Snažíme sa odhadovať veci v mátožnom svite mesiaca. Nevidíme očami, preto potrebujeme počúvať skôr srdce a intuíciu. To, čo vieme zachytiť, sú len signály niečoho, čo klokotá pod povrchom tesne pred tým, než to vybúši a stane sa zjavné pre všetkých. A len čo sa to zhmotní, časť našich prianí vyjde a časť sa premení na nereálny sen. Chceli sme všetko, dostaneme časť – ale dostaneme… Ide obdobie, kedy nikto nevyjde naprázdno!

V tom, čo nám vyjde, potrebujeme nájsť spôsob, akým nás to posunie aj k tomu zvyšku z našej túžby. Keby veci vychádzali hneď a zaraz, nebola by v tom dychtivosť, nebolo by v tom napätie, nebolo by v tom radostné očakávanie… Takto, keď sa plnia postupne, berú nám dych a napĺňajú nás vzrušením. A je len na nás, ako sa rozhodneme cítiť: sklamane – alebo dychtivo?

Nenástojme na tom, aby všetko bolo presne podľa našej predstavy. Radšej sledujme, ako sa jedna vec skladá k druhej, aby nakoniec vytvorili presne tú mozaiku, o ktorej už tak dlho snívame! Nevytvárajme si dodatočný stres. Vytvárajme si dodatočnú radosť tým, že konečne prestaneme sledovať to, čo nemáme, a sústredíme sa na to, čo máme alebo čo práve dostávame. .-)