ti povedali, čo si prijala ako “normál” a čo si zažila, čo si si pre seba predstavovala a ako si chcela fungovať. Tá formička je len tvoj myšlienkový obraz. Spája v sebe pocity a zdôvodnenia pre tieto pocity – teda obe stoličky. Ale je oveľa menší než to, čo si. Preto si sa natesnala do formičky a tú nastavuješ svetu a všetká tá nadbytočná časť z teba je skrytá ako nevzhľadné hrboly vzadu za formičkou. Čo by si stratila, keby si sa formičky vzdala?”

“Formičku.”

“Tá formička je tvoje samonastolené obmedzenie. Hovoríš ňou svetu, že toto chceš byť a toto už nie. Čo by si teda stratila?”

“Samonastolené obmedzenie?”

Usmiala sa. “Presne. Obvykle sa ľudia tohto pádu boja, pretože je to pád do neznáma. Tebe stačí povedať, že sa tým pádom medzi stoličky zabiješ  – a už tam budeš skákať po hlave!” Vyznelo to hodne blahosklonne.

“Lenže, Gaia, ak sa oboch stoličiek vzdám, tak prídem o jediný pevný bod, ktorý ešte mám,” namietla som.

“Až na to, že už dávno sme ti dali iný pevný bod a volá sa Gabriel,” upozornila ma zlomyseľne.

“Ale práve to je ono!” vyhŕkla som. “Tento môj pevný bod je vlastne len moja interpretácia Gabriela a sú aspekty z neho, ktoré vôbec nepoznám! To, čo mi nastavuje ako svoju “tvár”, môže byť len účelová maska, aby ma veľmi nerozhodil… Ale mne účelové masky nepomôžu; potrebujem vedieť pravdu, aj keby bola hneď strašná. Ja už si nájdem spôsob, ako sa s ňou vysporiadať – ale potom chcem vedieť, že sa vysporiadavam definitívne a nebude to už viac bolieť alebo desiť… Unesiem všetko, pokiaľ viem, že už nové prekvapenie nepríde. Nebojím sa padnúť trebárs aj na dno.”

Zastavila ma. “Uvedomuješ si, čo si zo seba práve vysúkala? Predpokladáš, že veci budú zlé. Že pravda bude hrozná a bolestivá. Že sa budeš musieť učiť akceptovať ju. Čo tým hovoríš? Že si malá, neschopná a nehodná, že tebe sa nemôžu diať dobré veci a že vo všetkom je niekde skrytý červík!”

Zamrazilo ma. Posudzovačnosť jak hovado.

“Myslela som, že som sa toho už zbavila,” zaprotestovala som nešťastne. “A ako to vyzerá, ideme znova na štart.” Zamračila som sa. “Mne sa už nechce znova na štart! Prečo to nemôžem mať raz prevždy za sebou?”

“Ale veď čo strašné na tom je, že si to musíš znova zopakovať? Témy sa vynárajú znova a znova, vždy v inom kontexte. Keď ich raz v svojom príbehu máš, tak tam zostávajú naveky. Sú súčasť teba. Možno dnes už nie sú dôležité, ale ešte stále tam sú… Už si to zvládla v minulosti. Zvládneš to hocikedy znova. Už vieš, ako na to.”

“Ale prečo sa k tomu musím znova vracať?”

“Pretože si dočasne skočila na druhú stoličku a teraz je čas vrátiť sa na tú prvú.”

“A čo ak ma to už nebaví? Čo ak spadnem medzi stoličky a natrepem si r*ť?”

A vrátila som sa do východiskového bodu. 🙂

Takto nejak sa to odohrávalo. Úžasné bolo, že sa dostavilo pochopenie – že som zaregistrovala to rozštiepenie a vedela som pozorovať, ako prebieha.

O pevnom bode som sa ale nedozvedela nič nové. A čakať od niekoho, kto si necháva večne otvorené nejaké zadné vrátka, že len tak skočí do chumáča cukrovej vaty, je dosť nereálne. Aj keď… ona tá cukrová vata je aj dosť lepkavá… čiže nakoniec by ma možno aj udržala…

Reklamy

One thought on “Jedna odpoveď = dve odpovede

  1. čo taká udretá r.., ale mne až po kope rokov svitá, že každú zo stoličiek používam opačne,
    tam kde má byť rozum sa riadim pocitmi, dokonca ešte aj plánovanie, kalkulácie a rozmýšľanie mi tak ide lepšie – prvý vnem väčšinou = dobré riešenie,
    ale na éterické témy, dokonca aj ohľadom snov, sa mi zapne rozum :/
    v normálnom dennom svete, s dennými inštinktívnymi riešeniami, to je ešte brnkačka, ale rozum aj s jeho hmotným ponímaním a reagovaním, v snoch … [emotikon_s_prevratenymi_ocami]

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.