Pusté, dezorientované obdobie končí. Dostávame silu hýbať sa a konať. To, že sme doteraz posedávali a preberali v hlave, ako vyzerá náš život a naše budúce možnosti, bola potrebná, aj keď menej príjemná fáza – s tou hlavou, s ktorou sme vymysleli dnešok, len ťažko vymyslíme niečo priepastne nové! A dokonca ani doterajšie skúsenosti nám nepomôžu. Ak sa nimi budeme riadiť a na ich základe sa budeme snažiť odhadovať budúcnosť, vytvoríme si okolo seba zas len to staré, dobre známe…
Potrebujeme si pripomenúť, že na čo sústredíme pozornosť, to vo všetkom uvidíme. Nepotrebujeme súhlas iných. Nepotrebujeme silu. Nepotrebujeme prehľad. Nepotrebujeme istotu. Postačí nám naša pružnosť, ktorá nám pomohla prežiť dodnes. S tou si okolo seba dokážeme z tých dobrých kúskov nášho života poskladať svet, v akom sa budeme cítiť komfortne. Potrebujeme si ho poskladať tak, aby život cez nás tiekol bez zábran. Ak potečie ťažký, nebudeme tú ťažobu v sebe zadržiavať len preto, že náš vnútorný odpor jej neumožní odtiecť. Ak potečie dobrý, nebudeme to dobro nasilu v sebe uzatvárať. Zadržaná, stojatá voda po čase začína kvasiť… a to nepotrebujeme.
Potrebujeme jediné: uvedomiť si, že ulita, čo nás kedysi chránila, nám rovnako bráni rásť. A tak sme si možno o sebe mysleli, že sme slimák, kým v skutočnosti sme po celý čas boli drak! 😉 Aby sme zistili, čo sme, potrebujeme našu mentálnu, emocionálnu a spirituálnu ulitu konečne opustiť.










Povedz svoj názor