Včera (čo je pre vás hocikedy inokedy, len nie “včera”) bol akýsi podivuhodný deň. Nebýva to často, ale ako ráno sadnete k počítaču a idete na fejsbúk, potknete sa o citát, ktorý vás potom v rôznych podobách prenasleduje celým dňom… Môj takýto citát bolo čosi, čo zverejnil jeden môj virtuálny kamarát:
Môj život je absolútne v poriadku. Mala by som byť spokojná.
Ale je tam ten smútok a ja neviem, odkiaľ pochádza.
Zaujalo ma to preto, že to sadlo ako zadok na šerbel. Tak spokojná ako teraz som v živote asi ešte nikdy nebola.
A napriek tomu – je tam ten smútok.
Tak som vzala na vedomie, odložila som si to ako možnú tému do diskusie, kamarátovi som zalajkovala jeho príspevok a šlo sa ďalej.
Momentálne sa akosi vyhýbam kontaktu s anjelmi. Pred časom sa vo mne niečo zlomilo, prestala som cítiť a tak sa aj môj pocit naviazanosti na nich zrušil – a ja keď nemám pocit naviazanosti, dokážem byť hodne krutá. Tak aby som nerobila zbytočne zle, tak ich radšej nevyhľadávam… čo ale predstavuje dosť veľký problém, pretože sa mi uvoľnil nočný čas, kedy si už nechodím pokecať s nikým.
Minule som v reklame v telke videla také sklené iglú, z ktorého sa v noci cez strop dala sledovať polárna žiara (alebo ako sa to po slovensky nazýva aurora borealis). Páčilo sa mi to a povedala som si, že sa tam pôjdem pozrieť. Prvýkrát keď som tam bola, tak ma anjeli kontaktovali a riešili sme, čo s tým stavom, do ktorého som sa dostala (a ustála som ten rozhovor bravúrne: nikoho som neopľula, nepohrýzla, nenavrešťala som 😉 ), takže zo sledovania aurory som veľa nemala. Tak som sa včera rozhodla, že sa tam vrátim a budem si vychutnávať.
Moje iglú je iné ako to v reklame. Ešte než som tam prišla prvýkrát, prirobila som mu kúpeľňu a záchod. Ja som taký ten pragmatik. Tak som si tentokrát šla nabrať vodu do rýchlovarnej kanvice a zatvárila som sa, že som v Británii na hoteli, kde sa dáva k dispozícii hosťom čaj – a uvarila som si ho. S čajom som si polosadla-poloľahla na posteľ, zohrievala si dlane a pozerala na oblohu.
Tá aurora bola úžasná. Najprv bola zelená, ako v tej reklame, ale potom mi nejako zmenila farbu na striebornú a potom sa do toho začala miešať aj modrá… a pri ružovej ma už začalo otravovať pozerať stále na to isté. Pustila som auroru k vode a nebo sa odrazu vyčistilo a zjavili sa na ňom hviezdy – toľko hviezd, koľko som v živote nevidela! Pozerala som na ne a prepadla ma akási clivota. Začala som si prichodiť náramne sama.
Potom som si pomyslela, že keď je všade taká tma, mohlo by sa mi pošťastiť uvidieť aj Mliečnu dráhu (alebo “cestu”???). Okamžite sa objavila na nebi – taká krásna, ako ju ukazujú YouTube videá. 😉 Bola naľavo odo mňa a pretínala Nebo ako taká nádherná kompaktná čiara. Sadla som si na posteli a skúsila som sondovať, ako sa cítim. Mliečna dráha vyzerala ako predĺženie môjho ľavého ramena – akoby sme boli jedna vlna a hrnuli sa vesmírom a ja som bola jej súčasť… Bol to dobrý, príjemný pocit – pocit vnútornej sily, nezadržateľnosti a spolupatričnosti.
Potom som si pomyslela, že ale aj na púšti by bola taká tma a mohlo by ju tam byť vidno – a vtom som už sedela na púšti a mala som ju celú priamo nad hlavou. Zabárala som prsty na nohách do teplého piesku, sadla som si doňho s prekríženými nohami, zaklonila som hlavu a pozorovala to úžasné, farebné, svetielkujúce nebo plné hviezd… a náhle sa dostavil pocit smútku.
Prekvapilo ma to, pretože v čom sa odlišovala Mliečna dráha z iglú od Mliečnej dráhy na púšti? Uvedomila som si, že z toho iglú som videla Mliečnu dráhu ako útvar vo vesmíre, ktorý bol zasadený do kontextu – hviezdy v nej boli bližšie k sebe a preto vyzerala hutnejšie ako jej okolie (kto mi nerozumiete, pozrite si ilustračný obrázok – mimochodom, našiel si ma na fejsbúku nasledovné ráno). Kým som bola v iglú, pozerala som na ňu ako na svoje predĺženie a po nej som videla hlboko do vesmíru a všetko toto som si uvedomovala. Teraz, ako som sedela v púšti v piesku, mala som ju priamo nad hlavou a nevidela som nič okrem nej – a mala som pocit, že ma tlačí k zemi a zadúša.
Napadlo mi, že sa cítim hrozne osamelá. Odrazu odkiaľsi pribehla líška. Začudovala som sa, čo hľadá líška na púšti, ale keď som sa pozrela lepšie, už to bol fenek. Pribehol ku mne, usadil sa a opieral sa mi o stehno, ako keby ma poznal odjakživa.
Pohladkala som ho. Bol asi taký veľký ako mačka a rovnako hebučký. Napadlo mi, ako podivne sa správa. Fenekov poznám ako veľmi živé, skotačivé tvory, ale táto líštička pri mne sedela bez pohybu, skoro ako sfinga. Bolo mi ľúto, že so sebou nemám nič, čo by som jej mohla dať. Pokúsila som sa do dlane si vmyslieť kus mäska, ale líštička sa zrazu zdvihla, začala poskakovať celkom ako feneky, odbehla, pohrabala a keď sa vrátila, v papuľke mala nejaký hmyz a spokojne ho chrúmala.
Vstala som. S fenekom som sa už vôbec necítila osamelá, ale smútok zostal. Snažila som sa ponoriť ešte hlbšie do seba, aby som zistila, kde je rozdiel oproti tomu, čo som cítila v iglú… A čím hlbšie som išla, tým jasnejšie som vnímala odpoveď. Bola som smutná, že som. Bola som smutná, že som niečo – pretože byť “niečo” znamenalo, že nie som aj ten zvyšok.
V iglú som sa cítila ako súčasť Mliečnej dráhy. Na púšti pod hviezdami som sa cítila drobná, bezmocná a bezvýznamná, neschopná spojiť sa s ňou. Bola som oddelená.
Neviem, či je to príčina toho nevysvetliteľného smútku v každom z nás, alebo len príčina môjho smútku. Najlepšie to zistíte, keď sa ponoríte do seba a preskúmate, či ten smútok máte aj vy a v čom spočíva.
U mňa to vyzerá, že nemám problém byť malá – pokiaľ si to viem dať do širokého kontextu. Len čo mi však kontext chýba, dostavuje sa smútok – túžba po tom “veľkom pohľade”. Pocit stratenosti.
No a aby som zaručene na túto lekciu nezabudla, dnes ráno, ako som sa zobudila, hrali práve v rádiu pesničku, kde sa spievalo “I’m standing on the outside of the inside where I wanna be” (=stojím na vonkajšej strane toho, vnútri čoho chcem byť).
Okej, správa dobehla v plnom rozsahu. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor